Hladanie jeden druheho 1.

Casper:

Ja a moje jednovaječné dvojča Ben sme mali party. Plno ľudí. 1.9. Moje a Benove 15. narodeniny. Rodičia nám nechali dom na víkend. Doteraz som vôbec nepil, okrem pohára piva. No v tú noc sme sa smiali, pili a konverzovali o babách. Po toľkom alkohole som ledva chodil. Ani som nevedel, kedy všetci zaľahli a kde zaľahli. A sám som sa ocitol vo svojej izbe. Po čase som si uvedomil Benove pery na mojich. Môj podnapitý stav to bral úplne normálne. Aj to, že ma vyzliekal, a ja jeho. Jeho dotyky mnou prechádzali ako elektrický výboj, čo ma ešte viac vzrušovalo. Jeho pery mi zasa spôsobovali zimomriavky. Horšie bolo, že všetko nakoniec preniesol len na to jedno miesto. Bol som vo vytržení. A nakoniec to spojenie. Len tak tak som sa ovládal.
Ráno som sa prebudil na lúče, svietiace do očí. Podvedome som sa pretočil na druhú stranu. No na niečo som narazil. Otvoril som oči a začal kričať. Skopol som Bena z postele.
"Au! Do riti! Jaka štetka si zas nepamätá noc?" zdvihol hlavu zo zeme a uvidel ma na posteli. Prikrytého v prikrývke. Tiež začal kričať.
"Čo?! Ty?!" vyskočil na nohy a rýchlo sa začal obliekať. Zutekal do svojej izby. Nechápavo som hľadel na dvere. Vtom sa mi dvihol žalúdok z alkoholu a utekal som na wc.
Neskôr sme sa dohodli, že to ostane v tajnosti. No netrvalo ani týždeň a v noci ma zavolal k nemu do izby.

Súčasnosť:

"Ben! Kto berie rádio?" kričal som z izby.
"Ja. Ty máš už 5 kufrov," vošiel. Otočil som sa, usmial, priblížil sa k nemu a bozkával ho.
"Cas! Mama je dole," pošepkal a jemne ma od seba odtlačil.
"Tak dobre."
Ben sa rozhliadol po mojej izbe. Bol tam len nábytok. Prevažne. A 6 kufrov.
"Cas... ideme na intrák. Nesťahujeme sa," nechápavo na mňa pozrel.
"Prídeme až o 4 mesiace na Vianoce. Veď potrebujem všetko! Trička, nohavice, náramky, prívesky, opasky, žehlička na vlasy, gél na vlasy, lak na vlasy, celá kozmetika, cdčka, mp3, ipod, mobil. A školské veci. Ideme na výšku, musím zapôsobiť."
"Podľa mňa zapôsobíš až príliš. Len či v dobrom svetle," podpichol ma smiechom.
"Ha ha. Veď počkaj! V noci ťa smiech prejde!" buchol som ho do ramena.
"Dobre, ale kufre si vlečieš sám," odišiel. Vyplazil som za ním jazyk a dobalil posledné veci.
"Chalani! Už poďte! Neprídete načas," kričala mama. Prišiel som ešte k zrkadlu. Vytiahol som čiernu ceruzku na oči a prešiel zasa po linkách. Potom som si obzrel vyžehlené čierne vlasy.

Zniesli sme kufre do nášho spoločného auta a rozlúčili sa s rodičmi. Budú mi chýbať. Aspoň, že máme mobily. Mama začala hodinový monológ rád, a napokon sme vyrazili. Bol som neskutočne šťastný, keď nás vzali na Vysokú školu umenia v Berlíne. Odbor samozrejme, že hudba. Neveril som si, keď som stál pred tou porotou a spieval, ale vzali ma. Nič iné dôležité nie je. Pustil som Green day a nechal sa unášať Septembrovým vetrom z otvoreného okna. Vlasy mi jemne viali a neskutočne som sa tešil. Ben riadil.
"Nemôžeme dať niečo moje?" hneď sa ozval. Totiž on je "trochu" iného štýlu. Hip hop.
"Nie. Aj tak hraješ na gitare, čiže bude Green day."
Bol ticho. Otočil som sa na neho:
"Prepáč. Si naštvaný?"
"Trochu."
Nahol som sa k nemu a začal mu dávať pusy.
"Cas! Veď riadim!" odstrčil ma. Naštvane som si sadol s5 a prekrížil ruky. Hľadel som von.
"Nehraj sa na urazeného. Chceš havarovať?"
"V poslednom čase si divný," povedal som, čo mi už mesiac ťaží srdce.
"Čo? Veď som taký ako stále."
"Nikdy si ma od seba neodstrkoval! Boli sme šťastní pri našich nociach."
"Nociach. Proste asi si to berieš prehnane osobne."
"Čo?! Pre mňa to nesú iba noci so sexom!"
Letmo na mňa pozrel a bol ticho.
"Tvoje mlčanie hovorí za všetko!" povedal som sklamane a môj hnev sa zmenil na ľútosť. Sklamanie. Čo sa to s ním deje?

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu