„Nena!“ počula som za sebou. Otočila som sa.
„Poppy ahoj,“ usmiala som sa a objala Pomfreyovu. Veľmi sme sa kamarátili.
„Ahoj zlatíčko. Tak som sa tešila keď mi to Dumbledore povedal.“
„Aj ja som rada. Vrátiť sa sem.“
„Pomôžem ti,“ švihla prútikom a už šiel kufor nad nami. Počas cesty sme sa rozprávali.
„A čo ty a Remus?“
„To je príliš zložité. Som krava a pokazila som to. Mrzí ma to no čo mám robiť?“
„Budete tu obidvaja učiť tak uvidíš,“ prišli sme až k môjmu kabinetu,“ nechám ťa vybaliť sa. Uvidíme sa,“ objali sme sa a odišla. Vošla som dnu. Bola to väčšia pracovňa a dverami na ľavo. Tam bola spálňa. Hodila som sa na posteľ. Nadýchla som sa....rokfort....
Ani neviem ako, zaspala som. Asi od toho krásneho pocitu druhého domova. Prebudilo ma klopanie. Otvorila som oči a posadila sa. Uvedomila som si klopanie tak som otvorila.
„Dobrý deň pani profesorka,“ usmiala som sa na McGonagallovu. Čakala som, že bude vážna no tiež sa usmiala.
„Dobrý deň. Chcela by som si s vami potykať.“
„To vážne?“ spýtala som sa prekvapene.
„Áno. Boli ste moja študentka, bojovali sme v ráde, ste vážená liečiteľka, teraz budeme kolegyne.“
Usmiala som sa a chytila jej ruku: „ja som Mária Elena Orntová ale volajte ma Nena.“
„Volaj.“
„Jasné, volaj ma Nena.“
„Mňa volaj Minerva.“
„Ešte raz sa pýtam...vážne?....je to pre mňa velikánska česť....minerva?...“ skúsila som. Prikývla a objali sme sa.
„Je zvláštne tu mať opäť popletenú Nenu.“
„Budem sa snažiť byť naďalej taká popletená,“ smiala som sa.
„To budeš stále ty. Už si vybalená?“
„nie. Koľko je vlastne hodín?“
„O hodinu začína večera.“
„Do kelu! Musím sa pripraviť. Zaspala som.“
Odišla a ja som sa rýchlo prezliekla do niečoho vhodnejšieho. Habitu a vlasy som si zmenila na čierne s dlhými ružovými koncami. Keď som vychádzala z kabinetu, zastavila ma Minerva.
„Nena. Niečo sa stalo vo vlaku.“
„Čo?“
„Dementori kontrolovali vlak a Potter odpadol.“
„Je pri Poppy?“
„Áno.“
Rozbehla som sa do nemocničného krídla. Už od dverí som počula: „ale mne nič nie je.“
Otvorila som svožne dvere a skoro ma trepli ako som v šoku zastala. Harry vyzeral presne ako James. Akoby som videla ducha. Akurát nosil lepšie oblečenie. Zahľadela som sa mu do očí a prebehli mi celým telom zimomriavky. Lilyne oči....
„Čo sa vlastne stalo?“ spýtala som sa keď som našla slová.
„Toto je tvoja nová učiteľka elixírov. Mária Elena Orntová,“ predstavila ma Poppy. Konečne som sa komplet prebrala zo šoku a podišla som. Sadla som si k nemu.
„Napadli ťa dementori?“ spýtala som sa.
„Nie tak celkom napadli...to je zložité. Proste mi nič nie je. Môžem už ísť na hostinu? Už aj tak sa mi budú smiať.“
„Dobre. Tu máš čokoládu,“ hľadala som vo vrecku.
„Už som mal. Profesor Lupin mi dal kúsok.“
Zastala som a pozrela na neho: „presne... on strážil vo vlaku.“
„Žeby sme konečne mali profesora obrany proti čiernej mágii ktorý sa vyzná?“ spýtala sa Poppy. Radšej som to nekomentovala.
„Idem tiež na oslavu,“ postavila som sa. Poďakoval Poppy a šli sme. Nič sme neprehovorili. Vošli sme ako poslední a „nenapadne“ si sadli. Ja za učiteľský stôl, Harry k spolužiakom. Mala som miesto vedľa Remusa. Zahľadela som sa na neho a sadla si.
Po každoročnom triedení sa postavil Dumbledore. Všetko stíchlo a hľadeli sme na neho.
„Dovoľte mi aby som vás zasa privítal na Rokforte. Tento rok budeme mať dve zmeny v učiteľskom zbore. Prvou zmenou je nový učiteľ Obrany proti čiernej mágií profesor Remus John Lupin,“ oznámil a ozval sa potlesk. Remus sa postavil a jemne sa usmial,“ druhou zmenou je výmena profesora Horace Slughorna za liečiteľku Máriu Elenu Catherine Orntovú, vyučujúcu elixírov,“ s úsmevom som sa postavila a jemne uklonila. Tiež nasledoval potlesk.
Bol to fajn pocit. Krásny. Zvyšok večera som ani nevnímala. Len sa trošku najedla a šla spať.
Ráno som vstala skôr a pripravila si potrebné veci na vyučovanie. Vyložila som si nohy a čítala kým zazvoní na hodinu. Keď vošli prví žiaci (piataci), najskôr som si overila čo vedia otázkami a napokon im dala niekoľko elixírov a mali si vybrať ktorý pripravia. Netušila som, že učenie je tak vyčerpávajúce. Chodila som od stola k stolu a vysvetľovala chyby ktoré spravili. Skončili dve ročníky a nastúpili tretiaci. Chrabromil a Slizolin. Slizolin som neznášala, no keď som zbadala Harryho, usmiala som sa a psychicky pripravila. Žiaci si posadali.
„Takže volám sa Mária Elena Orntová a budem vás učiť elixíry. Predmet ktorý zmožňujem.“
Všetci sa zatvárili kyslo. Bolo mi to vtipné. Aj triedy pred nimi sa takto tvárili.
„Síce to nikto nechápe, ale ja ho mám rada. Viete, mávať prútikom dokáže každý. To sa dá naučiť. Pokiaľ nie ste trol. Ale umenie niečo pripraviť... zostaviť rozumom, to sa mi zdá uchvatne. Bez sily prútika prinútiť niekoho hovoriť, ovládnuť ho, privodiť spánok, šťastie, strach, des, no aj samozrejme zdravie, a vyzdravenie.“
Jedno hnedovlasé dievča zdvihlo ruku. Usmiala som sa: „Prosím? Ako sa voláš?“
„Hermiona Grangerová, pani profesorka Orntová.....“
„Nie nie,“ zastavila som ju,“ volajte ma slečna Nena dobre? Meno je to jediné čo moji rodičia nezvládli,“ Všetci sa rozosmiali a ja taktiež: „takže slečna Grangerová?“
„Chcela som sa spýtať, že ako budú prebiehať koncoročné skúšky z elixírov.“
„Začíname a vy sa pýtate na koniec?“
Nechápavo na mňa hľadela: „áno?“
„Každý dostane jeden elixír ktorý preberieme a bude ho musieť pripraviť. Ešte nejaké otázky?“
„Nie slečna Nena,“ odpovedala.
„Takže to by bolo na začiatok. Otvorte si učebnicu a pracujte podľa pokynov na odvar prebratia.“
Hermionina ruka sa zase vystrela dohora.
„Áno slečna Grangerová?“
„Ktorý odvar prebratia. Zo spánku, z únavy, z kúzla....“
„Stojte,“ zastavila som ju,“ strana 30. Ale stavím sa, že viete, že len jediný je v učebnici.“
„Áno slečna Nena. Prebratia z únavy,“ očervenela ako paradajka. Ja som sa usmievala.
Prekrížila som si ruky na hrudi: „a čím sa tento odvar končí?“
„Tri krát sa zamieša proti smeru hodinových ručičiek,“ odpovedala pohotovo.
„Aký elixír je na poslednej strane učebnice?“
Všetci ticho sedeli a hľadeli na toto malé „divadlo“.
„Odvar odvahy slečna Nena.“
„Prekvapili ste ma. Vážne. Bola som dobrá žiačka ale neučila som sa knihu dopredu.“
„Prepáčte ja....“
„Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Dvadsať bodov pre chrabromil. A teraz strana tridsať a pripraviť elixír.“
Všetci vybrali potrebné pomôcky a začali. Hermiona sa tvárila akoby prišli druhé Vianoce a chápala som ju. Zaslúžila si to. Chodila som medzi žiakmi, a opravovala ich.
„Príliš veľa rozdrvených muchotrávok,“ prišla som k ryšavému chlapcovi medzi Harrym a Hermionou,“ ako sa voláte?“
Vystrašene na mňa pozrel: „Ron Weasley.“
„Och jasné. Poznám Molly. Pred chvíľou som tu mala Freda s Georgeom. Zábavní chlapci,“ šla som ďalej k Harrymu,“ a vy ste zrejme preskočili tretí riadok. Harry však?“ usmiala som sa.
„Áno.“
„Vylejte to obidvaja a začnite odznova. Slečna Grangerová vám pomôže.“
Zatvárila sa akoby mala tretie Vianoce a vyžívala sa v tom. Takto som prešla všetkých žiakoch, pýtala sa na mená a opravila ich. Okrem Malfoya. Jeho som vynechala.
Celý deň ma vyčerpal ešte viac ako som si myslela. Učenie nebolo vôbec ľahké. Remus učil tiež takže sme sa nevideli. Alebo on nechcel aby sme sa videli. Večer som si písala a zaspala skôr ako obvykle.
Na druhý deň som mala prvé dve hodiny voľné, takže som bola v zborovni a obzerala si staré 500ročné učebnice. Hľadala som niečo zaujímavé na hodiny. Vzala som si jablko z košíka na stole, sedela, točila si prameň vlasov dnes čiernych so sem tam ružovým melírom a čítala. Vtedy sa otvorili dvere. Pozrela som k nim a vošli tretiaci z Chrabromilu a Slizolinu. Pochopila som až keď vošiel Remus a zatvoril za sebou. Všimol si ma a trochu zamrzol. Nečakal, že tu budem. Zatvorila som knihu a postavila sa.
„Ahoj. Hodina?“ spýtala som sa a odhryzla si z jablka.
„Ahoj. Áno. Praktická.“
„Dáš si?“ hodila som mu druhé jablko. Videla som, že sa mu kútiky úst chceli zdvihnúť do úsmevu, no ovládol sa.
„Ďakujem,“ otočil sa na žiakov a podišli ku skrini ktorá sa hýbala. Dievčatá sa báli podísť bližšie. S úsmevom som sa postavila vedľa žiakov.
„To chcem vidieť,“ vysvetlila som Remusovi keď na mňa pozrel.
„Tak teda,“ pozrel na žiakov, ktorí pozerali raz na mňa, raz na neho, raz na skriňu keď sa pohla a zakričala,“ niet sa čoho báť. Usadil sa tam prízrak.“
Pár dievčat urobilo krok dozadu.
„Prízraky majú rady tmavé uzavreté priestory. Skrine, pod posteľami a podobne. Tento sa sem nasťahoval včera popoludní a poprosil som pána riaditeľa aby mi ho učitelia nechali na praktické cvičenie.“
„Takže to si bol ty,“ pochopila som. Keď na mňa pozrel, ustúpila som o krok,“ dobre. Som ticho. Ja len sledujem a jem jablko,“ pokračovala som v jedení.
„Čo je vlastne prízrak?“ spýtal sa.
„Je to tvoj meniaci podobu,“ odpovedala Hermiona.
“Sám by som to nepovedal lepšie,“ pochvílil ju Remus,“ takže tento prízrak sedí po tme a nenadobudol nijakú podobu. Ešte nevie čo najväčšmi vyľaká osobu na druhej strane dverí. Nikto nevie ako prízrak vyzerá keď je sám, ale keď ho vypustíme, okamžite sa premení na to, čoho sa každý z nás najväčšmi obáva. To znamená, že máme oproti nemu obrovskú výhodu. Vieš akú Harry?“
Hermiona bleskovo zdvihla ruku a skoro vypichla oči spolužiačke. Musela som sa uškrnúť.
„Ehm... lebo sme toľkí a nebude vedieť na akú podobu sa má premeniť?“ skúsil Harry.
Ďalej som nevnímala. Len sledovala Remusa. Šlo mu to. Veľmi. A dobre vedel čo robí. Bol z našej skupinky z obrany najlepší. Elixíry zase ja. Myšlienkami som sa vrátila k starým dobrým časom. Bez problémov, len Remusove bozky, dotyky, telo na mne.
„Ahoj,“ prebral ma keď sa ku mne postavil. Odhryzol si z jablka. Zrejme im vysvetlil Riddikulus, lebo sa striedali po jednom.
„Ahoj. Vyhýbaš sa mi stále dookola?“ šepkali sme bokom.
„Tak „trochu“,“ priznal.
„Ja už neviem čo ti mám povedať aby si sa na mňa nehneval. Mrzí ma to. Veľmi. Neskutočne! No tak. Aspoň na mňa nehľaď s odporom.“
„Nehľadím na teba s odporom! Veľmi si mi ublížila.“
„Prešlo dvanásť rokov. Nemyslíš, že toho bolo dosť? Veľmi mi chýbaš. Prosím,“ nenápadne som ho chytila za ruku. Žiaci sa smiali na smiešnych veciach, takže si nás nevšímali. Nepustil ma. Len pozrel do zeme a potom na žiakov. Vtedy sme si naraz niečo uvedomili. Pred prízrak sa postavil Harry. Pustili sme sa a naraz sa postavili medzi neho a prízrak. Prízrak sa z pavúka zatočil a zmenil na dve postavy. Boli k nám chrbtom. Držali sa za ruky pri mesačnom svite. Potom sa pustili, odišli a ostal len mesiac. Srdce mi strašne bilo a ako prvá sa spamätal Remus.
„Riddikulus!“ skríkol s prútikom namiereným na prízrak a zmenil sa na balón. Poletoval po kabinete až vletel do skrine kde ho Remus zatvoril.
„Všetci ste boli dobrí. Myslím, že sa hodina skončila. Vezmite si veci a uvidíme sa pozajtra.“
Žiaci si prekvapene vzali veci a odišli. Pozrela som na Remusa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár