Ak slnko zapadne.... raz musí prísť aj jeho východ 43.

Nasadli sme do auta a Mike nás viezol do ústavu.
„Ale nepôjdeš s tým spolužiakom na večeru, však?“ nedalo mu.
„Súhlasila som a sľúbila, že sa porozprávame o škole.“
„Ste spolužiaci. Denne sa vidíte. Načo večera?“
„Lebo si tiež vybral gynekológiu a pôrodníctvo.“
Vybuchol smiechom. Prevrátila som očami.
„Prestaň. Čo ti je smiešne?“
„Už nemám nijaké obavy,“ stále sa smial.
„Ak si myslíš, že je teplý tak sa mýliš.“
„Aký normálny muž si vyberie gynekológiu?“
„Taký, ktorý má názory ako ja?“ nerozumela som.
„Dobre, prepáč. Nedošlo mi.“
Prikývla som a pozerala cez okno.
Došli sme k ústavu a pomaly vystúpili. Bola to menšia budova bielej farby, bez extra označení, len s tabuľkou kde bol napísaný názov.
„Brutal,“ okomentovala som a zazvonila pri dverách.
„Neosobné,“ doplnil Mike.
Vtom sa otvorili dvere: „Dobrý deň,“ vyšla staršia pani s drdolom.
„Dobrý deň. Prišli sme sem kvôli dievčatku ktoré k vám dnes priniesli. Volá sa Emka,“ vysvetlila som.
„Áno, viem. A vy ste pán a pani?“
Prekvapene som sa zasekla a nevedela čo povedať. Za to Mike neotáľal ani sekundu.
„Mike Dorien a Nena Dorienová,“ podal jej ruku. Po prvotnom šoku aj ja.
„Lucia Kohlerová. Jedna zo sestier v ústave,“ podala nám svoju,“ poďte ďalej,“ pustila nás. Nasledovali sme ju až do kancelárie. Vyzvala nás aby sme si sadli a poslúchli sme ju. Zapozerala som sa na Mikea a snažila sa aspoň trošku odhadnúť o čo mu ide. Klamal. Lucia hľadela do počítača a niečo ťukala.
„Lenže ja tu vašu žiadosť o adopciu nemám,“ vrátila pohľad na nás.
„Viete,“ usmial sa Mike,“ totiž podali sme si žiadosť len predvčerom. Moja manželka je lekárka a dozvedeli sme sa o Emke ešte skôr ako k vám došla.“
„Aha,“ zožrala to aj s navijakom,“ neznášam to. Vždy majú čas.“
„Niečo nám o tom hovorte. Tri roky sa snažíme o dieťatko a keď konečne nájdeme odhodlanie a chceme si nejaké adoptovať, nie sú schopní za dve dni poslať papiere.“
„Chápem,“ postavila sa,“ chcete vidieť malú?“
„Samozrejme,“ konečne som sa ozvala aj ja.
Previedla nás ústavom. Všade bolo počuť detský plač. Pôsobilo to na mňa depresívne. Nakoniec sme sa ocitli v miestnosti kde bolo plno detských postieľok s pultom na prebalenie. Hneď na boku som zbadala to, čo som hľadala.
„Emka,“ vzala som si ju na ruky,“ ahoj zlatko.“
„Nechám vás trošku osamote,“ povedala Lucia a odišla. Chvíľku som počkala nech je dostatočne preč a spustila na Mikea výčitky: „zbláznil si sa?! Nie sme manželia.“
„Vyzerá to tu ako v nejakom väzení. Kebyže povieš, že chceš Emku len vidieť, rozhodne ti to nedovolia. Chceš byť s ňou či nie?“
„Chcem,“ priznala som,“ ale nie je to správne. Priznajme sa.“
„Teraz si sa zbláznila ty? Viac ťa sem nepustia.“
„A keď im neprídu nijaké papiere, myslíš, že ma sem pustia?“
„Nen zatiaľ to nerieš. Buď rada, že si s malou,“ natiahol ruku a pohladkal ju po malinkej hlávke,“ je zlatá.“
„Chceš ju na ruky?“
„Skúsil by som to.“
„Hlavne pozor na hlavičku,“ podala som mu ju a ukázala ako ju ma držať.
„Waw,“ šepkal akoby sa bál,“ ja mám na rukách dieťa.“
„Máš,“ usmiala som sa.
Keď som tak na nich hľadela, pochopila som, že Mike to s tým klamstvom myslel vážne. A môj prvotný hnev a strach opadol. Stačil jediný pohľad ako sa na ňu díva a ako ju drží.
„Konečne ťa vidím,“ oprel si ju o rameno a hladil ju po chrbte. Hneď na to EMke vyšli z úst slinky a ogrckala Mikeovi rameno.
„Očividne je tiež rada,“ smiala som sa, vzala vreckovku a očistila mu tričko.
„Ale je zlatá,“ na moje prekvapenie mu to vôbec nevadilo. Ostali sme tam okolo dvoch hodín a spoločne sa vracali domov.
„Nechcem aby tam ostala. Chcela by som sa o ňu starať.“
„Mohol by som ti pomôcť.“
„Ako?“
„Mám prácu, neštudujem, stačí aby sme sa vzali.“
Stiahlo mi srdce a nemohla som sa nadýchnuť: „zastav!“
„Čo je?“ zastavil na kraji cesty.
„To myslíš smrteľne vážne? Prisahaj,“ naliehala som.
„Áno. Už včera som sa ťa opýtal či sa ku mne vrátiš. Neodpovedala si.“

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu