Keď srdce zavelí *1.

Nena:
„Čo si myslíš? Urobila si dojem?“ spýtala sa ma mladá žena. Mohla mať nanajvýš 25 rokov, no vyzorovo pôsobila na 19. Hlavne jej výstrih.
„Neviem. Bol to pohovor s personalistami firmy. Nie vedením,“ uvažovala som.
„Už si bola na nejakom pohovore do redakcie novín alebo časopisu?“ usmievala sa ako anjel.
„Áno. Všetci ma odmietli. Len pred mesiacom som skončila štúdium žurnalistiky. Problémom je prax, ktorej veľa nemám.“
Elegantne si obzerala nechty: „ja som žurnalistiku neštudovala a mám štvorročnú prax v rôznych novinách.“
„Aha...,“ doslova ma uzemnila.
„Ale LLA je samozrejme iná liga,“ usmievala sa.
LLA (odzadu all) bol známy internetový časopis, ktorý mal veľa rubrík, ktoré sa aktualizovali v rôznych intervaloch. Správy denne, hudba týždenne, recenzie raz za dva týždne a tak ďalej. Obsahoval všetko a prezerať si ho mohli len ľudia, ktorí si predplatili registračné a vstupné heslo.
„Viem,“ odpovedala som skromne a radšej som hľadela na ostatných, ktorí boli tiež netrpezliví.
„Inak, ja som Soňa,“ vystrela ku mne ruku.
„Nena,“ potriasli sme si.
V tom sa otvorili dvere a vyšli dvaja muži, ktorí mali s každým uchádzačom o miesto pohovor.
„Vybrali sme päť ľudí, ktorí prídu zajtra na pohovor s pánom Simonom Roverom. Veľa šťastia,“ oznámil starší a pripol papier na nástenku k ostatným oznamom. Všetci sa nahrnuli k papieru a ja som tušila, že čakám zbytočne. Až keď sa všetci vzdialili a vymieňali si výsledky, postavila som sa osamotená k nástenke a hľadala moje meno.
„Preboha,“ chytila som si ústa.
„Postúpila si?“ spýtala sa Soňa.
Prikývla som: „neverím. Myslela som, že vypadnem v prvom kole.“
„Gratulujem. Aj ja. Už vieš čo si oblečieš?“
Odvrátila som zrak od nástenky a prekvapene jej hľadela do očí: „oblečenie?“
„Pozri... doteraz šlo o vedomosti. No zajtra sa stretneme s riaditeľom. Musíš ho presvedčiť. A takú moc má aj oblečenie.“
„Vážne?“
„Samozrejme,“ chytila ma priateľsky za rameno.
„Takže si mám obliecť niečo pekné?“
„Pekné a zároveň decentné. Pán Rover nemá rád sexy oblečenie na pracovisku. Počula som to na chodbe.“
Usmiala som sa: „ďakujem. Prečo mi vlastne radíš?“
„Ako keby som videla seba pred rokmi.“
Keď som šoferovala domov, bola som nadšená. Šlo o prvý pohovor, kedy ma neodbili hneď na začiatku. A prácu som veľmi potrebovala. Vyciciavať rodičov donekonečna som nechcela. Odomkla som svoj jednoizbový byt, hodila všetko na zem a ľahla si do obývačky. Zajtra sa stretnem s pánom Roverom! Vyskočila som a začala od radosti skákať. Vždy som chcela dosiahnuť to čo on. Urobiť bum do sveta žurnalistiky. Ani neviem prečo, otvorila som skriňu a začala hľadať oblečenie, ktoré by podľa Soni mohli pomôcť.
Na druhý deň som sa zobudila s pocitom, že nič nemôže byť lepšie. Že sa nič nemôže pokaziť. Verila som si, čo bol pri mojej nulovej sebadôvere dosť pokrok. Obliekla som si slušnú blúzku bielej farby, hnedú sukňu pod kolená, klasické silonky a zakončila som to decentným sakom hnedej farby. Dlhé hnedé vlasy som si len prečesala, nemaľovala sa, len nasadila okuliare. S úsmevom som vkročila do sídla LLA a vyviezla sa výťahom na druhé poschodie. Kráčala som chodbou a pred kanceláriou pána Rovera sedelo päť ľudí. Nič sa mi na tom nezdalo zvláštne, no po minúte som sa zasekla. Všetci sme boli oblečení v neutrálnom, slušnom, nemodernom oblečení okrem Soni. Tá mala top čiernej farby, ktorý jej odkrýval veľkú časť hrudníka, sukňu, ktorá odhaľovala jej dlhé štíhle nohy a samozrejme, že červené, vysoké lodičky. Až keď na mňa žmurkla a uškrnula sa, všetko sa mi rozjasnilo. Urobila to naschvál. A dobrá nálada pominula.
„Nech sa páči,“ otvorila dvere staršia pani a ako prvá kráčala za riaditeľom Soňa. Posadila som sa a v duchu ju preklínala. Jej pohovor trval neskutočne dlho. Pozrela som na hodinky a zistila, že prešlo 45 minút.
„Môžeš,“ usmiala sa Soňa a pustila ďalšiu z konkurentiek. Čakala som, že to bude na celý deň, no za pätnásť minút vybavil ďalších troch a vošla som ja. Ocitla som sa v krásnej, moderne zariadenej kancelárií zladenej do tmavohnedej farby. Za stolom sedel veľmi mladý muž. Mal blond krátke vlasy, modré oči a štíhlu postavu, čo bolo vidieť aj cez značkový oblek.
„Dobrý deň,“ postavil sa a potriasli sme si rukou.
„Dobrý deň,“ nezmohla som sa na nič iné.
„Sadnite si,“ ponúkol mi keď sedel a ja som nereagovala.
„Prepáčte,“ sadla som si,“ som trošku nervózna.“
„Nemáte byť prečo,“ otvoril zložku,“ predstavte sa mi.“
„Volám sa Mária Elena Orntová, prezývajú ma Nena a mám 24 rokov. Práve som skončila štúdium žurnalistiky. Žurnalistika je niečo, čo ma vždy fasc...“
„Dobre,“ stále hľadel na papiere a na mňa ani nepozrel,“ prax?“
„No... iba šk...“
„Dobre,“ konečne na mňa pozrel,“ nemôžeme si dovoliť zaúčať neskúsených novinárov. Je nám to ľúto...“
„Nie je,“ pomaly ma premohla zlosť,“ skáčete mi do reči a hlavne, ste sa rozhodli ešte kým som vošla dnu, že ma nevezmete.“
„Nemusíte sa urážať.“
„Ja sa neurážam,“ postavila som sa,“ len chcem niečo vedieť. Čo musela Soňa za tu hodinu urobiť?“
„Neviem o čom hovoríte.“
„Viete. A pokiaľ musím roztiahnuť nohy aby som dostala jeden sprostý stĺpček vo vašich novinách tak si ho zožerte,“ povedala som mu do očí, odišla a ešte za sebou hlasno tresla dverami. Kašľala som na pohľady dookola, len som chcela byť čo najrýchlejšie preč z tejto nočnej mory. Vyšli mi slzy a snažila som sa ich zadržať. Cítila som sa ponížená, nula, nič. Ešte k tomu mi pri východe spadla kabelka.
„Kurva!“ zahrešila som a zohla sa po ňu. Práve v tej istej chvíli sa zohol aj muž vedľa mňa a chytil ju prvý.
„Nech sa páči,“ usmial sa. Bol starší no celkom sympatický v značkovom oblečení s krásnou vôňou okolo seba.
„Ďakujem,“ pošepkala som a utrela si slzy,“ prepáčte, zvyčajne nehreším.“
„To verím. Očividne nie ste vo svojej koži keďže plačete.“
„Za to môže Simon Rover .“
„Čo vám spravil?“
„Už tu pracovať nebudem tak môžem povedať pravdu. Vyspal sa s jednou uchádzačkou o miesto redaktorky. Myslí si, že keď mu to tu patrí, tak môže všetko.“
Rozosmial sa: „jemu to tu nepatrí. Má len 22 a rozhoduje jeho otec. A neplačte. Chystám sa na obed. Nie ste hladná? Posťažujete sa mi.“

 Vymyslený príbeh

8 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu