Vánok Zefyr ju odviedol do krásneho údolia, plného jazier, potokov, hájov a lúk, kde sa človek mohol prechádzať pomedzi krotké, pokojne sa pasúce zvieratá a obdivovať tú krásnu prírodnú scenériu naokolo. A uprostred tohto údolia stál prepychový zámok, ktorý sa blyšťal, akoby bol zo samého zlata.
Už nestála na okraji rokliny...
Zefyr jej pokynul, aby vstúpila dnu. Prešla po menšej lúčke, povedľa jeleňov a veľkého medveďa, ktorý sa rozvaľoval a ohrieval na slniečku. Vošla do zámku. Bol tak prepychovo zariadený, tak krásny a útulný, že sa ani nestačila poobzerať naokolo, keď zapadlo slnko.
Zotmelo sa. Naokolo zhasli všetky sviečky a lampy. Na oknách sa zatiahli závesy,aby dnu nevniklo ani svetlo hviezd.
,,Čo sa to deje?" preľakla sa dievčina.
,,Neboj sa, Psyché." ozval sa tichý hlas.
,,Kto si?" zľakla sa Psyché ešte viac.
,,Nemaj strach, ja som tvoj manžel. Neublížim ti. Milujem ťa a tento zámok odteraz bude naším domovom, jediným svedkom našej lásky."
Už nestála na okraji rokliny...
Psyché teda začala bývať v paláci. Nikdy sa jej nezunovalo tešiť sa z neho a zo svojho manžela. A ak ju aj lesk a prepych začal unavovať a zatúžila po čerstvom vzduchu, len vyšla von a mohla sa do sýtosti poprechádzať v čarokrásnej prírode, pohrať sa s krotkými zvieratami, či počúvať spev vodných panien a tanec lesných víl.
Po celý deň jej manžel nebol doma. Len v noci, keď bola všade tma, vtedy prichádzal, aby sa so Psyché spojil v láske. Nikdy mu nevidela do tváre, nevedela ako vyzerá, kto je, čo robí, aké je jeho meno. Volala ho Drahý Neznámy.
A hoci o ňom nevedela nič, vedela, že ho miluje a on miluje ju. Ako nebo zem, ako more ostrov, ako duša telo...
Už nestála na okraji rokliny...
No ani takéto veľké šťastie nemohlo trvať dlho...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár