Stíchol a pozeral na ostatných. Všetkých to omráčilo. Všetko, čo povedal. Uvedomili si, aké je všetko iné, ak sa na to pozrie človek z iného zorného uhla. Ako keď prvé auto nahradí druhé. Alebo druhé prvé? Odhalíme vraždu, len ak zameníme prvú za druhú a vymeníme ich poradie?
„Slečnu Emily už nebudeme stíhať a budeme dúfať, že našla pokoj, hoci sa tesne pred smrťou dopustila vraždy. No medzi nami je osoba, ktorá ma na rukách jej krv. Martin, nerád to hovorím, no ty si nepriamo zodpovedný za vraždu slečny Helen. Ak by si sa neoddával neškodnému flirtovaniu so slečnou Lawgoodovou, ktoré ale Emily za neškodné nepovažovala, nevydráždil by si ju k vražde. No nie si zodpovedný aj za Emilynu smrť? A to priamo? Vraždou?“
„Nie!“ nesúhlasil on. „Skutočne, Amadeus, som aký som, no nevedel by som niekoho zabiť.“
„Počul som, že na strednej si takmer zabil spolužiaka, keď ti prebral priateľku. Neobrátila sa teraz tvoja nenávisť k Emily preto, že sa hrá na mŕtvu a chce ujsť?! A nezabil si ju v jej izbe?!“
„Nie, to nie je pravda!“ krútil hlavou Martin a cítil, že sa dostal do úzkych. „To bolo kedysi, no teraz som už vytriezvel. Nikdy by som nikoho nezabil a ženu by som neudrel ani kvetinou. Skutočne, Amadeus, ver mi!“
„Verím ti.“ uzavrel to nečakane Amadeus a Martin si vydýchol. „Si aký si, máš pravdu, no milovať vieš skutočne silne. A hoci si Emily často ubližoval, nevedel by si ju zabiť. No napriek tomu sa snaž zmeniť.“
„Posnažím sa, sľubujem, Amadeus.“ horlivo prikyvoval Martin, no Amadeus takémuto sľubu veril asi tak, ako konverzii alkoholika alebo trestanca, ktorý nevyšiel z priestoru strachu do sféry slobody.
„Má vôbec toto posedenie zmysel?“ pokračoval Amadeus po krátkej pauze. „Je jasné, že v tomto dome mali pri sebe cyankáli dve osoby – pán Brownhill a vrah. A nebol tým vrahom skutočne pán McDonald?“
„Sám ste toto tvrdenie dementovali.“ pripomenul mu McDonald. Amadeus prikývol a pokračoval:
„Ale uvedomte si, pane, že dôkazy sú namierené proti vám. V skutočnosti, ak posunieme smrť slečny Jardyceovej za smrť slečny Lawgoodovej, tak sme ju mohli spáchať takmer všetci – pre smrť slečny Helen nastal chaos a každý lietal nájsť vraha. Niekto mohol pokojne vojsť do jej izby, zabiť ju a tváriť sa nevinne. A vy, pán McDonald ste mali motív aj príležitosť.“
„No nielen ja. A hoci som Emily nemal práve v láske, nemusel som ju preto zabiť.“ krútil hlavou pán domáci.
„Tak je. A máte pravdu: nezabili ste ju. Zabil ju niekto iný, kto je teraz prítomný s nami v tejto miestnosti.“
Stíchol a díval sa na ostatných. Napätie sa dalo krájať. Všetci boli úplne ticho, len zvonku sa ozýval hluk, najmä z neďalekého námestia – o niekoľko minút bude polnoc.
„A stalo sa takto: vrah nemal úmysel zabiť slečnu Emily. Veď veril, že je mŕtva, tak, ako každý z nás. Po vražde slečny Helen videl, že dvere do izby slečny Emily sa otvorili a zase zavreli. Vbehol dnu a videl, že Emily stojí pri okne a snaží sa ujsť.“
„Najprv ju vrah nechcel zabiť. Chcel ju len zadržať. No potom akoby do neho udrel blesk. Útočník dúfal, že po jej smrti sa mladý pán Martin zamiluje do neho. A osoba, ktorá vraždila, ani nevedela ako, už zápasila so slečnou Jardyceovou. Hodila ju o zem, násilne jej otvorila ústa a vložila do nich jed, ktorý bol porozsýpaný na podlahe. Potom vyšla von a tvrdila, že nikoho nevidela.“
Všetci sa otočili, lebo posledné slová nehovoril Amadeus, ale slúžka Lisa. Pristúpila dopredu, k Amadeovi a sklopila pohľad. Hoci vec bola jasná, dodala:
„Ja som zabila Emily. Nedokázala som sa v tú chvíľu ovládať. No nerobila som to len pre seba. Nie z vlastnej túžby po Martinovi.“
Pozrela sa na pána a pani McDonaldovú a riekla im:
„Nosím pod srdcom dieťa vášho syna. Chcela som len, aby v jeho rodnom liste nebolo uvedené: otec neznámy. A myslela som si, že vraždou slečny Emily toho dosiahnem.“
McDonaldovci nevedeli, či sa pozerať na ňu, či na Martina. Martin si tvár skrýval do dlaní. Nie kvôli hanbe z toho, že sa zaplietol so slúžkou, ale z bolesti nad tým, že matka jeho dieťaťa je vrahyňou jeho snúbenice.
„Nemala si to robiť, Lisa.“ vravel ticho. „Veď Emily chcela zmiznúť, preto zinscenovala vlastnú smrť. A aj keby nie, ako si si mohla myslieť, že by som sa nepostaral o tvoje dieťa a nepriznal sa k nemu? Ak by som to nechcel ja, chceli by to aspoň moji rodičia.“
„Pykám za tú chybu už niekoľko hodín.“ vravela Lisa. „Výčitkami svedomia. No mám pocit, že teraz, keď pravda vyšla najavo, je mi už ľahšie.“
Vonku sa ozval jasavý krik a hurhaj ohňostroja. Všade naokolo sa otváralo šampanské, prednášali sa prípitky, oslavoval sa príchod nového roka. Len v dome na St. Mary Mead číslo osem sa akoby zastavil čas a odohrávala sa dráma ľudských sŕdc.
„Slečna, pán Brownhill, musím vás požiadať, aby ste išli so mnou.“ povedal ticho Paul, keď k nim pristúpil.
„Som britský občan, pane!“ zvolal hlasno pán Brownhill, čím narušil pietnu spomienku na Emily, ktorú chcel sám zavraždiť. „Žiadam, aby som bol vydaný do rúk britského práva.“
„Ak si myslíte, že šibenica je prijateľnejšia ako elektrické kreslo, prosím.“ odvetil mu Paul.
„Ja nemôžem lobovať vo svoj prospech ničím.“ ozvala sa Lisa. „Azda len tým, že dieťa nemôže za chyby rodičov. Prosím, aby som nebola popravená predtým, než maličký príde na svet.“
„Za to vám ručím, slečna.“ povedal jej Paul so smutným hlasom. „A rád by som sa zaručil aj za váš život. To však, žiaľ, nemôžem.“
„Šťastný nový rok.“ vzdychol si Christian ticho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár