S príchodom na gymnázium som našla docela dobré známosti. Aj ja Nina Sláková som konečne našla to, čo som chcela. Trvalé priateľstvá boli to, čo nebanujem vstupom na túto "úžasnú" školu. Naša partia sa začala postupne rozširovať. Teraz spočiva z NAJ 6. Tvoria ju najlepšie z najlepších: Nika, Ja, Zuzka, Beáta, Denisa a Dagmar. Mám ich veľmi rada aj keď im to nedávam najavo. V tomto ohľade mi Gymnázium splnilo sen o spriaznenej duši. Dokonca ich je viac než dosť... S nástupom do druhej triedy sa niečo zmenilo. Zistila som, že do prvej triedy na anšu školu prišiel aj jeden chalan. Poznala som ho z videnia. On mňa však asi nie. Bol to futbalista známy svojou jedinou vlastnosťou- prvotriedny sukničkár. Každá baba, ktorá mala oči si musela priznať, že vyzeral naozaj božsky. Volal sa Maroš, bol ofinkáč, vyšportovaný a o rok mladší... Každý pohľad naňho bol neopísateľný. Každodenným prechádzaním po chodbách som zistila, že je iný ako som si myslela. Nechodil len za babami ako mu bolo zvykom. Prechádzal sa len s kamarátmi a s babami sa rozprával len niekedy. Aj keď som neverila, že by sa nenapraviteľný sukničkár zmenil, musela som uznať, že sa veľmi mení. Na škole bol zase známy záškoláctvom, zlými známkami a nerešpektovaním druhých ľudí. Na Vianoce sa konal u mojej kamarátky "menší" večierok. Sľúbila som, že sa aspoň zastavím. S Nikou (kamarátka od základnej, ktorá je aj súčasná spolužiačka) a s Monikou (spolužiačka zo základnej, no teraz chodí na strednú do Zvolena) sme sa tam teda vybrali. Našťastie sa párty konala v meste, kde všetky tri bývame- Trnave. Hluk, ktorý sa ozíval z každej strany prerušila moja kamarátka Dada. "Čaute babyyyy!" Mierne pripitá sa k nám vybrala. Dada bola moja terajšia spolužiačka. Aj keď nepatrila do NAJ 6, mala som ju veľmi rada. Bola blázon ako sa patrí. Nepoznala žiadne hranice a mala na rozdiel odo mňa až moc skúseností s chlapcami. Predstavila som ju s Monikou, s ktorou sa ešte nepoznali. Po zoznamke sa mohla párty začať. Ocitli sme sa v miestnosti, kde sa len pilo. Aj keď so zaváhaním, pripila som si s nimi. Raz, dva, tri razy a neskôr sme to už nepočítali. Cítila som sa dostatočne pripitá, aby som s pitím skončila. Zato Monča s Nikou to v pláne nemali. Pri rozprávaní nám do rozhovoru skočil chlapčenský hlas. Keď som zbadala, že to je Maroš. Nebola som schopná slova. Možno aj preto som sa do rozhovoru vôbec nepridala.
"Ty si mi veľmi známa." Otočil sa smerom ku mne.
"Naozaj? Aj- aj ty mne." Poznala som ho, ale on to nemohol vedieť. Obzretím okolo seba som zistila, že sa moje kamarátky do jednej vyparili. Do riti! pomyslela som si. "Ako sa voláš?" Jeho sebavedomý tón hlasu ma znervózňoval.
"Nina. Ty si Maroš, že?" Ako som sa len mohla takto priznať!
"Presne tak. Ale z kade to vieš?" Úškrn mu nemizol z tváre.
"Ja ani neviem. Zdá sa mi, že ho viem." Začala som koktať.
"Nechodíš inak na gympel sem do Trnavy?" Zamyslel sa. Zdalo sa mi, že na túto párty sa vôbec nehodil. Tu boli všetci ponapjaní, no on nebol.
"Áno. Chodím."
"Vedel som, že ťa od niekaľ poznám. Ninka si druháčka, že?" Jeho ruky sa dotkli môjho pása. Stratila som na chvíľu dych. Ale nie z túžby, ale z nejakého odporu. Nevedela som si to vysvetliť. Od nikade sa vynorila Nika s pohárom vína. "Daj si." Pchala mi ho pred nos. "Nie." Zvráštila som čelo. "Nejako ste sa mi tu zarozprávali holúbky." So smiechom odišla. "Asi sa dobre baví." Usmial sa na mňa. "No asi." Bola som ako obarená. Z ničoho nič sa nahol. "Nie, nemôžeme." Odstrčila som ho. "Máš niekoho?" Zahľadel mi do očí. "Nie, ale..." Nestihla som dopovedať, pretože sa azse dral na moje pery, no ja som ho opäť odstrčila. Vtisla som mu bozk na líce. "Toto ti musí stačiť." Vyplazila som mu jazyk. "Ale mne nestačí len to. Viac si nezaslúžim?" Nahol sa a ja som sa nestihla brániť. Pobozkal ma. Jeho bozk sa prehĺbil. Pripadalo mi to ako večnosť. Ten bozk vo mne vzbudil vášeň a opätovala som mu ho. Moja mysel mi vravela, že to čo robím je zlé. Ale pery konali inak než som chcela. Po nekonečne dlhom čase sa mi podarilo od neho odtrhnúť. Myseľ mi lietala a nedarilo sa mi ju pripútať späť k mojej hlave. Neuvedomovala som si následky, ktoré sa mohli stať. Vnímala som iba to čo sa tam dialo. A bolo to moc pekné. Nika prišla medzi nás a konečne prerušila moju neschopnosť. "Musíme už ísť. Monče je veľmi zle." Ťahala ma od neho preč. "Počkaj. Zostaň so mnou." Držal mi ruku a nemienil ju pustiť. "Sorry, ale kamarátka ma potrebuje." Rýchly bozk na rozlúčku, rozlúčenie s Dadou a už nás tam nebolo. Moniku sme vláčili po celej Trnave, len aby konečne vytriezvela. Dve hodiny nám pomohli a Monika aspoň stála na nohách. "Nina! To čo malo byť?" Smiala sa keď bola schopná rozmýšľať. "Moni, prestaň. Staraj sa radšej o seba a o to aby si bola schopná ísť domov." Vyprskla som sa ňu. Išli ma vyprevadiť a potom sa s hlasným smiechom stratili v tme. Domov som sa dostala pomerne rýchlo. Bývam v byte na prvom poschodí. Sadla som si na balkón aj napriek mrazu, ktorý ma šteklil na nos. Zazvonil mi mobil. Dada. "Áno?" Môj hlas sa pomaly šíril po okolí. "Ninuška kde si? Príďte ešte. Aj Maroš sa na teba pýta." Smiala sa do mobilu. Do vtedy Maroša vôbec nepoznala. Doniesol ho tam nejaký známy jej frajera Joža. Teraz ho však oslovovala menom... "Už sme išli domov. Neprídem idem si ľahnúť. Maroša však pozdrav." Rozlúčili sme sa a ja som svoj mobil odhodila na posteľ. Bola mi zima. Ľahla som si a spala. Nechcela som sa prebudiť, pretože som si uvedomila jednú vec. Keď pôjdem v pondelok do školy, bude to hrozné stretnúť ho niekde na chodbe.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
maciatko0985
9. 11.novembra 2013 16:55
pekné, teším sa na ďalšiu časť
Napíš svoj komentár