Ak slnko zapadne.... raz musí prísť aj jeho východ 15.

„Priznaj, že ťa priťahuje,“ smiala sa.
„Priznávam. Som na mužov.“
„Tak som to nemyslela. Myslím viac ako ostatní chalani.“
„Možno. Veď je hokejista. Sexy hokejista.“
„A... keby sa ťa spýtal, či s ním chceš chodiť?“
„Kat prestaň. Už sme sa o tom rozprávali. Neriešim to. Ak sa to vyvinie, fajn, ak nie, nebudem sa zbytočne nádejať.“
„Si úplne ako Andreas,“ položila mobil a pozerala von oknom. Bola ticho. Až kým sme konečne nedošli k štadiónu. Vystúpili sme, preukázali sa lístkami a našli si miesta. Prekvapilo ma koľko ľudí chodieva na školské zápasy. Dnes hrali proti trenčianskemu gymplu. Keď vyšli na ľad, tlieskali sme a povzbudzovali. Ešte nikdy som nebola na skutočnom hokejovom zápase a totálne ma to pohltilo. Tá atmosféra a hlavne výhra našej školy. Mike pustil z 32 striel len jednu a Andreas dal dva góly z troch.
„Poď,“ zakričala mi Kat po zápase do ucha aby prehlušila hukot a vracali sme sa smerom k parkovisku.
„Dnes im to šlo,“ okomentovala.
„Nečudujem sa, že Mike a Andreas reprezentujú slovenskú dvadsiatku.“
„Vidíš. A ja s jedným chodím,“ rozžiaril sa jej na tvári úsmev a tiež som sa smiala. Bolo na nej vidno, že ho má rada. A aj on ju. Po pár minútach sa otvoril zadný vchod do štadióna a vyšlo pár chalanov. Medzi nimi aj Mike a Andreas. Niečo si ešte povedali, rozlúčili sa a obidvaja smerovali k nám.
„Ahoj láska,“ hneď objala Andreasa Kat a pobozkali sa.
„Ahoj,“ usmiala som sa na Mikea.
„Ahoj. Som rád, že si prišla. Páčil sa ti zápas?“
„Samozrejme. Boli ste všetci úžasní. Zažiť zápas v hľadisku je niečo úplne iné ako v telke,“ žasla som.
„Ďakujeme,“ pozrel na Andreasa a Kat,“ už ste sa navzájom dojedli? Môžeme ísť na tú pizzu?“
Andreas sa odtiahol od Kat: „choďte dopredu,“ jemne sa uškrnul.
„Ste hrozní,“ hodil tašku do auta.
„Len závidíš. Hneď vás dobehneme,“ vyplazila Mikeovi jazyk Kat.
Mike mi venoval ten jeho krásny modrý pohľad: „pozývam ťa.“
„To sa nedá odmietnuť,“ odpovedala som a nasledovala ho cestou od parkoviska do uličky a následne mesta. Kráčali sme jeden vedľa druhého a bolo počuť len chôdzu po mokrom chodníku.
Zrazu z neho vyšlo to, čo som nečakala: „veľmi si sa zmenila.“
„Prosím?“
„Ja len, že vyzeráš inak, správaš sa inak... dokonca si súhlasila s tým aby sme šli na pizzu.“
„A to je zlé?“ zastala som,“ ak ma chceš uraziť, tak urážok som mala už dosť.“
„Nie. To nie. Len chcem povedať, že.... som rád. Obľúbil som si ťa. Naše písanie, odkazy na facebooku, proste si sa zmenila a ... mne sa to páči.“
Žalúdok sa mi scvrkol na maličkú fazuľku, ktorá spadla až niekde dole a rozniesla mi po celom tele zimomriavky.
„Ako páči?“
„Si to stále ty, ostali ti názory, lenže ter...“
„Ahoj,“ zrazu sa pri nás niekto objavil. Keď som zbadala Dianu, zimomriavky a krásny pocit zmizol a namiesto neho sa objavila nenávisť a kypela vo mne krv.
„Ahoj,“ rozpačito pozdravil Mike.
„Zdalo sa mi, že počujem tvoj hlas.“
„Vážne? Takže ty sa už meníš aj na stopovacieho psa?“ odbil ju.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu