NA HOSTINE
Keď Amadeus a Christian zbehli po posledných schodoch, akýsi sluha, ktorého teraz videli prvýkrát, otváral vchodové dvere, čim do haly vpustil závan studeného vetra.
„Uf, to bola ale cesta!“ vzdychol si starší muž, ktorý vošiel dnu, nasledovaný nejakou staršou pani. Amadeus ani nemusel počuť prízvuk muža a na prvý pohľad by odhalil, že sú to Angličania. Tých človek spozná okamžite.
„Strýko!“ vykríkol akýsi mladý ženský hlas a jeho majiteľka sa vzápätí vrhla mužovi do náručia. „Tak dlho som ťa nevidela!“
„Ó, Emily, aj ja som rád, že ťa vidím.“ riekol muž a potľapkával dievčinu po chrbte.
„Preboha, Betty, kde ste tak dlho boli?“ spýtala sa ženy pani McDonaldová. „Už som sa začala o vás báť.“
„Veď poznáš Johna, Emma.“ riekla staršia žena menom Betty a zobliekala si kabát. „Keď sme prišli na letisko, spomenul si, že si doma zabudol lieky. Tak sme museli utekať cez celý Londýn domov, a potom späť. A nechápem prečo: veď John nie je chorý, nepotrebuje lieky a nejaké to preháňadlo či aspirín by si kúpil aj tu, v Štátoch.“
„A ako ste tu teda nakoniec došli?“
„No, lietadlo sme, samozrejme, zmeškali, na našťastie šlo ďalšie, ale až o tri hodiny. Volali sme vám ešte z Londýna, ale nefungoval vám telefón.“
„Ale no tak, Betty, nakoniec sme sem predsa prišli, tak prečo si znepríjemňovať večer?“ ohradil sa nakoniec jej muž.
„Dobre, dobre, tak choďte hore a prezlečte sa. Izbu máte tam, kde vždy.“ usmiala sa McDonaldová. Šla do salónu a vzdychla si:
„To preto, že som ráno rozbila zrkadlo.“
„Tak tu ste!“ zočila Amadea a Christiana pani Czernyková. „Poďte, ukážem vám zasadací poriadok.“
„Mňa by hneď zaujímalo, kde sedí tá mladá krásna dáma, ktorá sa objímala s pánom Johnom Brownhillom.“ poznamenal Christian a hľadal menovanú pohľadom.
„Od tej ruky preč, je snúbenicou Martina.“ povedala pani Czernyková. „A on už raz musel platiť liečenie svojmu spolužiakovi zo strednej, ktorý mu prebral priateľku.“
„Je skutočne jej strýko?“ opýtal sa Amadeus, aby zaplašil nepríjemnú správu o Martinovi, keď ich pani Czernyková voviedla do jedálne, kde sa pripravovala hostina.
„Nie, nie je.“ oznámila im. „Jej otec, pán Jardyce, bol dobrým priateľom pána Brownhilla, preto ho Emily berie ako strýka.“
„Jardyce.“ zamyslel sa Christian. „To meno som už dnes počul.“
„Spoluzakladateľ Horaceho firmy.“ povedala profesorka. „Spolu ju aj viedli, kým tragicky neskonal aj so svojou manželkou. Autohavária. Zhodou okolností mali nehodu práve vtedy, keď odchádzali od pána Brownhilla z Londýna domov, do Yorku. V aute bola s nimi aj Emily, no jej sa, našťastie, nič nestalo. Stalo sa to takmer pred dvoma rokmi, no stále je to citlivá téma.“
„Čo sa stalo potom.“ chcel vedieť viac o rodinnej tragédii Amadeus.
„Všetkých prekvapilo, keď nebohý pán Jardyce v poslednej vôli zveril Emily, ktorej zanechal celý svoj majetok aj podiel vo firme, Horacemu, nie pánovi Brownhillovi. Tak si ju teda zobrali k sebe McDonaldovci, no Horace si ju neadoptoval. Všimol si, že Martin má k nej akosi blízko. Sú zasnúbení už rok, a Martin Emily pravdepodobne čoskoro požiada o ruku.“
Ako sa zhovárali, prišli k stolu aj ostatní hostia, tak si posadali. Za vrchstolom sedel pán McDonald. Po jeho ľavici sedela manželka, po pravici zas Martin. Vedľa neho bola Emily a pri nej zas Helen, čo sa Emily zjavne nepáčilo. Oproti Emily, teda pri boku pani McDonaldovej, si zasadla pani Czernyková. K nej priradili aj Amadea a Christiana, ktorý bol rád, že pri ňom nesedí Helen. Pri ňom nebol nik, lebo Brownhillovci si sadli k Helen.
Keď sa usadili, pán McDonald sa postavil a predniesol prípitok:
„Dámy a páni.“ riekol. „Dovoľte, aby som predniesol pár slov. Zišli sme sa tu nielen preto, aby sme zajtra oslávili príchod nového roka, ale chceme aj zagratulovať nášmu synovi, Martinovi, ktorý na Nový rok oslávi svoje dvadsiate druhé narodeniny. Želám mu všetko dobré. A všetko dobré aj vám, do nového roku, do roku tisícdeväťsto tridsaťsedem. Všetko dobré! A na zdravie!“
„Na zdravie!“ zvolali ostatní a štrngli si pohármi. Posadali si a kým sa začalo podávať predjedlo, zhovárali sa. Pán McDonald sa prihovoril pani Czernykovej, čo využila Emily a dosť zostra sa obrátila k Martinovi, pričom ich rozhovor si nechtiac vypočul aj Amadeus.
„Prečo otec spoločnosti neoznámil aj našu blížiacu sa svadbu?“ opýtala sa ho, kým slúžka Lisa pred nich kládla tanier s predjedlom.
„Daj mu trocha času, drahá.“ chlácholil ju on. „Vieš, že našim rozhodnutím nie je nadšený. Myslí si, že je to priskoro.“
„Och, neklam mi!“ šepla a zaiskrilo sa jej v očiach. „Myslí si, že to ja som príčinou, prečo si sa vykašľal na vysokú. A nedá si to vyhovoriť.“
„On to pochopí. To, že nechcem ďalej študovať, aj to, že ťa milujem.“
„Len neviem kedy.“
„Slečinka, nebuďte mrzutá na vášho elegantného snúbenca, lebo vám zdúchne. Verte mi, taký nemá problém nájsť si partnerku.“ zamiešala sa do ich sporu Helen so širokým, odporným úsmevom. Nebolo to ktovieaké taktné a múdre, ale ani pravdivé, lebo pravdupovediac aj Emily bola krásna, a hoci predsa len nad ňou Martin vynikal, ako pár vyzerali dobre.
„Mladý pán Martin, môžete prísť nachvíľu do haly.“ riekla mu Lisa, keď už každý pred sebou mal predjedlo.
„Och, iste.“ prikývol on a trocha začudovaný sa zdvihol a šiel za Lisou do tmavej haly.
Amadeus sa pustil do predjedla a počúval rozhovor naokolo. Čoskoro sa zo svojho miesta zdvihol John Brownhill a podišiel k Emme McDonaldovej.
„Emma, nemôžeš mi, prosím ťa, požičať svoje okuliare? Zabudol som si ich doma a vieš, ty máš rovnaké číslo dioptrií, ako ja.“
„Načo ti len budú, preboha, teraz okuliare.“
„Veď nevidím do taniera.“
„Dobre teda, mám ich položené v salóne na klavíri, choď si pre ne.“
„Ďakujem.“
Keď odišiel, pani McDonaldová povedala pani Czernykovej:
„Ten John! Ak by nemal hlavu prirastenú ku krku, zabudol by si aj tú. Veríš, že raz bol so synom navštíviť chorú Betty v nemocnici a omylom ho tam nechal. Ach, ani sa nečudujem že Jardyce – nech je mu zem ľahká – poručil Emily nám a nie jemu. Teraz potrebuje okuliare. Nevidí do taniera. Som rovnako krátkozraká, ako on a ja do taniera vidím.“
Na svoje miesto sa vrátil Martin. Zdalo sa to iba Amadeovi, alebo bol ten mladík skutočne bledší, ako obyčajne?“
„Čo sa stalo?“ spýtal sa ho otec.
„Nič, nič. Mal som telefonát.“ riekol trocha zmätene.
Amadeus aj ostatní dojedli predjedlo. Lisa, ktorá sa tiež vrátila po Martinovi z haly, pozbierala riady a začala nosiť polievku.
„Martin, drahý môj, mal by si sa s otcom pozhovárať.“ dohovárala Emily snúbencovi. „Musí sa konečne zmieriť, že sa chceme vziať.“
„Dokelu, Emily, daj mi s tým už pokoj!“ zrúkol na ňu. „Aj bez toho mám dosť trápení.“
„Dobre.“ utrúsila Emily prekvapene a vrátila sa ku svojej polievke. Na to sa Helen nechutne zarehotala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár