Moje najtemnejšie zákutie duše, o ktorom viem rozprávať

O ľuďoch .. ako ich mám rád.. koľko pár tých seminárov bolo.. koľko objatí, plaču, slov, dôvery, pochybností, odporu, nenávisti, hnusných zlých škaredých myšlienok, koľko lásky, vďaky, podpory, opory .. porozumenia .. rozhovorov o svojom vnútri, problémoch..

ach.. koľko len.. objatí a pár bozkov..

a čím ďalej tým viac neviem kráčať po ulici..

tak obrovskú neistotu cítim ak uvidím v diaľke človeka idúceho mojím smerom..

vidím vnímam cítim .. keď zdvihnem zrak a hladím jemu do tváre.. oči.. že v tom nie som sám..

ale aj tak.. nedáva mi to nič .. nič prijemne..

človek by mal trpieť..

nie je všetko pozitívne

.. ale takto? ..

tak veľmi mi vadia ostatný

myslím si, že kvôli nim neviem prekonať seba..

blbosť..

ale ako ma to len väzní.. neviem si s tým rady..

ako len žiť?..







nerád súperím v tomto svete vonku..

ale ukazovať slabosť..

..bolí..

a druhý..

nemusím písať ako reagujú na slabosť druhých..

alfasamectvo..

fuj..

 Vyznanie

2 1 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu