„Bol to za tebou nejaký chlapec a nechal tu toto.“ Povedal a podalmi malý papierik.
„Ďakujem, idem hore“ povedala som a už som bežala do izby. Keď som tam prišla, otvorila som papierik a bolo tam napísane: Zavolaj mi keď sa vrátiš! A bolo tam ešte číslo. Nechcela som mu už volať tak som mu len napísala sms.
Ahoj. Prepáč ale bola som von. A čo si chcel?
Viem videl som ťa. A chcel som ti iba niečo povedať ale to počká do zajtra.
Okey tak ja už pôjdem späť. Dobrú noc
Dobrú a sladké sny!
Som zvedavá čo mi chce povedať! Myslím že to bude niečo s Laurou.
Áno mala som pravdu! Keď sme išli spolu do školy povedal mi že bol s ňou von a že im bolo strašne fajn a také sprostosti. Dosť ťažko sa to počúvalo ale čo už. Keď mi to už dohovoril tak sa ma spýtal že s kým som bola von ja. A ja som mu povedala že len so spolužiakmi. Zvyšok cesty sme už boli ticho. V škole bola zase nuda ale konečne je piatok! Dnes si ku mne znovu prisadol Patrik.
„Nepôjdeš dnes von?“
„Prepáč ja dnes musím strážiť brata.“ No vlastne ani nemusím ale nechcem isť s ním von. Ani neviem prečo, veď minule nám bolo dobre. No jednoducho sa mi nechce isť.
„No tak to je škoda. Možno nabudúce.“ Povedal, ja som sa len usmiala a on si išiel sadnúť na svoje miesto.
A už som doma! Strašne sa nudím. Trochu rozmýšľam že som mala isť radšej von ako sedieť doma. Pôjdem asi trochu k Megy.
Keď som sa vrátila išla som sa pozrieť čo robí Lukáš. Pozrela som sa do obývačky, myslela som si že pozerá rozprávku ale on tam nebol. Potom som sa išla pozrieť či nie je hore ale Lukáška nikde. Rýchlo som vyletela na dvor a potom aj na ulicu ale nikde som ho nevidela. Kde môže byť?? Ešte raz som preletela celý dom no nenašla som ho. Potom ma napadlo že sa pôjdem pozrieť k Filipovi.
„Dobrý večer. Je Filip doma?“ otvorila jeho mama.
„Áno, počkaj hneď ti ho zavolám.“
Filip bol hneď pri mne.
„Nevidel si môjho brata??“ spýtala som sa ho
„Nie prečo by som ho mal vidieť práve ja? Veď je to tvoj brat.“
„Ja neviem kde je, bol doma a potom som išla ku psovi a keď som sa vrátila už nebol doma.“ Povedala som zo slzami v očiach.
„Neboj sa nájdeme ho!“ zobral si bundu, kľúče a ešte zakričal rodičom že si berie auto.
„Počkaj ty máš vodičák?“ spýtala som sa prekvapene.
„Nie ale šoférovať viem.“ povedal presvedčivo „No ták poď už! A ver mi, nič sa nám nestane.“
„Dobre, dobre už idem“ nastúpila som do auta s menšími obavami.
„Kde by mohol teda byť?“
„Zastav! Ja sa pôjdem pozrieť tu a ty choď rovno.“ Napadlo ma že by mohol isť na cintorín. Na mamin hrob. Dosť často tam chodíme takže by tam mohol byť.
„Paula počkaj, pôjdem s tebou.“ Kričal za mnou ale keby išiel so mnou tak by som mu o mame musela povedať a ja ešte nie som pripravená.
Keď som prišla na cintorín hneď som zamierila ku hrobu kde bola pochovaná mama a......Pokračovanie nabudúce
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár