,,Vyriešil som prípad!“
Amadeus premýšľal. Sadol si za stôl, písal si, čo vedel o jednotlivých cestujúcich a premýšľal, kto mohol spáchať zločiny. Nevynechal nikoho: medzi podozrivými sa ocitol aj doktor Schlange, kapitán Kolosa, ba aj Christian a Rebeka. Vo svetle nových dôkazov mohol vraždiť ktokoľvek. Ale prečo?
Prechádzal sa. Sedel. Ležal. Zhováral sa sám so sebou. No nič. Neprichádzal na nič. Vraždu pána Mannstaina odtlačil do úzadia a sústredil sa na slečnu Artamanovovú. Jej smrť sa mu vyšetrovala ľahšie. Ak zistí, kto to mohol urobiť, bude vedieť, kto zabil pána Mannastaina a všetky kúsky mozaiky zapadnú do obrazca.
Bolo okolo druhej poobede. Všetci sa na vyhliadkovej palube zaoberali pohľadom na New York. Vzrušovali ich vysoké a štíhle mrakodrapy, všadeprítomný ruch a veľkosť tejto metropoly. Symbol Ameriky. A symbol New Yorku, Socha slobody. Och, aké to nadšenie, nielen pre tých, kto videl New York prvýkrát, ale pre každého. Aj Wolf sa díval na Veľké jablko, hoci letel Kolosom mnoho ráz a v New Yorku aj jeden čas býval.
Amadeus však nepremýšľal o tom, čo je pod ním, ale o tom, čo sa udialo na palube. Z kajuty nevychádzal. Prišiel za ním Christian, ktorý sa nevedel tešiť z panorámy mesta vo vedomí, že Amadeus sa morí kdesi v kajute nad chimérami.
,,Amadeus, poď konečne dole.“ vravel. ,,Letíme nad New Yorkom, je to úchvatný pohľad.“
,,Videl som ho už na fotografiách.“ povedal.
,,To musíš zažiť. Nebol si ani na obede.“
,,Nie som hladný.“
,,Dávali nám vynikajúcu hovädziu polievku. Ak chceš, môžeš ju zjesť v kajute, dopravia ti ju sem kuchynským výťahom a...“
,,Moment!“ zastavil ho Amadeus a pozrel sa na neho. ,,Čo hovoríš?“
,,Na obed bola skvelá hovädzia polievka.“ zopakoval Christian, potešený, že ho to zaujalo. ,,Určite nebola až taká dobrá, ako včerajší eintopf, ktorý Američania nemohli ani cítiť, ale...“
,,Aký výťah?“ pýtal sa Amadeus dychtivo.
,,Výťah na jedlo.“ riekol Christian pokojne. ,,Pôvodne v Kolose neboli výťahy, iba schody. A aby obsluha nemusela nosiť cestujúcim, ktorý nechceli jesť v jedálni jedlo po schodoch, využívali kuchynský výťah. A využíva sa ešte aj dnes. Kuchár alebo čašník jedlo výťahom pošle hore a cestujúci si ho vyzdvihne.“
,,Môžeš mi ten výťah ukázať, Christian, prosím ťa?“
,,Samozrejme.“ prikývol. ,,Len nechápem, čo ťa tak vzrušuje nad kuchynským výťahom.“
Vyšli z kajuty a šli do dverí, určených pre personál.
,,Tieto dvere nebývajú nikdy zamknuté.“ vysvetľoval Christian. ,,Síce sa nimi ide k ubytovaniu pre personál, tesne za nich môže ísť ktokoľvek, aby si vybral z výťahu jedlo, nakoľko čašníci a stevardi nemajú čas chodiť roznášať jedlo aj hore.“
Odsunul kovový poklop na stene, ktorý si Amadeus nevšimol pri jeho nočnej vychádzke a ukázala sa mu prázdna výťahová šachta, kde sa belelo len silné lano.
,,Je na elektrický pohon.“ povedal Christian. ,,Tuto stlačíš tento gombík a hneď je hore kabínka.“ urobil tak a pred nimi sa objavila celkom priestranná kabínka, vzhľadom na to, že to bol len výťah na jedlo.
,,Tento výťah dole končí na chodbe pri kuchyni, nemám pravdu?“ povedal Amadeus.
,,Tak je.“
,,Čo myslíš, mohol by náš domnelý vrah po smrti slečny Artamanovovej vojsť do tohto výťahu, zniesť sa dole, a potom sa zjaviť pri sektore delta a tváriť sa začudovane a tvrdiť, že počul nejaký výkrik?“
,,Ale... To myslíš vážne?“ preľakol sa Amadeus.
,,Úplne.“
,,No... Do tejto kabínky by si sa z cestujúcich sektora delta napchal iba ty. Alebo... Alebo... Panebože!“
Amadeus si vzdychol.
,,Je to tak.“ povedal. ,,Za všetkým je osoba, na ktorú obaja myslíme. Všetko to do seba zapadá. To je páchateľ, ktorý spáchal obe vraždy. No potrebujem dôkaz. Prosím ťa, poď mi pomôcť dostať ho.“
,,Ale ako?“ chcel vedieť Christian, keď už boli v sektore delta.
,,Jednoducho.“ riekol. ,,Stačí, ak vyvalíš dvere na kajute, v ktorej spával vrah. A budeme dúfať, že ešte nemá zbalenú batožinu.“
,,Zbláznil si sa.“ pokrútil Christian hlavou, no pristal na tento nápad.
Amadeus sa postavil na koniec chodby a striehol, či nik nejde. Christian raz udrel plecom do dverí. Rozľahlo sa tupé buchnutie, no odolali. Nabral ich druhýkrát. Zámka zaprašťala a málinko sa uvoľnila. Udrel do nich do tretice a s hlasným hrmotom dvere vypadli zo závesov. Spadli na podlahu v hustom oblaku prachu.
,,Skvelé.“ potešil sa Amadeus, kým Christian kašľal. Vošiel dnu, prešiel do kúpeľne a hneď sa aj vrátil.
,,Vedel som to.“ usmial sa. ,,Poďme za kapitánom. Vyriešil som prípad.“
Obaja provizórne upevnili dvere na ich pôvodné miesto a zišli na vyhliadkovú palubu. Niektorí z ich sektora sa práve chytali hore.
,,Kdeže idete?“ opýtal sa ich Amadeus.
,,Hore, chceme sa predsa pobaliť.“ riekla slečna Je’Taineová.
,,Nikto nikam nechoďte.“ pokrútil Amadeus hlavou. ,,Prípad je vyriešený.“
,,Tak zatknite vraha a je to.“ pokrčila plecami Charlotte.
,,Nikoho nemôžeme zatýkať, nie sme polícia.“ povedal Christian.
,,Tento prípad nie je len o obetiach a vrahovi, ale o vás, o nás všetkých.“ riekol Amadeus. ,,Počkajte tu a nech nik nejde do svojej kajuty. Čoskoro všetko vyjde najavo.“
Amadeus vybehol na vyhliadkovú palubu. Tam zastihol kapitána, ktorý práve vchádzal do riadiacej miestnosti. Oznámil mu, že vyriešil prípad a zažiadal si oddelenú miestnosť pre desať ľudí. Kapitán mu odporučil miestnosť pre dôstojníkov.
,,Budete tam samozrejme vy, ja, Christian, slečna Rebeka, pán a slečna Je’Taineovci, pán George Wolf a doktor Schlange. Taktiež vaše zamestnankyne pani Schusterová a pani Domingová. Pred dvere dajte postaviť dvoch dôstojníkov, aby sme sa vyhli problémom.“
,,Dobre, pán Fürstburg, no uvedomte si, že budú tri hodiny popoludní. Okolo šiestej pristávame, vtedy potrebujem mať poruke každého člena posádky.“
,,Dobre, nebude to tak dlho trvať. Dajte zavolať tých ľudí.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár