Keď sa Psyché spamätala, uvedomila si, že palác, v ktorom bola, sa pozvoľna premieňa na prach. Rýchlo z neho vybehla von. No i celé údolie bolo ako vymenené. Stromy, kríky, kvetiny i tráva vädli, odumierali, splašené zvieratá unikali preč cestami, po ktorých by človek neprešiel, voda v blízkom jazere sa vzdúvala a veľké vlny sa prelievali ďaleko od brehu.
,,Vari sa naša veľká láska vyčerpala, drahá Psyché?..."
,,Zefyr!" zvolala Psyché. ,,Zefyr, počuješ ma?! Príď, prosím!"
A Zefyr skutočne priletel. No nie ako jemný vánok, ale ako zúrivý severák. Kymácal vrcholkami stromov, zhadzoval z nich žlté lístie a metal ich Psyché do očí.
,,Čo si to urobila, nešťastnica!" káral ju. ,,Vari si myslíš, že tvoj milovaný manžel ti neprezradil svoje meno bezdôvodne? Vari si myslíš, že zatajil svoju totožnosť len pre svoje zvrátené šťastie? Hlupaňa! Chcel ťa ochrániť pred svojou matkou, ktorá ťa nenávidí."
,,Odpusť mi to, Zefyr. Ja som viac nedokázala čeliť svojim pochybnostiam."
,,Tak si mala kráčať ďalej, tmou pochybností a veriť, že raz zažiari svetlo. No tak si vašu lásku zradila a zabila."
,,Človek nemôže žiť s pochybnosťami celý život."
,,Človek nemôže žiť bez lásky. A ty si lásku mala. Lásku v pochybnostiach, pochybnosti v láske. No pochybnosti a láska sú jediné istoty vášho života." učil Psyché Zefyr.
,,Možno ma už Eros neprijme ako manželku. Možno my už nikdy neodpustí, no ja ho stále milujem a budem ochotná stať sa jeho služobnicou. Prosím ťa, zaveď ma k nemu, Zefyr."
,,Neviem, kde je." povedal vietor, už jemnejšie. ,,Skryl sa na mieste, kde nemôže vstúpiť ani človek, ani vietor, len nesmrteľní bohovia. No pomôžem ti a odvediem ťa do sveta ľudí. Hádam ti to pomôže."
Zefyr zdvihol krásnu Psyché a letel s ňou do sveta smrteľníkov práve včas, lebo zámok sa úplne zmenil na prach, zeleň uhynula a jazero zázračné údolie navždy pochovalo po svojimi vodami.
,,Vari sa naša veľká láska vyčerpala, drahá Psyché?..."
Zefyr odniesol Psyché na hranicu jej krajiny, a tam sa s ňou rozlúčil. Putovala do cudziny a od ľudí sa dozvedela, že jej sestry sú mŕtve - hodili sa dole zo skalného zrázu v domnení, že ich vo vzduchu uchytí nejaký boh a pojme ich za manželku. No iba v dušiach čistých a dobrých, v dušiach, ako mala Psyché, vedia bohovia nájsť zaľúbenie.
,,Vari sa naša veľká láska vyčerpala, drahá Psyché?..."
Psyché putovala dlho, predlho. Prišla do krajov, kde o nej a jej kráse nikdy nepočuli. No jej krása trocha pohasla. Vlasy mala špinavé a strapaté, pleť bledú, unavenú a strhanú, šaty dodriapané a dotrhané, ruky a nohy samú špinu a jazvy.
Šla nocou vpred úzkou cestičkou, no ďalej nemohla. Padla na zem a lúčila sa so životom. Keď tu zrazu pred sebou zazrela akýsi starý zarastený chrám. Z posledných síl sa postavila na nohy a dokrivkala dnu.
,,Vari sa naša veľká láska vyčerpala, drahá Psyché?..."
Chrám bol polorozpadnutý a opustený. Už dlho tam ľudská noha nevkročila. Pred sebou Psyché zbadala sochu božstva, ktorému bol chrám zasvätený - krásna žena s jemným pohľadom i postojom, zahalená len ľahkým závojom okolo bedier - Afrodita.
,,Viem, že ma nenávidíš." zašepkala ticho Psyché, keď podišla k modle. ,,No pre lásku, ktorú máš k svojmu synovi, prosím ťa, dovoľ mi, stať sa jeho služobnicou."
Čosi zaprašťalo a hlava sochy sa pozrela na kľačiacu Psyché. Oči, ktoré už neboli prázdne a mŕtve, sa zúžili závisťou. Hoci bola Psyché zničená, stále bola krajšia a ľúbeznejšia, ako bohyňa lásky...
,,Môj syn ťa už nikdy nechce vidieť." ozvalo sa zo sochy, hoci ústa sa ani nepohli. ,,Ani ja ti nemám čo povedať. Choď, zmizni a nikdy sa mne, ani jemu neukazuj na oči. Ak by mi to Eros dovolil, už dávno by som ťa bez milosti zmárnila. Choď!"
,,To odo mňa nežiadaj, krásna bohyňa." zaplakala Psyché. ,,Aj ty si poznala, čo je to byť odmietnutá, čo je to mať zlomené srdce. Spomeň si na Adónisa."
Bohyňa neodpovedala, ale čosi sa v jej vnútri pohlo. Spomenula si na krásne chvíle, ktoré s strávila so svojim milencom. A teraz by mohla odohnať tú, ktorá miluje jej syna a ktorú miluje jej syn, hoci ona ju nenávidí? Nie, nemôže. Musí jej dať aspoň šancu. Hoci úlohy, ktoré jej dá, nikdy nesplní, šancu jej dať musí. Aj bohovia sú podriadení nutnosti...
,,Vari sa naša veľká láska vyčerpala, drahá Psyché?..."
Psyché ale tri úlohy, ktoré jej nariadila vykonať Afrodita, splnila, hoci za pomoci mravcov, šachoriny a orla. Ba po rade starej veže sa jej podarilo zostúpiť do podsvetia a zobrať odtiaľ tajuplný dar pre Afroditu. No Psyché podľahla ženskej zvedavosti a nazrela do zatvorenej nádobky. To jej takmer zobralo život a ostala ležať ako mŕtva, na polceste od podsvetia k životu...
,,Vari sa naša veľká láska vyčerpala, drahá Psyché?..."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tenpatic
28. 4.apríla 2011 22:35
it is psyché
Napíš svoj komentár