Spod tanku sa ozval zvuk, ktorý rušil jednotvárnosť zavíjania vetra, praskania ohňa, či paľby z guľometov z niekoľkokilometrovej vzdialenosti. Zvuk ustal, no len na chvíľku. Pokračoval ďalej. Až sa pod tankom spod trosiek vynorila ľudská ruka. Špinavá, zakrvavená, no bol to jediný živý objekt naokolo.
Ruka sa zaprela o zem pokrytú troskami kultúry, civilizácie a ľudskosti. Čoskoro za vynorila z bahennej kaluže celá ľudská postava. Bol to vojak, obyčajný radový vojak, ktorý mal za cieľ umrieť v zavíjaní vojnovej mašinérie. Mal na sebe zdrapy britskej uniformy a špinu. Pretrel si rukou tvár a bolo vidieť, že je mladý, možnože ešte nedosiahol plnoletosť. Keby bolo keby, bol by doma, zakúšal prvé zdary a nezdary v láske, kamaráti by ho naviedli na cigarety a otec by ho naučil holiť sa. No on narukoval, v presvedčení, že bude bojovať v svätej vojne.
Postavil sa a pozrel na oblohu. Nebolo ju vidieť. Zahaľovali ju dym a pušný prah. Nad zemou sa vznášal pach zomrelých, pach krvi a pach ničenia.
Mladík sa obrátil a pozeral na zem, pozeral sa na miesta, kde ešte pred niekoľkými hodinami pochodovala britská armáda, až sa triasla zem. Približovala sa k nemeckým zákopom. V rukách zvierala bajonety a v hlave myšlienku spravodlivej vojny. No teraz tam ležali len telá. Chlapec pribehol bližšie a skúšal každému tep. Nič. Všetci boli mŕtvi, pokrytí špinou a zaschnutou krvou, mnohí zasiahnutí chlórom či iným jedovatým plynom.
Obrátil sa a podišiel niekoľko krokov dopredu. Sklonil sa k nemeckým jednotkám. Počas výcviku ho učili nenávidieť Nemcov. Aj Rakúšanov, Bulharov, Turkov, jednoducho všetkých príslušníkov štátov Dohody. A milovať bratov Spojených mocností.
No teraz nevidel rozdiel medzi Britom, Francúzom, či Nemcom. Cítil len samotu, strašnú samotu a túžbu vidieť živého človeka v tom mori smrti, utrpenia a ničoty. No nič. Nemci boli mŕtvi, rovnako ako Briti, studení ako telá jeho veliteľa, nadriadených, priateľov, a spolužiakov za ním.
,,A... Aú." začul mladík ticho.
,,Haló?" ozval sa. ,,Kto je tu?"
Podvedome siahol po bajonete, ktorý mal vždy v ruke. No potom si uvedomil, v akej situácii sa nachádza. Už nie spojencom Brit a Francúz a nepriateľom Nemec, lež teraz stojí v hlúčiku Života proti besnejúcej armáde Smrti.
Znechutene odhodil zbraň od seba. Šiel za zvukom a po ceste odhodil od seba aj malý nôž, ktorým bol vybavený. Zhodil zo seba helmu. Najradšej by sa bol zbavil všetkého, čo nejakým spôsobom pripomínalo armádu.
Stony sa zosilnili a videl ho. Nemecký vojak. Ležal na chrbte a vzdychal od bolesti. Klesol k nemu. Videl, že Nemec nie je starší od neho. Mohol byť jeho priateľom, ak by sa stretli inde, inak, za iných okolností. No možno pred niekoľkými hodinami guľky z jeho zbraní tohoto mladíka minuli len o vlások, možno aj na neho kričal urážky, ako na celú nemecký národ, možno aj jeho z duše nenávidel, aby ho teraz mohol mať rád.
No mladý Nemec sa neradoval nad jeho príchodom. Oči sa mu rozšírili hrôzou a začal po rukou habkať po zemi, v snahe nájsť bodák, ktorý však ležal ďaleko.
,,Nie, nie, neboj sa, nechcem ti ublížiť." upokojoval ho Brit, nahnevaný sám na seba, že nevie po nemecky. Očividne ani zranený nevedel nič po anglicky. Ak by aj nejaké slová pochytil, neboli by to slová neboj sa a nechcem ti ublížiť.
Nemec čosi povedal. Opäť to zopakoval.
,,Ja nerozumiem po nemecky, ale nechcem ti ublížiť, ver mi." vravel so smútkom britský vojak. Dve ostrovčeky Života v mori smrti, no Mocní im prikazujú aj tu sa nenávidieť. No Ktosi iný káže milovať aj nepriateľov.
Aby Nemec pochopil, náš mladík mu ukázal lekárničku. Červený kríž na veku. Pokýval hlavou na znak súhlasu. S úľavou si vydýchol a zaďakoval mu vo svojom jazyku. Ukázal mu na hruď.
Brit pochopil a rozopol mu zelenkavú uniformu. Pod prsiami mal veľkú ranu. Asi guľka z pištole. Stratil veľa krvi. Len letmý pohľad stačil Britovi, aby vedel, že Nemcovi nedokáže pomôcť.
,,To bude dobré, je to len malé zranenie." vravel a vyberal z lekárničky obväzy. Ruky sa mu tak triasli, že mu z nich všetko padalo. No Nemec sa nenechal oklamať. Z očí mu vyhŕkli slzy. Telo sa zatriaslo. A rovnako začal plakať aj Brit. Nemec ho chytil za ruku a silne ju stisol, aby mal kontakt s človekom, aby neodchádzal z tohto sveta sám. No potom stisk zmizol. Ruka spadla bezvládne na zem vedľa tela. A oči potemneli.
,,Nie, nie!" kričal Brit a plakal. ,,Vari tu už nie je život? Vari aj mňa čaká smrť? Pre koho bola dobrá táto vojna? Pre Britániu? Pre udržanie kolónií? Pre kráľovnú? Pre ľud? Pre nikoho. Pre ohavného molocha vojny! Hľa, tu je tvoja obeta!"
Zúfalý mladík si uvedomil, že možnože práve jeho guľka zasiahla tohto Nemca. Zočil nôž. Ležal obďaleč, no bol ostrý a zlovestne sa leskol vo svetle slnka, ktoré z východu prerážalo na svet. Natiahol ruku a zdvihol ho. Teraz mu to pripadalo ako jediná možnosť. Všetci sú mŕtvi. Nikde nie je život. Stačí jediným šmahom ukončiť tú biednu ľudskú existenciu, na ktorú sa teraz zmenil.
Chytil nôž pevne do ruky, rozhodnutý urobiť to. No niečo mu vravelo dôrazné nie. Nedokázal to. Spustil ruku. So smútkom najväčším zatlačil Nemcovi oči a postavil sa. Zatackal sa, no nepadol, šiel. Šiel, ani nevedel kam. Niekde, kde sa nebude musieť pozerať na tú daň vojnového šialenstva, do ktorého svet uvrhli tí, ktorí chceli mať väčšiu moc.
Prišiel až k nejakej ruine, okolo ktorej sa tiež kopili mŕtvi a trosky strojov. Kedysi mohla mať vysoké a mocné múry a krásne mozaikové okná, mohla byť ozdobou celého kraja. No teraz bola ruinou, aby každému ukázala, že aj tadeto prešiel človek, aby zbúral, čo kedysi postavil.
Prešiel veľkou bránou dnu. No ďalej nevládal urobiť ani krok. Klesol sa zem a len rukami sa zadržal, aby nespadol na kamennú dlažbu. Rozhliadol sa. Nie, ani tu nič nebolo. Lavice boli spálené, oltár napoly zbúraný, večné svetlo vyhasnuté, pohodené medzi troskami svätostánku na zemi. Pozrel k zvyšku veže, no nevidel zvon, ktorý bol iste už dávno roztavený na výrobu guliek.
V zúfalstve pozrel na stenu za zvyškami oltára. Videl tam visieť Toho, ktorý neváhal zomrieť za ten zlý svet. Ukrižovaný sa smutným pohľadom díval na vojnové pole vediac, že ani jeho smrť nezastaví ľudskú nenávisť.
Mladík riekol ťažkým hlasom:
,,Bože, vo vojne človek zanecháva svoje otázniky. Buď uverí, že si, alebo Ťa zaprie. Ja už neverím. No napriek tomu Ťa prosím: daj, nech už nikdy nikto nevidí a neprežije, čo som videl a prežil ja."
Slnko nakoniec prebilo čierne mraky dymu na východe a ožiarilo kostol, kríž, aj mladíka. Uveril vari, že touto vojnou sa končí moc zla? Alebo tušil, že ľudská zloba uvrhne svet do ešte väčšieho vojenského besnenia?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár