ZÁHADA MŔTVEJ VRAHYNE
Policajti vošli dovnútra a správali sa (aspoň podľa Amadeovej mienky) veľmi „americky“. Jeden si zapálil cigaretu a pozeral sa hore schodmi. Druhý podišiel k oknu a nezaujato sa díval na snehovú metelicu. Tretí, pravdepodobne ich nadriadený, hodil kabát na preplnený vešiak, vytiahol z vrecka notes a pýtal sa zhromaždených:
„Tak? Čo sa vlastne stalo.“
Slova sa ujal Amadeus, ktorý vedel najlepšie vyrozprávať situáciu okolo vrážd. A nezabudol spomenúť aj všetky podrobnosti, takže policajt mal čoskoro zaplnených niekoľko strán v notese poznámkami.
„Dobre.“ riekol napokon a odložil pero. „Ešte by som poprosil vaše meno, pane.“
„Amadeus.“ povedal mladík. „Amadeus Fürstburg.“
Policajt sa na neho podozrievavo zahľadel. Opýtal sa:
„Vy ste ten, kto odhalil tie vraždy vo vzducholodi?“
„Hm, nevedel som, že sa to dostalo aj na políciu.“ potešil sa svojmu úspechu Amadeus. „Tak je, som to ja.“
Ostatní dvaja policajti spozorneli a prestali sa tváriť, že ich okolie nezaujíma a nudí. Premerali si pohľadom Amadea a asi sa čudovali, že ktosi taký, ako on, dokázal rozriešiť tak zložitý prípad.
„Dúfam, že mi pomôžete, pán Fürstburg.“ požiadal ho policajt. „Moje meno je Paul Copper. Volajte ma Paul.“ predstavil sa a podali si ruky.
„Pane, nerada vás ruším, no bolo by dobré, keby ste sa začali venovať prípadu.“ ozvala sa pani McDonaldová.
„Nemajte strach, pani, to aj urobíme. Teraz by som rád videl telá, kým...“
No nedopovedal. Zo schodov sa ozval hluk. Čoskoro dole schodmi hrmotne schádzali Brownhillovci. Amadeus sa zadivil, lebo si ani nevšimol, kedy odišli z haly. No bol si istý, že pri tele Helen ešte boli. V rukách mali batožinu.
„Horace, Emma, odchádzame.“ vyhlásil John Brownhill. „Prepáčte, nie je to nič osobné, no odmietam spať v dome, kde sa stala vražda. Horace, ten župan, čo si mi požičal, som zaniesol do vašej spálne. Porúčame sa a zbohom.“
Vykročil k dverám, no policajt Paul mu zašiel cestu.
„No dovoľte! Odchádzam!“
„Nie, neodchádzate.“ rezolútne vyhlásil Paul. „Aby vám bolo jasné: každý z vás je podozrivý. Kým sa vražda nevyšetrí, budete povinní zdržiavať sa na území tohto mesta. A aspoň niekoľko hodín aj v tomto dome. Pane, musím vás požiadať, aby ste tu ostali. Je mi to ľúto.“
„No toto, no toto... To nevidel svet.“ durdil sa pán Brownhill, zhodil na zem kufor, no predsa len ostal v dome. Hneď prišiel sluha Robert a ochotne batožinu odniesol späť do ich izby.
„A teraz, prosím, tie telá.“ zopakoval svoju žiadosť Paul. Jeho kolegovia si konečne zobliekli kabáty a šli s ním a ostatnými na prvé poschodie.
„Tak toto je prvá mŕtva.“ vravel Amadeus, keď otvorili dvere. Všetci ostali vonku a dnu vošli len traja policajti. Amadeus ich nasledoval, no zastal, keď si všimol, že Martin stojí trochu obďaleč. Bol bledý ako stena a slzy mal na krajíčku, celé telo sa mu chvelo smútkom.
„Nemusíš tu byť, ak nechceš.“ riekol mu Amadeus, keď k nemu pristúpil a položil mu ruku na plece.
„Nie, ostanem.“ odmietol ticho Martin. „Chcem... Chcem pri nej byť, aj keď...“
„Chápem.“ povzbudil ho Amadeus a šiel do izby, nasledovaný Christianom. Policajti už obhliadali telo a nachádzali aj iné dôkazy. Amadeus sa chcel prihovoriť Paulovi, no tu sa zarazil.
„Deje sa niečo?“ opýtal sa ho Paul.
„Nie, len... Lisa?“
„Áno, pane?“
„Keď si tu bola – ako posledná – pohla si s telom?“
„Nie. Nie, pane, je tam, kde padlo.“
„Nie je.“ pokrútil hlavou Amadeus. „Vrah s nebohou musel pohnúť. Som si tým istý, Emily ležala inak.“
„Keď to hovoríš, aj mne sa zdá, že je posunutá o niečo bližšie k oknu.“ povedal pán McDonald.
„Aj mne sa tak zdá.“ svitlo aj Christianovi.
„To nemusí nič nasvedčovať, možnože sa o telo potkol vrah tej druhej slečny, keď utekal.“ uzavrel to Paul.
„A čo myslíte? Je to samovražda? Aspoň ja to tak predpokladám.“ opýtal sa odborníka Christian.
„Hm...“ vydal zo seba Paul a telo prezeral podrobne lupou. „Na prvý pohľad to skutočne vyzerá tak. Telo leží na zemi, okolo neho cyankáli... Skutočne: archetyp samovraždy. To ma najviac znepokojuje. Ale tuto, na šiji a krku vidím drobné pomliaždeniny. Obeť s niekým zápasila, teda nechcela zomrieť. Vyzerá to na vraždu.“
Paul sa vystrel a pozrel sa na zhromaždených. Každý sa tváril udivene, lebo viacerí si mysleli, že Emily si sama vzala život. O vražde ani nechyrovali.
„Je to čudné.“ zamyslel sa Amadeus. „Predpokladajme, že vrah tu vošiel niekedy uprostred noci. Emily zjavne ležala v posteli a spala – hostina každého z nás unavila. Prečo ju vrah nezabil rovno na lôžku? Prečo sme ju našli uprostred izby, na podlahe a svetlo bolo zapnuté?“
„Možnože vrah chcel nabudiť možnosť samovraždy.“ nadhodil Christian.
„Azda áno.“ pokýval hlavou Paul.
„No neurobil to veľmi dôsledne.“ ozval sa od dverí hlas pani Czernykovej. „Musel vedieť, že príde polícia a objaví stopy po súboji.“
„Nemusel byť taký prezieravý.“ odvetil na to Paul. „Nadpriemerne inteligentný vrah, pani, poväčšinou vystupuje len v románoch. V skutočnosti sú to najmä zúfalí ľudia, ktorí nevedia, ako ďalej a pri vražde robia chyby, vďaka ktorým ich nájdeme. Zasluhujú si väčšiu ľútosť, ako ich obete. No, nanešťastie, náš právny systém je nastavený tak, aby aj z vrahov robil obete elektrického kresla. Tým štát klesá na úroveň vraha.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár