-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
„Tak ja neviem čo sa stalo. Videla som ako vybuchol. Ostal z neho len prst.“
Remus si sadol na stoličku: „ja nechápem. Nemohol len tak vstať z mŕtvych.“
„Zatiaľ to nechajme tak a uvidíme. Možno Harry len zle videl.“
„Ale od koho vie o Petrovi?“
„Tak to je ďalšia záhada. Len dúfam, že nevie o Siriusovi a, že ho sám nevyhľadá.“
„To aj ja,“ pozrel do zeme,“ asi sa to všetko začína zamotávať a kopiť jedno na druhé.“
„Aha...a naše deti sú tiež jedna z tých vecí, ktoré sa kopia?“ sadla som si na stôl.
„Nen prosím... vydieraš ma.“
„Vydieram? Ostatní muži by už dávno chceli dieťa.“
„Lenže ja nie som ako ostatní muži. Som...“
„Vlkolak. Ja viem. Ale to neznamená, že nemôžeš mať rodinu.“
„Jedine vlčiu.“
„Si hrozný,“ postavila som sa,“ sám si ubližuješ. Sám sa ľutuješ. Milujem ťa. Nadovšetko. Dala som ti svoje srdce. A jediné čo chcem je, aby sme založili rodinu.“
„Jediné?!“ postavil sa,“ chceš aby som zničil život nevinným deťom?! Stačí, keď za tebou prídem do nemocnice a všetci na mňa pozerajú ako na monštrum!“
„Monštrum si jedine pri tvojom správaní ku mne,“ prekrížila som si ruky, „a stavím sa, že kebyže sme v mojom kabinete, nie tvojom, už dávno by si zdupkal. To je tvoj štýl. Príde problém, utečieš....“
„A vieš aký je tvoj štýl? Žiť v rozprávke a naivne si myslíš, že je skutočná. No existujú aj zlé veci. A to nezmeníš. Som vlkolak. A to nezmeníš. Chceš mať dokonalú svadbu a otehotnieť. No to sa nedá splniť. A to nezmeníš. Život nie je podľa tvojich kníh.“
Ako mi to povedal rovno do očí, pľúca sa mi scvrkli a nemohla som dýchať. Oči sa mi naplnili slzami a nemohla som na neho viac pozerať. Položila som zásnubný prsteň na stôl a odišla. Veľmi tie slová boleli. Čo najrýchlejšie som prešla hradom až do svojho kabinetu. Tam som si ľahla na posteľ, schúlila sa a plakala. Nevedela som prekonať ten smútok. Ublížil mi. A moje voľno ktoré som mala stráviť s Remusom sa skončilo. Musela som niečo robiť a preto som odišla do nemocnice.
„Ahoj Nena,“ prišla Diana, moja kolegyňa. Kývla som jej a pridávala do odvaru dve kvapky jedu.
„Nemala si mať voľno?“ spýtala sa.
„Mala. Nevyšlo,“ zlostne som drvila huby.
„Niečo s Remusom? Vidím, že nemáš prsteň.“
„Tebe nič neunikne.“
„Vieš... možno to tak má byť. Veď ty si známa liečiteľka. A on? Vlkolak.“
Naštvane som zapichla nôž do stola a otočila sa na ňu.
„Vážne? Azda máš skúsenosti v láske?“
„No áno. Som vydatá,“ usmiala sa.
„Áno ale nič v zlom, lenže nenechám si radiť od ženy, ktorá je vydatá a spáva s minimálne troma liečiteľmi pokiaľ mám správne informácie.“
Nadula sa ako balón a odišla rýchlo ako prišla. Aspoň trochu ma to pobavilo no potom sa vrátil smútok aj so slzami.
Na druhý deň nastali vianočné prázdniny, takže som vošla do svojho domu. Sama. Mala som tráviť sviatky s Remusom, no ten sa neozval. A uvedomila som si, že to znamená rozchod. S bolesťou v srdci som začala variť a piecť. Potom som postavila stromček. Bol krásny. Hrdo som sa usmiala. Večer som si sadla ku krbu a začala si písať. Po chvíli som si spomenula na Remusove slová. Život nie je rozprávka. Zatvorila som to a povzdychla si. Hodila som to na stôl no zápisník spadol na zem. Zdvihla som ho a našla v ňom založený papierik s dátumami splnov. Remus potreboval elixír. Tak som mu ho spravila a zašla k nemu.
V dome sa svietilo. Zaklopala som. Neotvoril. Napriek tomu som vošla. Nikde som ho nevidela. Nazrela som do obývačky a zbadala niečo na stolíku. Podišla som bližšie. Boli tam moje listy ktoré sme si písali v lete pred piatym ročníkom. Usmiala som sa a od spomienok sa mi rozochvel žalúdok.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár