Smrť za búrky
Keď sa cestujúci ráno budili, ukazoval sa ďalší pekný deň, ako stvorený pre let vzducholoďou. Kolos sa práve znášal nad Atlantikom. Čoskoro sa budú dať z vyhliadkovej paluby pozorovať ľadovce i iné krásy drsnej severskej prírody.
,,Vstávaj, priateľu, o ôsmej podávajú raňajky.“ budil Amadea Christian.
,,Veď to mám ešte more času!“ zívol a prevalil sa na druhý bok.
,,Mýliš sa, radšej sa bež umyť, lebo keď ja obsadím kúpeľňu, tak skoro sa do nej nedostaneš.“ varoval ho Christian. Amadeus otvoril oči a povedal:
,,Zdá sa, že ťa ešte dobre nepoznám.“
Vstal a šiel sa umyť. Bol hotový za pár minút, no Christianovi to trvalo cez pol hodiny.
,,Preboha, čo si tam tak dlho robil?“ začudoval sa Amadeus.
,,No… Ranná očista mi trvá dlho.“ riekol ona uhladil si vlasy. „Musím sa ráno pripraviť tak, aby som vyzeral dobre po celý deň.“
Otvorili dvere. Bolo za desať minút osem a cestujúci zo sektoru delta už boli dole. Včera zistili, kto býva na ich chodbe. Bola očíslovaná tak, že číslovanie začínalo vpredu. Naľavo boli nepárne čísla, napravo párne. V kajute číslo jeden bola ubytovaná slečna Artamanovová. Dvojka bola prázdna. V kajute číslo tri bývali Mannstainovci a naproti nim Amadeus s Christianom. V izbe číslo päť prespávala Charlotte Je’Taineová a jej brat, Philippe, bol naproti nej, v šestke. V kajute číslo sedem sa ubytoval obchodník George Wolf. V sedmičke spal doktor Schlange.
Na chodbe už hostia cestujúci, ba ani na plošine pri výťahoch. Tam stretli pracovníčky Kolosa, chyžné. Jedna z nich bola vysoká, chudá, s dlhými čiernymi vlasmi a usmiatou tvárou. Druhá bola trošičku pri sebe, no mala peknú tmavšiu pleť, hnedé vlasy a hovorila s prízvukom. Žeby Španielka?
,,Dobrý deň.“ pozdravili sa obaja. Chyžné na nich pozreli.
,,My sme personál.“ oznámila mu hnedovláska a ukázala na svoju uniformu.
,,Vidíme.“ riekol nechápavo Amadeus.
,,Sme len chyžné.“ dodala druhá.
,,To sme si domysleli.“ povedal pre zmenu Christian.
,,Nie je zvykom, aby cestujúci zdravili obyčajné chyžné.“ vysvetľovala brunetka.
Amadeus a Christian nevedeli, čo na to povedať. Až po chvíli riekol Amadeus:
,,Cestujúci na tejto vzducholodi pokladajú chyžné za obyčajných ľudí, ktorým sa netreba zdraviť. No aj my dvaja sme obyčajní ľudia. Cestujeme za jeden Dolár.“
,,Čože?!“ nechápala Španielka. „Veď pokiaľ viem, letenka stojí štyristo päťdesiat Dolárov!“
,,Áno, ale tuto Christian má otca vo firme, teda letíme za symbolickú cenu. Tak zatiaľ dovidenia.“ hovoril s úsmevom Amadeus, a keď sa otvoril výťah, vtiahol seba i Christiana dnu.
,,Musel si im všetko vytárať!“ rozohnil sa on. Liftboy sa na nich prekvapene pozrel, preto Christian zmiernil svoj tón.
,,Ľudia na Kolose by ťa neprijali medzi seba, ak by sa dozvedeli o tom, že... Prijali, ak by bol môj otec v najvyšších funkciách, no on je v strednom vedení podniku a...“ nepokračoval, bol tu predsa liftboy.
,,Christian, verím, že nás tie dámy neprezradia.“ povzbudil ho Amadeus. ,,Vari máš strach, že ťa nebude Artamanovová ohovárať, ak si len... To, čo si?“
,,A ty sa nebojíš, že by si ťa Rebeka prestala všímať, ak by vedela pravdu?“ uškeril sa Christian.
,,Ó, iste nie, ona nie je taká.“ pokrútil hlavou Amadeus. „Ona neškatuľkuje ľudí.“
,,Dúfam, že nie.“ utrúsil Christian. ,,Už kvôli tebe.“
Výťah sa otvoril na prízemí (ak sa dá prízemím nazvať podlažie v nadoblačnej sfére). Amadeus s Christianom sa presunuli do jedálne, ktorá už bola plná. Ledva si sadli, začali sa roznášať raňajky. Práve včas.
Možnože nevyzerá zábavné celý deň presedieť vo vyhliadkovej miestnosti a pozerať sa von, na jednotvárnu oblohu, more a ľadovce pod nimi. No cestujúci sa dokázali zabaviť. Tí, ktorí nevedeli hrať na klavíri hrali tým, ktorí nevedeli spievať populárne americké hity, čo bol problém, nakoľko nevedeli slová. Niektorí, najmä deti, si aj zatancovali. Iní hrali karty, domino, ďalší sa zhovárali na mnohé témy. Podaktorí si šli poobede ľahnúť do kajuty na popoludňajší odpočinok, alebo v pokoji čítať knihu či noviny.
V priebehu jedného dňa si už dokázala Artamanovová narobiť nepriateľov na celej palube. Rada o každom roznášala čudesné zvesti iným. A ak fáma praskla, ohováraní sa hnevali, podľa toho, nakoľko bola klebeta pravdivá. Samozrejme, najviac boleli pravdivé nepríjemné skutočnosti.
Nahnevali sa na ňu aj také pokojné bytosti, akým bol Amadeus. Dozvedel sa totiž, že Artamanovová hovorila cestujúcim, že medzi ním a slečnou Rebekou Mannstainovou niečo je. A v zuboch ju mal i Christian, lebo pravdepodobne sa už veľa ľudí dozvedelo, že nie je až taký boháč, na akého vyzeral.
Amadeus bol taký zahanbený, že sa radšej doobeda ani s Rebekou nezhováral. Až okolo jednej sa ju snažil vyhľadať. No na vyhliadkovej palube nebola.
,,Myslím, že som ju poobede videl ísť do kajuty.“ povedal mu lekár Schlange. Amadeus šiel za ním; predpokladal, že je tak hluchý, že jemu sa klebeta do uší nedostala.
,,Vďaka.“ poďakoval sa Amadeus a akosi sa dal so starým pánom do reči, kým čakal na Rebeku.
,,Obávam sa, že vás nudím.“ povedal nahlas pán Schlange, lebo videl, ako Amadeus často upiera hlavu na dvere.
,,Nie, nie, kdeže, len sa čudujem, prečo sa slečna Mannstainová tak dlho nevracia.“ riekol. Pozrel sa na hodinky. Bolo pol štvrtej. Trocha dlhá siesta. Väčšina ľudí sa už z kajút vrátila.
,,Počul som niečo od slečny Artamanovovej. O vás a o slečne Mannstainovej.“ zašomral ticho lekár a pozrel sa prísne na Amadea.
,,Aj mne sa nejaké echo dostalo do uší, no nie je pravdivé. So slečnou Mannsteinovou nič nemám.“ povedal nahlas, nielen preto, aby ho počul nahluchlý doktor, ale aj ostatní, ktorí sa už so slečnou Artamanovovou zhovárali – teda všetci. No potom pichli Amadea výčitky svedomia. Neklamal? Pravdou je, že sa mu páči. No čo medzi nimi bolo? Raz sa s ňou družne pozhováral, to je všetko.
Lekár sa s ním rozlúčil a dal sa do rozhovoru s Georgom Wolfom, ktorý už mal v sebe niekoľko pohárikov. Za Amadeom prišiel Christian, ktorý už dočítal noviny.
,,Amadeus, poď so mnou do fajčiarskeho salónu. Je tam veľmi príjemná spoločnosť.“
,,No tak teda dobre.“ súhlasil a šiel ta s priateľom.
Vošli do malej, komorne vyzerajúcej miestnosti. Pod stropom sa vznášal dym z cigariet, z cigár, či z fajok. Amadeus nefajčil. Ako jediný z triedy v škole, či zo širokého okolia. Často si ho preto doberali. Nebola to ani drahá, ani spoločensky neprijateľná zábavka. No jeho akosi neoslovila.
V salóne bolo niekoľko mužov a žien. Stáli, sedeli v kreslách, smiali sa, zhovárali a fajčili a fajčili. Cigarety si pripaľovali od zapaľovačov umiestnených v stenách, ktoré fungovali na rovnakej technike, ako zapaľovače v autách. Amadeus si všimol, že medzi fajčiacimi sú aj obaja Je’Taineovci, aj pán Wilhelm Mannstain.
,,Prepáčte, pane, ale neviete, kde je Rebeka?“ položil mu otázku. Aj dnes vyzeral akosi nezdravo, rovnako, ako včera. Pozrel sa na neho, vyfúkol z úst dym a odvetil:
,,Predpokladám, že v kajute. Šla si odpočinúť po obede.“
,,Áno, ale už je tam nejako dlho.“ povedal.
Pán Mannstain pokrčil plecami.
Amadeus sa usiloval rozvíriť rozhovor.
,,Ste rád, že sa vraciate späť do Ameriky?“ opýtal sa ho.
,,Áno, veľmi.“ odvetil. ,,Nikdy som neplánoval žiť v Európe, ale pred niekoľkými mesiacmi som sa dozvedel, že zomrel môj brat. V Nemecku prevádzkoval pivovar. Preto som šiel domov. Nemal žiadnych potomkov a pivovar zanechal mne. Nakoľko bol v hroznom stave, použil som celý svoj majetok na to, aby začal prosperovať. A nakoniec sa mi to podarilo.“
,,Tak prečo teda odchádzate?“ nerozumel Amadeus.
,,Je to zložité, chlapče.“ vysvetľoval a zahasil ohorok cigarety v popolníku. ,,Mojim nemeckým kolegom sa nepáčilo, že majú konkurenciu akéhosi cudzinca zo Štátov. Taktiež nie je priaznivá politická klíma. Bohatstvo je ťažký kríž. V Nemecku mám veľa nepriateľov, odhodlaných na všetko. A obávam sa, že sú so mnou i na tejto palube.“
Amadeus nevedel, čo na to povedať:
,,Aspoň sa môžete oprieť o svoju dcéru.“ dostal zo seba napokon. Mannstain si len sťažka vzdychol.
,,Hneď, ako prídem do Ameriky, pivovar predám.“ vyhlásil. Urobil by som to už v Nemecku, no akosi mi nepriali okolnosti. Hoc aj za desať Mariek, len nech sa ho zbavím!“
,,Som si istý, že vec ste si premysleli a konáte správne.“ povzbudil ho Amadeus s úsmevom.
,,Vďaka, chlapče, no nie každý je o tom presvedčený.“
Vtom sa otvorili dvere do salóna a vošla Rebeka. V ruke už mala pripravenú cigaretu a hneď si ju aj zapálila. Očami kohosi hľadala. Všimla si otca a šla k nemu. Keď videla, že sa zhovára s Amadeom, ostala zarazená.
,,Vitaj, dcérka, tuto mladý muž sa ma pýtal, kde si. Bola si preč akosi dlho.“ privítal ju v salóne otec.
,,Áno... Ja... Zhovárala som sa dlho s Charlotte Je’Taineovou, je to skutočne milá žena.“ ospravedlňovala sa a pozrela na ňu; bola práve na odchode. ,,A potom som si šla ľahnúť, troška si odpočinúť. A kým som sa pripravila na to, aby som mohla vyjsť medzi spoločnosť... Naraz som nevedela, aký parfum si dať.“
K Amadeovi, pánovi Mannstainovi a Rebeke sa pridružil aj Christian. Zhovárali sa spolu, dokonca pri jednom stole aj večerali a po jedle si takto zahrali aj karty. Potom sa znova zhovárali.
Asi okolo desiatej stáli pri oknách a pozerali von, no nič nevideli. Rozpútala sa totiž krutá búrka. Blesky križovali nebo, rachotili hromy, do Kolosa sa navážal silný vietor. Bolo zvláštne letieť v oblakoch za takého nečasu. Najmä ak máte nad hlavou obrovské množstvo horiaceho plynu.
,,Len sa nebojte, slečna Artamanovová, naša vzducholoď je proti bleskom odolná a zabezpečená.“ hovoril starej ruskej šľachtičnej kapitán. ,,Sám som letel mnohokrát v takomto nečase. Nič sa nám nestane. Akurát je možné, že budeme meškať. Útočí na nás silný protivietor.“
,,Tá búrka je obraz nenávisti, ktorý voči mne mnohí majú.“ vravel pán Mannstain, keď oblohu preťali dve veľké blesky.
,,Ale, no tak, otec, nie je to také zlé.“ riekla Rebeka.
,,Sama vieš, že je.“ povedal on prudko. Rebeka neodvetila, len otvorila kabelku a čosi v nej hľadala. Amadeus videl, že to urobila len preto, aby ukryla zívnutie. Iste už bola ukonaná, no nechcela zanechať spoločnosť nezdvorilo.
,,Fíha, to je už toľko hodín, to som ani netušil!“ zadivil sa on, keď pozrel na náramkové hodinky. ,,Ten čas ale uteká.“
,,Desať hodín.“ oznámila Rebeka a pohľadom Amadeovi poďakovala. ,,Prepáčte mi, páni, ale rada by som sa odobrala spať. Dobrú noc vám želám.“
Podala ruku Amadeovi, aj Christianovi, ktorí ju jej pobozkali. Otca objala a pobozkala na líce. Potom odišla.“
,,Asi sa odoberieme aj my, čo povieš, Christian?“ otočil sa s otázkou Amadeus na priateľa.
,,Páni, prosím, dajte si so mnou teda aspoň pohár vína na dobrú noc.“ požiadal ich pán Mannstain. ,,Čašník, víno prosím!“
Odviedol ich ku stolu pre troch, nalial im a po stojačky predniesol prípitok. Pripili si a sadli.
,,Nemecko nechávame za nami, nech žije Amerika.“ usmial sa Amadeus a zopakoval prípitok pána Mannstaina. ,,Súhlasím s vami, pane. Len ste do prípitku zabudli zahrnúť aj vašu milú dcéru. Pán Mannstain?“ obrátil sa pozrel na neho.
Pán Mannstain nereagoval. Hlavu mal sklonenú na prsiach a oči zavreté.
,,Zaspal?“ začudoval sa Christian. Amadeus pokrčil plecami a povedal:
,,Nezdá sa mi to. Pán Mannstain.“ dodal hlasnejšie. Pri vedľajšom stole si taktiež všimli, že čosi nie je v poriadku. Našťastie tam sedel aj doktor Schlange. Prišiel k ich stolu a opýtal sa:
,,Čo sa deje?“
,,Nevieme, ale niečo sa stalo s pánom Mannstainom. Akoby stratil vedomie, alebo také niečo.“ vysvetľoval Christian nahlas, nakoľko doktor dobre nepočul. Medicínska kapacita sa sklonila k starému pivovarníkovi a snažila sa mu nahmatať pulz. Pokrútila hlavou, vstala a povedala nahlas:
,,Páni a dámy, musím vám, žiaľ, oznámiť, že pán Mannstain je mŕtvy.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a máš tu pár chýb vzniknutých asi pri úpravách
Na chodbe už hostia cestujúci, ba ani na plošine pri výťahoch.
hovoril s úsmevom Amadeus, a keď sa otvoril výťah, vtiahol seba i Christiana dnu.