Nechcem aby to vyznelo egoisticky, ale človek sa musí pozerať bohužiaľ najprv na seba. Už som si maľovala krásnu budúcnosť, ktorá sa rozplynula ako mydlová bublina. Verila som človeku, ktorý sklamal ako nikto na svete. Sama som si za to mohla, lebo som mu to dovolila. Ale viackrát sa to nestane. Ochránim sa. Nebojím sa veriť. Nebojím sa milovať. Milujem celým srdcom, celou dušou, ale je vo mne stále tichý hlások, ktorý mi šepká, aby som myslela aj na zlé. Vždy sa mi vracajú spomienky na dni, keď som bola na dne. Keď som sedela v sprche a hodiny plakala. Keď som nebola schopná jesť, piť ani žiť. Ale ja som z tej zeme vstala a šla von. Čeliť zlému, čeliť ľuďom a čeliť budúcnosti, ktorá môže priniesť hocičo. A to ma urobilo silnou.
Nehanbím sa plakať, alebo byť slabá. Poprosiť o pomoc a otvoriť srdce inému človeku. Možno som hlúpa, naivná a dôverčivá, ale neverím, že všetci ľudia sú zlí. Ale mám sa na pozore.
"Tak poď budúcnosť, poď a ukáž mi čo si prichystala. Verím, že sa s tým dokážem vyrovnať."
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
hoperpohroma
29. 1.januára 2016 23:40
kazdy den myslim na to, ktory den to skonci. zaujimalo by ma, ci to tak uz budem mat stale a s kazdym, pretoze rozhodne to nie je nic nove
3
@hoperpohroma ja som to tak nemala vždy...ale prešla som veľmi veľkým sklamaním a podľa chovania danej osoby pri mne hral dobrú komédiu. Čiže mám pocit, že ho ani nepoznám. A teraz mám taký strach a rešpekt voči všetkému (hlavne voči svojím citom), že až.
5
ale ja som smutna, lebo mi to pripomina mna a trochu sa s tym stotoznujem
Napíš svoj komentár