Ticho po búrke
Na palube vypukla panika. Ktosi vykríkol. Väčšina ľudí preľaknuto zhíkla, iní sa začali potichu a vzrušene zhovárať. Je’Taineová omdlela a Philippe ju musel chytiť do náručia, sám zelený od strachu.
,,Ale... Ale ako je to možné, pán doktor?“ nerozumel Christian. „Veď... Bol celý čas s nami. Povedal prípitok, sadol si... A zomrel? Len tak? Z ničoho nič?“
,,To sa mňa nepýtajte, ja len konštatujem, že jeho vitálne funkcie majú nulovú činnosť. Je mŕtvy.“
,,To musí vedieť pán kapitán.“ riekol akýsi dôstojník a zmizol za dverami pre personál. Kým sa vrátil aj s kapitánom, nik nepovedal ani slovo.
,,Čo sa deje.“ spýtal sa kapitán, hoci mu dôstojník už určite niečo povedal.
,,Zdá sa, že pán Mannstain umrel. Teda, je isté, že už nie je medzi živými.“ konštatoval Christian.
,,No umrel odrazu a bez akýchkoľvek príznakov.“
Kapitán podišiel bližšie. Vari už zažil takúto situáciu, alebo búrka a iné nástrahy oblohy ho obrnili, preto nedal najavo žiadne pohnutie. Alebo bol rodený Nemec, čistá nordická rasa.
,,Čo sa tu stalo?“ spýtal sa a obrátil sa k Amadeovi.
,,Zhovárali sme sa s pánom Mannstainom i s jeho dcérou tamto pri okne.“ vysvetľoval Amadeus. „Keď slečna odišla do kajuty, pán Mannstain si s nami chcel dať ešte víno. Vyslovil prípitok, sadli sme si a... Bolo po ňom...“
,,Slečna Mannstainová to vie?“ chcel vedieť kapitán.
,,Nie, nie, ale asi by mal ísť niekto za ňou a oznámiť jej to.“
,,Nie je treba.“ riekol ticho Christian. Rebeka sa zrazu objavila na schodoch a schádzala dole.
,,Otec, chcela som ti ešte povedať, že... Otec? Čo sa deje?“
Každý na vyhliadkovej palube upieral zrak na ňu. Zástup sa rozostúpil a ona videla pána Mannstaina. Mŕtveho.
,,Och, otec, otecko môj!“ zvolala a do očí sa jej vohnali slzy. Pribehla k telu a mocne ho objala. Plakala nad ním.
,,Čo sa to stalo?“ vzlykala.
,,Ešte presne nevieme, slečna.“ riekol doktor Schlange. ,,Je mi to ľúto. Musím vás ale poprosiť, aby ste sa tela vášho otca nedotýkali. Je totiž možné, že šlo o vraždu.“
,,ČOŽE?!“ zvolali všetci prítomní na palube.
,,Vražda?!“ nechápal Christian.
,,Ale ako?“ opýtal sa kapitán.
,,Slečna Mannstainová, mal váš otec nejakú chorobu?“ položil Rebeke otázku doktor Schlange. Ona si medzi plačom vzdychla.
,,Áno. Bol vážne chorý. Mal problémy so srdcom. Lekári mu nedávali nádej na viac, ako niekoľko mesiacov. Nevie to nikto iní. Nechcel, aby si ktokoľvek robil pre neho starosti. Taká šľachetná duša! Ó, prečo, prečo?!“ a znova sa horko rozplakala.
,,Problémy so srdcom, vravíte?“ premýšľal pán lekár. ,,No mne táto smrť nepripadá ako srdcový záchvat. Ani ako infarkt, ani ako mŕtvica.“
,,Pre vás je toto telo teraz objektom skúmania, no pre mňa naďalej mojim... Otcom!“ oborila sa na neho Rebeka.
,,Slečna, prosím, tu už nič nezmôžete.“ tíšil ju kapitán. ,,Odvediem vás do kajuty.“
Na pomoc jej pribehla aj Je’Taineová, ktorá sa už prebrala z mdlôb.
,,Moje drahé dieťa, nechcete čaj? Alebo niečo iné?“
,,Hádam...Hádam si dám čaj.“ vzlykala. Kapitán sa obrátil k dôstojníkovi a povedal:
,,Nech hneď do kajuty slečny Mannstainovej doručia čaj. A nech do neho dajú aj pár kvapiek rumu. Poďte, slečna, dovedieme vás do kajuty.“
Kapitán vzal Rebeku pod jednu pazuchu, Je’Taineová pod druhú a niesli ju von z miestnosti.
Keď tam už neboli, lekár pokračoval:
,,Predpokladám cudzie zavinenie.“
,,Sedeli sme priamo pri ňom.“ odporoval Christian. ,,Niečo by sme si museli všimnúť.“
,,To je síce pravda, Christian, ale chvíľu sme sa na neho nedívali. Kým sme si sadali, pozerali sme sa na seba a pánovi Mannstainovi sme nevenovali pozornosť. Pár sekúnd.“ prehovoril konečne Amadeus. Udalosť ním otriasla tak, že ani nedokázal pomôcť Rebeke a prenechal to na kapitána a Charlotte Je’Taineovú. Ešte nikdy nikto nezomrel tak blízko pri ňom.
,,Za taký krátky časový okamih ho nik nemohol zabiť.“ krútil hlavou Christian. Slovo prebral doktor Schlange.
,,Moja hypotéza je: jed. Prudký jed môže spôsobiť okamžitú smrť bez sprievodných príznakov, bez vonkajšieho poranenia. Jeho pohár. Pán dôstojník, prosím vás, odložte ho niekde na bezpečné miesto, najlepšie do chladu, trebárs do mrazničky kde držíte potraviny. Až priletíme na zem, podrobím ho odbornej expertíze.“
,,Takže vy ste presvedčený, že smrť spôsobilo cudzie zavinenie?“ pýtal sa doktora Amadeus.
,,Áno. Žiaľ, tuto to môžem dokázať len veľmi problematicky. Máme k dispozícii len provizórne podmienky. Ani pitva nie je možná.“
,,Predpokladajme, že smrť bola spôsobená jedom.“ povedal Amadeus. „No nemuselo byť otrávené víno. Pánovi Mannstainovi mohol niekto nenápadne do tela pichnúť smrtiacu injekciu, čo je ale nepravdepodobné. No napriek tomu obhliadku tela môžete vykonať aj tu.“
,,Máš pravdu, chlapče.“ prikývol doktor Schlange. „Pán Je’Taine, pomôžete mi odniesť telo niekde do prázdnej miestnosti? Zavolajte niekto chyžnú, nech prinesie vozík, položíme telo naň.“
Čoskoro sa doktor i pán Je’Taine vyparili. Všetci čakali na vyhliadkovej palube. Bol tam aj kapitán a Je’Taineová, ktorí ostatným oznámili, že sa užialenej Rebeke podarilo zaspať.
,,Čo sa deje, Amadeus?“ opýtal sa Christian priateľa, ktorý chodil nervózne hore-dolu po vytýčenej trajektórii, ako akýsi horizontálny paternoster.
,,Neviem, mám taký čudný pocit.“ zveril sa mu Amadeus. ,,Predpokladám, že skutočne pána Mannstaina niekto zákerne zabil. Ale prečo? A hlavne: kto?“
,,Len sa do toho nepleť aj ty, Amadeus.“ upozornil ho Christian. ,,Čím skôr budeme na zemi, tým lepšie.“
,,Christian, tuto niekto spáchal trestný čin.“ vravel Amadeus. „Akonáhle opustíme palubu, pominú sa dôkazy a nikdy už nikto vraha nevypátra. Ak má dostať trest, aký vrahovi prináleží, musíme ho dolapiť počas cesty. Na letisko Lakehurst dorazíme (pozrel sa na hodinky) za tridsaťtri hodín.“
Christian chcel čosi namietnuť, no na vyhliadkovú palubu sa vrátil doktor v sprievode pána Je’Taine. Lekár Schlange povedal:
,,Môžem potvrdiť, že pán Mannstain bol zavraždený. Pod ľavou lopatkou sme objavili vpich, cez ktorý vrah vpustil do tela prudký jed. Bohužiaľ, nemám tu potrebné vybavenie a ani priestor pre zistenie, aký jed bol použitý.“
Odmlčal sa a nechal svoje slová zaúčinkovať. Cestujúci si začali vystrašene šepkať. Na palube je vrah! Možnože spí hneď vedľa ich kajuty a delí ho len tenká stena. Každý si želal, aby už čo najskôr boli v New Jersey. Všetci, okrem Amadea. Ten chcel, aby bol vrah vypátraný a vrhnutý do väzenia. A spoločnosť by sa tak zbavila jedného parazitu.
Slova sa ujal kapitán:
,,Vážení, prosím vás, upokojte sa! Toto je prvá vražda na tejto, i akejkoľvek inej vzducholodi. Nie je dôvod panikáriť. No keď sa vykoná vražda vo vlaku alebo na parníku, vždy previnilec spal v tesnej blízkosti kajuty zavraždeného. Pán Mannstain spal v sektore delta, je tak? Navrhujem teda, aby boli kajuty v sektore delta prehľadané.“
,,No dovoľte!“ ohradil sa proti tomu pán Wolf. ,,To je vrchol bezočivosti! Nezaplatil som štyristo päťdesiat Dolárov preto, aby sa mi niekto hrabal v príručnej batožine. Som váš stály zákazník, pravidelne som ubytovaný v jednej jedinej kajute...“
,,Pane, chápeme vaše námietky, ale väčšia bezočivosť by bola nekonať. Je to naša povinnosť voči zomrelému.“ protirečil mu kapitán.
,,Tak to hádam necháme na ráno, rád by som si odpočinul.“
,,Pán Wolf, ráno už môže byť neskoro. Dovtedy sa môže vrah dôkazov zbaviť.“ ozval sa tento krát Amadeus.
,,Pán Fürstburg má pravdu.“ priklonil sa na jeho stranu kapitán. ,,Ak ste nevinný, pán Wolf, čo predpokladám, nemáte sa čoho báť.“
Tak aj ostalo. Niekoľko mužov z posádky šli do sektoru delta a prehľadalo kajuty. Nerobili to však divoko ako gestapo. Cestujúci stáli nad nimi a sledovali ich prácu. A dôstojníci si počínali opatrne, takže nepokrčili ani len rukáv na najjemnejšej košeli. A všetko, čo z batožiny vybrali, aj uložili naspäť v pôvodnom stave.
,,Pán kapitán, tak ako dopadla prehliadka?“ chcel vedieť Amadeus. Kapitán povedal:
,,Nič sme nenašli.“ odvetil. ,,Nič sa nedá robiť. Choďte si ľahnúť, chlapče, veď je už takmer polnoc. Ráno nariadim, aby posádka prezrela aj izby ostatných cestujúcich. No teraz už nie. Dnes to bol skutočne dlhý deň.“
,,Chápem.“ prikývol mladík, no nič nechápal, len to, že vrah je nenájdený a do rána sa zbaví akéhokoľvek dôkazu. No nemohol nič urobiť. Aj s Christianom sa pobral do kajuty a obaja si ľahli. Napriek tomu, že bol Amadeus s vraždy úplne vykoľajený, zaspal takmer hneď, ako si ľahol. Kapitán mal pravdu. Dnešok bol naozaj dlhý deň.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár