Ak slnko zapadne.... raz musí prísť aj jeho východ 42.

Áno. Bola to Diana. Tri krát mala s babami gymnastické sústredenie v Kanade a vždy u mňa strávila víkend. Pekný víkend.
„Nie,“ priznal som.
„Lebo dobre vieš, že by si Nen skončil.“
„Áno. Ešte si ma chceš doberať?“
„Ty si začal,“ ukončil debatu a odišiel do sprchy.

Nena:

Konečne mi pre dnešný deň skončila škola. Vyzliekla som si laboratórny plášť, umyla ruky, odložila veci do tašky a kráčala vonku z pitevne.
„Nena?“ behal za mnou spolužiak Adam.
„Áno?“ spomalila som aby ma dostihol.
„Dopočul som sa, že si vyberáš gynekológiu a pôrodníctvo.“
„Dobre si počul,“ kráčala som ďalej akoby nič.
„Ja tiež.“
„To vážne?“ usmiala som sa na neho.
Začali sme sa rozprávať a spoločne sme vyšli zo školy.
„Niekedy by sme mohli ísť na večeru a pozhovárať sa.“
„No...,“ zastala som. Nechodila som s Mikeom no v podvedomí mi hučalo červené svetielko s menom Mike. A nevedela som čo robiť.
„Mike Dorien,“ vyšlo z Adama.
„Čo?“ nerozumela som. Ako vedel na koho myslím?
„Tam stojí,“ hľadel za mňa.
Otočila som sa a naozaj na chodníku zbadala Mikea. Pozeral na nás.
„Rada pôjdem na večeru. Ale priateľskú a o škole. Chcem aby to bolo hneď na začiatku jasné.“
„Samozrejme,“ usmial sa,“ nenútim ťa.“
„Inak... ty vieš kto je Mike Dorien?“ prekvapilo ma to.
„Som fanúšik hokeja. Síce je v Montreale brankárska dvojka, no dotiahne to ďaleko.“
„Niekedy môžeme zájsť aj na hokej.“
„Budem rád.“
„Tak ja už musím. Uvidíme sa zajtra v škole. Maj sa.“
„Maj sa.“
Na rozlúčku sme sa objali, rozlúčili a smeroval na parkovisko. Ja som vytiahla mobil a vytočila jedno číslo. To, že ku mne pomaly kráčal Mike som nedávala najavo.
„To mi robíš naschvál?“ spýtal sa ma.
Pokrútila som hlavou a zakryla mu rukou ústa nech je ticho, pretože osoba na druhej strane linky mi zdvihla.
„Ahoj Veronika,“ pozdravila som,“ tu je Nena. Chcela som sa opýtať kedy ide Emka do dojčenského ústavu?“
„Dnes ráno odišla.“
„To už?“ ostala som zarazená.
„Áno. O ôsmej.
„Mohla by si mi dať adresu toho ústavu?“
Vytiahla som z tašky pero, vzala Mikeovu dlaň a začala na ňu písať.
„Dobre, mám to a ďakujem. Si poklad. Prajem príjemný zvyšok služby.“
„Dik. Maj sa,“ zložila. A ja som si potichu začala písať adresu z Mikeovej ruky do mobilu.
„Už niečo môžem povedať?“ spýtal sa dotknuto.
„Jasne,“ okomentovala som ledabolo.
„Čo to malo do riti znamenať? Kto bol ten idiot?“
Uložila som adresu a pozrela Mikeovi do očí: „prečo ťa to zaujíma? A kvôli čomu si tu?“
„Určite nie preto, aby som ti ponúkol ruku na písanie.“
„Azda sa hneváš?“
„Kto bol ten idiot?“ zopakoval.
„Môj spolužiak. Ešte stále budeš žiarliť?“
„Čo chcel?“ prekrížil si ruky.
„Aby sme šli na večeru.“
„Súhlasila si?“
„Áno. Mike je to kvôli škole. Nič viac.“
„To objatie tak nevyzeralo,“ nedal pokoj.
„Si hrozný. Načo si vlastne prišiel?“
„Chcel som ťa prekvapiť. A vziať niekam.“
„Ale ja už niečo mám. A nemôžem to odrieknuť.“
„Večeru?“
„Nie. Emku,“ už ma nebavilo mu vyhovárať jeho žiarlivostne predstavy. Vybrala som sa na parkovisko a k autu.
„Ideš do toho dojčenského ústavu?“ utekal za mnou.
„Áno. Porozprávame sa večer.“
„A.... ak chcem ísť za ňou aj ja?“
„Čo?“ rozosmiala som sa,“ to myslíš vážne?“
„Vkuse o nej hovoríš. Prečo nie?“
„Waw,“ prestala som sa smiať,“ ak pôjdeš, budem rada.“
„Rád pôjdem. A môžeme potom zbehnúť na večeru,“ navrhol. Zrejme pochopil, že žiarlivostnými scénami na mňa dojem neurobí.
„Nebude ti vadiť plač detí?“
„Ešte nikdy som nebol s viac ako jedným dieťaťom. Uvidíme.“

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu