Harry Potter podla Neny- ak si fanušik HP, budes vediet co pisem 2- 13.

Harry:
Zobudil ma hluk zdola.
„Čo je?“ otvoril oči aj Ron. Vstal som a otvoril dvere. Z izby vyšla aj Hermiona.
„Zmizla! Neviem kde môže byť!“ počuli sme Tonksovú.
„Ako ju našli?“ spýtal sa Sirius. Ukázala mu nejaký balíček.
„Kúpila Harryu darček.“
„O nie,“ pošepkal som.
„Musíme ju nájsť,“ povedala Dora.
„ČO sa stalo?“ zišiel som dole. Obidvaja na mňa pozreli.
„Dnes každý len počúva,“ povzdychla si Dora,“ Nena zmizla, lebo v noci ju napadla Bellatrix.“
Vystrašene som na ňu hľadel: „ale prečo potom ušla?“
„Spýtaj sa jej,“ bola s nervami mimo. Hľadel som na ňu.
„A nič sa jej nestalo?“
„Nie. Teda zatiaľ. Nechápem prečo to robí.“
Nastalo ticho.
„Nenin darček k tvojim narodeninám,“ podala mi balíček.
Hľadel som na neho: „kvôli nemu sa to všetko stalo?“
„Neber si to tak.“
„Kvôli mne ju našli,“ povedal som pohoršene. Skôr sám pre seba.
„Keby si jej nepomohol vtedy na cintoríne, už by bola mŕtva.“
Pozrel som jej do očí: „nie. Ju chcú živú. Mňa mŕtveho. To je rozdiel,“ odišiel som hore. Ľahol som si a hodil balíček vedľa seba. Zatvoril som oči a nadýchol sa.
„Prečo?!“ bol som naštvaný. Stále ju mám pred očami, pri jej objatí sa chvejem... a teraz ju napadli a našli kvôli mne! Smútok sa vo mne miešal s naštvaním. Pozrel som na bok a zbadal balík. Vzal som ho a otvoril. Rozosmialo ma to. Raz mi o tom hovorila. Videl som pred sebou jej krásny úsmev keby ma teraz uvidela.
„Ach Nena,“ nemohol som odtrhnúť zrak od hry.

O 3 týždne:

Nena:
Už som sa ako tak usadila v dome, ktorý ležal na preplnenej muklovskej ulici. Rozhodla som sa po nejakom vychladnutí, toho čo sa stalo navštíviť rád. Nikto ma nenapadol, takže to bolo teoreticky bezpečné. Zaklopala som a čakala kedy mi otvoria.
Samozrejme, že otvorila pani Weasleyova.
„Nena?“ vyvalila na mňa oči.
„Áno,“ usmiala som sa.
„Ahoj,“ objala ma.
„Dobrý deň.“
„Poď dnu,“ pustila ma,“ kde si bola? Vieš aké sme mali o teba starosti?!“
„Prepáčte. Nemohla som ostať u tety keď po mne tak išli. Stratila som sa a zabralo. Dúfam, že nezistia, že sem chodím.“
„Teraz nie je nič isté. Akurát sme obedovali, ale ešte ostalo.“
„Nie ďakujem. Nie som hladná. Nerobte si starosti.“
„To nie sú starosti. Dora tu akurát dnes príde na schôdzu.“
„Aspoň ju pozdravím,“ usmiala som sa.
„Prečo sa nechceš vrátiť?“
„Verte, že to je tak jednoduchšie.“
Usmiala sa tak milo. Ako moja teta Andromeda: „Harry, Ron a Hermiona sú v obývačke.“
„Ďakujem,“ išla som za nimi. Vošla som do miestnosti. Sedeli pri stole a ich rozhovor ustal s pohľadom na mne.
„Nena?“ spýtala sa Hermiona a hneď ma objala.
„Ahojte,“ usmiala som sa. Keď ma pustila, objavil sa predo mnou Harry.
„Prepáč. To všetko kvôli môjmu darčeku.“
„Dúfam, že ho máš, lebo sa nahnevám,“ musela som sa usmievať.... bože.
„Mám,“ hľadel mi do očí. Akoby... v nich niečo.. žiarilo.
„Potom si chcem zahrať. Nabijem ťa.“
„Nie nie... kde si bola?“ zastavila nás Hermiona.
„Preč.“
„To som si stihla všimnúť,“ dala ruky vbok.
„Ja tu nikomu nebudem hovoriť kde som a čo robím. Uvidíte. A teba nabijem. Poď hore,“ povedala som Harrymu a vyšli sme do izby.
„Tak kde je?“ sadla som si na posteľ. Vzal hru zo stola a rozložil ju na zemi. Sedeli sme oproti sebe v tureckom sede.
„Kto vhadzuje?“ spýtala som sa.
„Si žena, máš prednosť.“
„Fajn.“
Vzala som prútik a pohybom sa v hre otvorila truhlica a vyleteli lopty. Začali sme prútikmi ovládať figúrky. Sem tam sme hromžili.
„To nie je fér!“ buchla som mu do ruky keď som prehrávala o 200 bodov.
„Ale je,“ smial sa.
„Joj. Nechaj ma vyhrať.“
„Nenechám. Ešte by si si zvykla. Čo za to?“
Pozrela som na neho. Niečo mi napadlo... nie nie... to je blbosť. To nemôžem.
„Čo je? Nehraješ,“ prebral ma Harry. V tom som neodolala. Nahla som sa k nemu a pobozkala ho.
„Ja... nemyslel som vážne to s tým, že ťa nechám vyhrať za niečo,“ bol mimo.
„Ja viem.“
„Tak?“
„Čuš,“ dala som hru nabok a bozkávala ho.

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu