Sedeli sme po práci v preplnenom podniku a popíjali s kolegami. Všade ľudia. A ja som mala pocit, že sme tam iba my. Každý z nás má za sebou príbeh a niečo, čo ho doviedlo až tu. Nikdy som nemala taký pocit spolupatričnosti ako tu. Ako jedna veľká rodina, ktorá má hierarchiu, ale všetci členovia držia spolu. A bola som za to vďačná. Za všetko, čo pre mňa títo ľudia urobili a nemuseli. Mala som proste pocit, že niekam zapadám a niekam patrím a to je úžasné.
Každý opustil svoj domov a milovaných ľudí a ocitol sa sám v cudzine a možno práve preto si pomáhame. Viem, že toto je miesto, kde teraz mám byť.
Moje problémy sú ďaleko, ale vlastne blízko. Môj život sa za posledných pár mesiacov otočil o 180° a už nikdy nebude ako pred tým. Čo bolo už viac neplatí. Desím sa návratu domov, aj keď na druhej strane sa toho nemôžem dočkať. Nechala som doma všetko a odišla som. Bude ťažké sa vrátiť do stereotypu, ktorý sa rozpadol. Bude ťažké nájsť zase zmysel života, cestu po ktorej sa vydať.
Život mi v poslednom čase vzal toľko ľudí a vecí, bez ktorých si nedokážem predstaviť svoj život, že sa desím toho, že sa nezvládnem zase začleniť a pokračovať. Teraz som viac menej ok, pretože udalosti na mňa nemajú priamy dopad. Nezniesla som tú vlnu emócií, pretože som ďaleko.
Ale príde čas, kedy sa budem musieť vrátiť a všetkému čeliť. Dúfam, že budem mať silu ísť ďalej a žiť v celku normálny priemerný život. Nechcem nič extra.
Milovala, stratila, odišla a teraz čaká. Na čo? Na zázrak? Na zobudenie? Nevie. Žije a vstáva, lebo musí. Ale je to veľmi ťažké. Keby som nemala niekoľko ľudí, asi skončím na psychiatrii. Milujem vás. Ste pre mňa všetkým. A tak sa vrhá druhýkrát do rieky, v ktorej sa naposledy takmer utopila. A možno ju to bude stáť všetko. Ale ona je odvážna a zariskuje.
Kto sa bojí, nech nechodí do lesa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár