Rande s idolom

Mám pocit že je to sen, ale nebol to sen. Ale začnem pekne od začiatku.
Volám sa Sofia a chodím do 7.B. Na začiatku školského roka, len čo som vošla na školský dvor, všetky baby boli unesené. Divila som sa kto, alebo čo ich tak ohúrilo. A tam stál Marcel, ktorý chodí do 9.A. Nechápala som, čo na ňom tie baby vidia. Stále iba: „Ach on je taký dokonalý.“ „Ach on je taký úžasný.“ Ja som mala s chalanmi iba kamarátske vzťahy, takže som tomu moc nechápala. Aj keď treba uznať, že bol pekný. Na ďalší deň sa mi všetky baby podlizovali. Nechápala som prečo. Potom mi to moja naj kamarátka Bianka (ktorá bola tiež buchnutá do toho „super“ chalana)vysvetlila: „Nevšímaj si to len zistili, že Marcel býva u teba v paneláku.“ Skoro som odpadla. Tie baby sú schopné všetkého, a to len pre jedného chalana zo školy. Čo by robili, ak by tu bol nejaký super model? Ale poďme späť k príbehu. Zrazu sa všetky baby išli pretrhnúť, aby ma išli odprevadiť.
Išla som sama. Bola som naňho taká naštvaná, a to som ho ani nepoznala. Prišla som pred panelák, a chcela som si odomknúť. Priložila som čip a snažila sa otvoriť. Nešlo to tak som ho priložila ešte raz, ale ako som ich išla otvoriť, tak nimi trhol niekto zvnútra. Skončila som priamo na hrudi toho dotyčného a spadli sme spolu na zem. Skôr ako som mu začala nadávať, všimla som si že to bol Marcel.
„Si v poriadku?“ opýtal sa.
„Hej som,“ povedala som urazene.
„Nás asi ešte nikto nepredstavil. Volám sa Marcel“
„Ja viem kto si,“ odvrkla som, „nevieš dávať pozor?“
Zháčil sa: „Ešte sa ani nepoznáme a ty mi hneď nadávaš? A ja mám dávať pozor? Kto skončil na kom?“
„Dobre ale kto trhol dverami dnu až som spadla?“ bránila som sa.
„Vieš čo? Vyriešime to inokedy. Ako sa voláš?“ Na tvári sa mu objavil nesmelý úsmev.
„Sofia,“ odpovedala som s nechuťou, „na čo ti to je?“
„Len tak....a kde bývaš?“
„Žeby tu ty mudrc?“
Pozrel sa na mňa ako na sprostú: „To mi došlo, ale ja sa pýtam na poschodie.“
„Vieš čo? Už musím ísť domov. Môj čas je príliš vzácny na to, aby som sa tu vykecávala s nejakým frajerom.“
„Berieš ma ako frajera? To znamená že sa ti páčim?“
„Čo ti? Vyzerám ako tie baby ktoré nad tebou slintajú? Ak také chceš, tak sa v škole poobzeraj. Len u mňa v triede je ich viac než dosť,“ Otočila som sa že chcem odísť.
„A do ktorej triedy chodíš?“ Otočila som sa.
„Do 7.B to je posledné čo ti o sebe poviem,“ otočila som sa a utekala domov po schodoch.
Je to možné? Takto zbabelo ujsť? To sa na mňa vôbec nepodobá. Žeby ma už nakazili tie babské reči o tom aký je úžasný, a aké má úžasné telo?
Načo to len myslím. Veď on je hrozný a nenávidím ho. Z tých báb mi asi už hrabe. Musím si to v hlavičke pekne usporiadať, aby som si nemýlila realitu s fikciou.
Nasledujúci deň to bolo hrozné. Stále iba učenie a cez prestávky mučenie zo strany báb. Aby toho nebolo málo, cez jednu prestávku prišiel k nám do triedy Marcel. Lukáš sa s ním veľmi dobre poznal.
„Sofia, prišiel za tebou Marcel,“ zakričal Lukáš. Zbystrila som. Bohužiaľ nie len ja. Baby ma zahltili morom otázok, ale ja som ich ignorovala. Išla som za Marcelom, aby som zistila čo sa deje.
„Čo tu robíš? Ako si zistil do akej triedy chodím?“
„Najskôr snáď ahoj nie?“
Nahodila som nahnevaný výraz: „Prečo si tu, a odkiaľ vieš do akej triedy chodím?“
„Po prvé to že chodíš do 7.B si mi povedala včera ty a po druhé som tu pretože...“
„No prečo?“ pýtala som sa nervózne a pritom som sa stále dožadovala odpovedi.
Nahol sa ku mne a potichu povedal: „Pretože som ťa musel vidieť.“
„Čoooooo?“ zahučala som so zhrozeným výrazom v tvári. Všimla som si pohľady ktoré na nás padali z časti babského kolektívu. Začala som hovoriť po šepky.
„Akoto, že si ma potreboval vidieť? Na čo sa to hráš? Uvedom si že nie sme v telenovele!“
Vyzeral tak že my chcel niečo povedať, no skôr ako to stihol začalo zvoniť. Ešte mi povedal: „Stretneme sa pred školou a pôjdeme spolu domov, aby sme to doriešili.“ Súhlasila som. Čo mi vlastne iného zostávalo.
Po vyučku som šla ku skrinkám. Pôvodne som sa chcela nenápadne vypariť, ale chytil ma pri skrinkách. Takže som sa tomu doprovodu domov nevyhla. Po ceste sme toho moc nevyriešili, pretože ho obskakovali jeho fanúšičky. Opäť som sa chcela vytratiť ale nepodarilo sa. Držal ma akoby som bola jeho pes. Prešli sme medzi panelákmi a zamierili sme cez cestu až k nášmu vchodu. Vošli sme do vnútra. Dozvedela som sa že býva na 4. poschodí. Odprevadil ma až k mojim dverám na 1. poschodí.
„Ehm, ďakujem za doprovod už sa asi môžeme rozlúčiť že?“
„Počkaj ešte som chcel s tebou doriešiť tú vec v škole.“
„Akú myslíš? Tá blbosť že si ma musel vidieť?“
„Áno, ale ja som to myslel vážne.“
„Čo si myslel vážne?“ znervóznela som.
Pobozkal ma. Neviem prečo, neviem ako. Skrátka ma pobozkal.
Vytrhla som sa a vlepila mu facku: „Zbláznil si sa?“
„Myslím to vážne. Páčiš sa mi, milujem ťa.“
Otvorila som dvere a zabuchla mu ich pred nosom. Doma som bola sama takže hneď ako som mu zavrela dvere, klesla som na zem a rozplakala som sa. Neviem prečo. V podstate som na to nemala dôvod. Potom, ako som prestala plakať a spamätala som sa z prvotného šoku, začala som uvažovať. Myslel to vážne či nie? Predsa to nemohol myslieť vážne. Z tisícok obdivovateliek si vybral mňa? To je blbosť. Alebo....

V pondelok za mnou prišla Bianka: „Potrebujem s tebou hovoriť.“
„Aj ja z tebou ale súkromne tak začni.“
„Mám frajera.“
„Čooooooooooo? opäť som zahučala ako pomätená.
„Ticho buď!“
„Okej, sorry. Kto to je?“
„Marek.“
„Marek? Wow. Super teším sa.“
„A o čom si to chcela ty hovoriť?“
„Ale to nestojí za reč.“
Takže moja naj kamarátka už má frajera, a o mňa má záujem najväčší idol školy.
Medzitým čo som nepísala sa toho udialo dosť. Bol už jún a to znamená, že sa bude končiť škola. Ďakujem ti pane bože.
„Sofia, môžeš sem prísť?“ opýtala sa ma Martina. Neodpovedala som, len som išla za ňou a babami.
„Čo chceš?“ spýtala som sa na rovinu, keďže som sa s Martinou moc nebavila.
„Čo tak nepriateľsky?“
„Vieš, čo nehrajme sa tu na nejaké veľké kamarátky okey? Čo potrebuješ?“
„Tak dobre teda. Čo máš s Marcelom?“ Zostala som zaskočená.
„No tak, čo s ním máš?“ dožadovala sa odpovede.
Po chvíli som sa konečne dostala k odpovedi: „Čo by som s ním mala mať? Je to môj sused a to je asi tak všetko.“
„Keď je to len sused prečo si sa tak zarazila?“ pýtala sa podozrievavo.
„Pretože nechápem, čo to skrstlo v tej tvojej malej mysli.“
„Tak keď medzi vami nič nie je, tak by si nás mohla zoznámiť. Čo ty na to?“
„Sofia prišiel za tebou Marcel,“ oznámil mi Lukáš.
„Dobre poď zoznámim ťa s ním.“
„Počkaj len sa upravím.“
„Dobre počkaj idem to vybaviť. Príď za nami keď sa upravíš.“
„No konečne si prišla,“ povedal Marcel.
„Čo zas chceš?“
„Odpustíš mi? Prosím.“
„A čo ti mám odpúšťať?“
„Ty sa na mňa nehneváš?“
„Myslíš za tú aféru pred dverami?“
„Áno,“ povedal nesmelo.
„Neodpustila.“
„A nemohol by som to nejako odčiniť?“
„Ako?“
„Nešla by si von?“
„Už som tu,“ ozvala sa mi za chrbtom Martina.
„Prepáč môžeš nás nachvíľu nechať?“ zháčil sa Marcel, ktorý sa dožadoval mojej odpovede. Martina sa dívala zhrozene. Kto vie čo jej prebehlo hlavou.
„Nie, ona nás nemôže nechať. Ja vás predstavím. Milý Marcel toto je moja spolužiačka Martina zoznámte sa. Takže rozprávajte sa spolu a ja vás nechám.“ Marcel sa na mňa pozrel ako na vraha.
Maťa mu tam niečo hovorila ale on ju nepočúval. Stále sa na mňa pozeral a ja som sa mu smiala. Ja viem som krutá ale to som ja. Ten bozk mu len tak neodpustím.
„Maťa prosím ťa zavoláš mi Sofi?“
„Hej zavolám,“ povedala trochu začudovane.
„Sofia volá ťa Marcel.“
„A načo?“
„To mi nepovedal.“
Síce s nevôľou ale išla som za ním.
„Čo ešte chceš?“
„Prosím ťa neignoruj ma.“
„S tým bozkom si to prehnal,“ povedala som a otočila sa chrbtom.
„Hej vážený! Prosím vás o pozornosť,“ zakričal Marcel a všetci stíchli, „potrebujem vám niečo oznámiť.“
„Čo to vyvádzaš?“ opýtala som sa vydesene.
„Poznáte toto dievča?“
„Poznáme a čo je s ňou?“ opýtala sa znechutene Martina.
„Toto dievča mi nechce veriť keď jej hovorím pravdu, dokonca mi dala aj facku. Ale ja ju milujem.“
„Čo to robíš? Ty si sa zbláznil?“
Kľakol si na zem a povedal: „Sofia, budeš so mnou chodiť?“
Zostala som mierne zaskočená. Keby mierne ale poriadne!

 Skutočný príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu