Vypočúvania
,,Čo to bolo?!“ zvolal do ticha, ktoré nastalo, doktor Schlange. Ten výkrik bol taký hlasný, že hoci prichádzal zo zjavne väčšej diaľky, počul ho i on.
,,Niekto akoby kričal.“ riekol Amadeus.
,,A prichádzalo to zhora, od kajút pre cestujúcich!“ povedal rýchlo Christian a hneď sa tam trojica rozbehla a za nimi i niekoľko zvedavcov, ktorí ich rozhovor počuli. Ignorovali služobný výťah, ktorý bol priamo na vyhliadkovej palube, aj výťahy pre cestujúcich na hlavnej chodbe. Leteli hore schodmi, až dorazili do bludiska chodieb a kajút.
,,Ten krik šiel odtiaľto, tuším.“ povedal Christian a ukázal rukou napravo. Prešli celou chodbou, keď dorazili k vchodu pre personál. Po ich ľavej ruke bol sektor delta. Na chodbe bola Lucía so svojim vozíkom, Mária, pán Wolf i Je’Taineovci.
,,Čo sa stalo?“ opýtal sa ich Amadeus.
,,Ja... Ja neviem.“ povedala Lucía. ,,Upratovala som práve izbu slečny Mannstainovej, keď som začula ten krik a buchnutie dverí. Najprv som sa preľakla a nevyšla som von. Keď som sa osmelila, vyšla som, no nič... Nič tu nebolo...“
,,My sme vyšli až po nej, tiež nevieme nič viac.“ povedal Je’Taine a jeho sestra prikývla. Wolf dodal:
,,Ja som otvoril dvere len sekundičku pred pánom Je’Taine.“
Všetky pohľady sa obrátili na Máriu. Zmätene riekla:
,,Ja som na chodbe nebola, prišla som z vchodu pre personál, keď som začula ten krik.“
,,Je to tak, došla, keď som otvoril dvere.“ potvrdil jej slová pán Wolf.
Naraz vzducholoďou otriasol ďalší výkrik, veľmi podobný tomu prvému, ba bol až identický.
,,Preboha, čo sa deje!“ skríkla Lucía a obzrela sa. Nikto nechápal, čo sa deje.“
,,Christian, ty to vieš odhadnúť, odkiaľ to šlo?“ opýtal sa priateľa Amadeus.
,,Myslím, že z dverí pre služobníctvo.“ riekol on. Amadeus ich chcel otvoriť, no vtom prišla na chodbu Rebeka.
,,Čo sa deje?“ spýtala sa. ,,Kto to kričal?“
,,Nevieme, no zdá sa, že výkrik prichádzal z dverí pre personál.“ odvetil jej Amadeus.
,,Mne sa skôr zdalo, že to bol hlas slečny Artamanovovej.“ došlo zrazu doktorovi. ,,Rýchlo, do jej kajuty.“
Nečakal na iných, a hnal sa tam ako prvý. Otvoril dvere vo chvíli, keď už mal v pätách Amadea, Christiana, Rebeku a ostatných.
,,Čo sa stalo?“ opýtal sa Amadeus. Kajuta bola jednolôžková, inak navlas rovnaká, ako tá jeho. Slečnu Artamanovovú nevideli. Pravdepodobne sedela za písacím stolom, ktorý celý zacláňala doktorova postava.
,,Je niečo slečne Artamanovovej, pán doktor?“ chcela vedieť Rebeka. No doktor Schlange neodpovedal. Stál pri stole, hlavu mal skolenú a všetci videli len jeho dlhé striebristé vlas po plecia.
,,Slečna Artamanovová...“ vravel neprítomne a odstúpil sa. ,,Je mŕtva.“
Zavládlo ticho a každý sa díval na starú šľachtičnú. Sedela za stolom, no horná polovica jej tela bola zvalená na stole. Prázdnym pohľadom sa pootvorenými očami dívala na skupinu ľudí v jej kajute. Ústa mala pootvorené a cícerkom jej z nich tiekla krv. V hrdle mala zabodnutý malý nôž na otváranie listov.
,,Preboha! Je mŕtva...“ zašepkala pietne Mária, zatriasla sa a sadla si na najbližšiu stoličku. Doktor si sadol na posteľ a tvár si utrápene skryl do dlaní. Je’Taineovci sa pohľadu na mŕtvolu opäť preľakli a triasli sa na celom tele. Rebeka si najprv položila ruku v rukavičke na ústach, a potom sa kŕčovito chytila za ruku Amadeovi a on nevedel, či ho viac vyviedla z miery ďalšia vražda, alebo jej dotyk.
,,Posledný pri dverách, prosím, zavolajte kapitána.“ povedal Christian, ktorý mal asi najpevnejšiu náturu. George Wolf prikývol a zmizol. Nikto nepovedal nič, kým sa Wolf nevrátil aj s kapitánom. Nebol v riadiacej miestnosti, ale vo svojej izbe a spal, lebo v noci nevedel ani zažmúriť oka. Na nočnej košeli mal prehodený len župan. Ba ani na hlave nemal kapitánsku čiapku.
,,Preboha, už opäť!“ zvolal vystrašene. ,,Ďalšia vražda!“
,,Áno.“ smutne prikývol doktor. ,,Teraz je to slečna Artamanovová. Smrť musela nastať len nedávno. Počuli sme výkrik, preto sme pribehli hore. Pri ďalšom výkriku sme spoznali hlas slečny Artamanovovej. Prišli sme tu... No bolo už neskoro.“
Kapitán si vzdychol a pozrel sa bližšie na mŕtvolu. Riekol:
,,Vrah si chcel byť istý. Vbodol ten nôž priamo do krku slečny Artamanovovej.“
,,Áno, prebodol je krčnú tepnu.“ prikývol doktor Schlange. ,,Vidíte to veľké množstvo krvi pod obeťou? Musela zomrieť okamžite.“
,,Moment!“ zvolal Amadeus a všetci sa na neho pozreli. ,,Počuli sme dva výkriky. No vravíte, že slečna musela vydýchnuť ihneď.“
,,Je to istejšia a okamžitejšia smrť, ako keby ste si preťali žily na zápästí.“ povedal doktor znalecky.
,,A je isté, že slečnu Artamanovovú musel vrah bodnúť už pri prvom výkriku, lebo inak by vletel rovno nám do náručia. Boli sme vtedy už na chodbe. Ak, pravda, nemal pri sebe padák a nevyskočil von tým oknom na chodbe. No o tom pochybujem.“
,,Ste si istý, pán doktor, že slečna nemohla umrieť až pri druhom výkriku?“ opýtala sa Rebeka.
,,Je to vedecky nemožné.“ krútil hlavou on. ,,S preťatou krčnou tepnou nemohla prežiť celú tú dobu od prvého, po druhý výkrik.“
,,Tak si to spojme.“ riekol Christian a prešiel sa po kajute. ,,Počuli sme výkrik a prišli sme sem. Vraha nik nevidel, preto je zrejmé, že obeť už bola mŕtva. Nato slečna Artamonovová vykríkla, napriek tomu, že bola bez života. Rovnako záhadná smrť, ako tá prvá. Amadeus, mali by sme sa ešte nad tou možnosťou s padákom zamyslieť.“
,,Nezmysel.“ riekol doktor určil okamih smrti na trinástu hodinu, tretieho júla roku 1936. ,,No, pravdupovediac, neprichádzam na žiadne iné racionálne vysvetlenie. No kde by vrah padákom dopadol? Priamo do vôd oceána.“
,,Myslím, pán kapitán, že pri tejto vražde nebude potrebné prehľadanie kajút.“ povedal Amadeus. ,,No mali by sme pristúpiť k vypočúvaniu svedkov, teda tých, ktorí boli v sektore delta v čase vraždy, alebo tesne po nej.“
,,Máte pravdu, pán Fürstburg.“ uznal kapitán. ,,Chcem, aby boli pri vypočúvaní ja a vy. Ako svedka povolávam pána doktora Schlangeho. Priberte si niekoho aj vy. Vypočúvanie prebehne okamžite, priamo tu. Pán Fürstburg, koho chcete vypočuť?“
,,Slečnu Charlotte Je’Taineovú, pána Philippa Je’Taine, pána Georgeho Wolfa a vaše zamestnankyne pani Máriu Schusterovú a pani Lucíu Domingovú.“ povedal Amadeus. Kapitán riekol:
,,Vymenovaní nech sa dostavia do jedálne, predvolaný bude každý po jednom. V jedálni budú moji dôstojníci, aby sa nik s nikým nedohodol na jeho výpovedi, lebo je veľmi pravdepodobné, prosím nevinných za prepáčenie, že vrah je medzi vami.“
Všetci zúčastnení prikývli a pobrali sa dole v sprievode dôstojníkov, ktorí už boli tiež na mieste činu. Amadeus si vybral za svedkov Christiana a Rebeku, pričom ona aj výpovede zapisovala, nakoľko tvrdila, že to vie robiť rýchlo, lebo často písala listy, ktoré jej diktoval otec.
Táto pätica teda ostala na chodbe, ostatní sa stiahli. Počkali len, kým telo zabitej dôstojníci odviezli preč, k telu pána Mannstaina. Kapitán sa spýtal Amadea:
,,Tak, koho zavoláme ako prvého?“
,,Nech sem príde Lucía, tvrdila, že ona ako prvá otvorila dvere. Christian, prosím ťa, choď pre ňu dole.“
Christian prikývol. Hneď sa aj vrátil, v sprievode Lucíe Domingovej. Cítila sa akási nesvoja.
,,Len pokoj, Lucía, spýtame sa vás len na pár otázok.“ hovoril jej Amadeus.
,,Viete, Amadeus, ja som ešte nikdy nebola na výsluchu.“ povedala a kapitán i doktor Schlange sa čudovali nad ich dôverným vzájomným oslovovaním.
,,Prosím, poďte do kajuty slečny Mannstainovej.“ riekol jej Amadeus. Pobrali sa tam.
,,Teraz vravte a robte všetko tak, ako ste robili v čase vraždy.“ pokynul jej Amadeus.
,,Stála som tuto, pri posteli a utierala som prah na nočnom stolíku.“ vravela. Naraz som počula ten výkrik a preľakla som sa.
,,Čo ste ešte počuli?“ spýtal sa jej Amadeus.
,,Ešte buchnutie dverí a rýchle kroky. Boli tiché, no rýchle. Preľakla som sa, no potom som sa zmohla na to, aby som vyšla na chodbu. Pozrela som sa naľavo aj napravo. A videla som len, ako sa zatvárali dvere pre personál na konci sektoru.“
,,Takže vrah ušiel tými dverami.“ zvolal kapitán. ,,Ďakujeme, Lucía, to je všetko.“
,,Moment!“ zadržal ju Amadeus. ,,Keď ste po výkriku vyšla na chodbu, boli dvere zatvorené?“
,,No áno, boli zatvorené, no keď to teraz vravíte, spomínam si, že ja som ich nezavrela.“
,,Bola to práca vraha, nechcel byť rušený.“ premýšľal Christian.
,,Máš pravdu.“ riekol Amadeus. ,,A vedeli by ste si spomenúť, kde bol váš vozík?“
,,Nechala som ho vonka, pred dverami, teda, napravo od dverí.“ vravela zamyslene Lucía. ,,No keď som vyšla, všimla som si, že bol naľavo od dverí.“
,,Vďaka, pomohli ste nám, to je zatiaľ všetko, môžete ísť. A zavolajte nám pána Je’Taineho.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár