Hodila som na seba bundu a vybrala som sa na vrátnicu odlákať vrátnikovu pozornosť aby mohol nerušene prejsť. Postavila som sa pred dvere a zapálila som si cigaretu, V tme som ho zbadala. Blížil sa pomaly, ale rozhodne. Pozrel sa na mňa a jemne sa obzrel cez plece. Potiahla som dym do pľúc a pomaly vydýchla. Cítila som ako vo mne narastá napätie. Postavil sa vedľa mňa a počkali sme, kým sa k dverám priblíži dievča, ktoré kráčalo našim smerom po chodníku.
"Pôjdeš rovno k výťahu a zabočíš do prava." povedala som potichu.
Zahasila som nedopalok a vošla som dnu. Čakal ma za rohom, skrytý ako lupič v prítmí chodby. Vošli sme do výťahu......
..... ležali sme vedľa seba v posteli. Spotení, zadýchaní. Chcel sa pritúliť. Ach bože. Ako by ste povedali "kamarátovi" nech sa stiahne na druhú stranu postele? Nijak. Zavrela som oči a predstavovala som si svoje šťastné miesto. A popri tom som rozmýšľala o hraniciach.
Aký mám problém, že ustavične potrebujem nejaké pravidlá. A keď ich náhodou niekto nedodrží šaliem. Prečo mám potrebu neustále niečo kvantifikovať? Prečo nedokážem nechať veci iba tak plynúť? Čoho sa bojím, že odmietam "nežnosti"? Neviem. Viem len to, že som sa v tej chvíli cítila akoby mi liezli po tele otravné mravce. Že sa ma pomaly zmocňovala úzkosť.
A od tej chvíle sa takýmto "stretnutiam" vyhýbam. Vlastne sa vyhýbam aj jemu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
darkpassenger
22. 2.febuára 2018 19:37
ešte že som takéto dačo nezažil
4
No každý si ideme vlastným peklom ale môžeš mi veriť že by si to nikto nechcel vymeniť somnou
Napíš svoj komentár