Prikývla som a povzdychla si. Potom som zacítila jeho ruky na mojom páse a pobozkal ma na krk. Zozadu. Usmiala som sa.
„Neboj. Adoptujeme si dieťa. Prisahám.“
„Ďakujem. Veľmi by som sa chcela starať o dieťatko. Ktoré by sme ľúbili. Veľmi,“ posledné slovo som pošepkala.
„Aj ja. Prisahám, že po svadbe sa tým začneme zapodievať. Dobre?“
Otočila som sa k nemu tvárou a láskyplne ho pobozkala.
Júl:
Stála som pred zrkadlom vo svadobných šatách a zhlboka dýchala. Čo nebolo také ľahké vzhľadom na stiahnutý korzet ktorý som na sebe mala. Bol krásnej bielej farby a pokračoval do krátkej hustej sukne vpredu s volánikmi a smerom dozadu sa predlžovala do metrovej vlečky. Samozrejme čisto bielej farby s červenými vyšitými ružami na pár miestach. Vlasy som mala čisto čierne, dlhé až po stehna. Polovica bola vydvihnutá do závoja a zvyšok bol voľne natočený.
Hľadela som na seba a chcelo sa mi zvracať. Bola som neskutočne nervózna. No zároveň som netúžila po ničom inom.
Niekto zaklopal. Otočila som sa k dverám a nakukla dnu k žena muža, ktorý nás mal oddať.
„Už je všetko pripravené.“
„Ďakujem Daniela,“ usmiala som sa na ňu. Zatvorila za sebou dvere a po minúte som vyšla na chodbu poschodia. Totiž s Remusom sme sa rozhodli vziať sa naozaj na pláži. Na Maledivach. Našli sme si opustenú, odľahlú časť kde sa nachádzal len jeden domček v ktorom sme bývali, pláž, slnko, teplo a hlavne nikto okrem nás. Opatrne som zišla dole a uvidela otvorené vchodové dvere. Pred nimi bol červený koberec. Pevnejšie som chytila kvety (červené ruže) , opravila si vlečku, závoj a vyšla vonku. Kráčala som po červenom koberci ktorý bol na piesku aby som mohla pokojne prejsť a nezašpiniť šaty pieskom a zbadala troch ľudí. Oddávajúceho Dominika, pracujúceho na ministerstve, jeho ženu ktorú som už spomínala no samozrejme, že najviac som sa zamerala na Remusa. Mal krásnu bielu voľnú košeľu a biele nohavice. Vyzeral o veľa mladšie ako obyčajne. Moja tréma úplne opadla a usmievala som sa. Bol prekrásny. Keď som k nemu došla, chytili sme sa za ruky a hľadeli si do očí. Videla som a aj cítila, že je tiež šťastný. Dominikove slová som poriadne ani nevnímala, sem tam som počula niečo o dôležitosti dôvery, lásky, nehy.... ako keby sme to už dávno nevedeli. Poriadne som sa sústredila až pri prísahe.
„Remus John Lupin berieš si Máriu-Elenu Catherine Orntovú za svoju manželku?“
„Beriem,” usmial sa.
„Sľubuješ, že jej budeš verným manželom a že ju nikdy neopustíš ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe, a že ju budeš milovať a ctiť po všetky dni svojho života?“
„Sľubujem.“
Dominik pozrel na mňa. Zhlboka som sa nadýchla.
„Mária-Elena Catherine Orntová berieš si Remnusa Johna Lupina za svojho manžela?”
„Beriem,” odpovedala som rozhodne.
„Sľubuješ, že mu budeš vernou manželkou a že ho nikdy neopustíš ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe, a že ho budeš milovať a ctiť po všetky dni svojho života?”
„Sľubujem,” usmiala som sa.
„Môžete si vymeniť prstene.“
Daniela nám ich podala a navzájom sme si ich vymenili.
„A týmto vás vyhlasujem za manželov Lupinových. Čo srdce spojilo, nech človek nerozdelí.“
Vyšli mi slzy a pobozkali sme sa. Nechcela som ho už nikdy v živote pustiť. Nikdy! Bol to čo som milovala, čo som potrebovala, moja súčasť. A teraz aj verejne.
„Milujem ťa,“ pohladila som ho so slzami.
„Aj ja teba. A neplač,“ utrel mi ich.
Podpísali sme pár papierov a potom obidvaja odišli. Ostali sme sami. A začali sa medové dni. Dva týždne sme si dokazovali lásku, milovali sa, smiali, rozprávali, bozkávali, kúpali v oceáne a hlavne, boli sme spolu. Ako dva v jednom. Tak mi pripadal náš vzťah.
„Škoda, že zajtra musím ísť do práce,“ vybaľovala som veci už doma v Londýne.
„Nechýbala ti nemocnica?“
Otočila som sa na Remusa a stiahla ho na posteľ: „nie. Lebo pri tebe som nemyslela na nič iné, len na nás dvoch. Aký si sexy, krásny, milujúci, dokonalý,“ smiala som sa a šteklila ho po nose.
„Vážne?“ prevalil sa nado mňa.
Prikývla som a bozkala ho. Nepotrebujem viac písať o tom, že sme si užívali až do chvíle kým som nemusela odísť do nemocnice.
O dva týždne:
Stála som na novorodeneckom a hľadela na tie krásne deti. Úžasné stvorenia. Vzniknuté z lásky. Veľmi som chcela byť matkou. A nie len raz. Dokonca sme si podali žiadosť na adopciu. A verila som, že čoskoro sa môj sen splní.
September:
Dokončila som elixír, keď niekto zaklopal. Otvorila som svoju kanceláriu a uvidela som Evu. Vedúcu novorodeneckého oddelenia.
„Ahoj Nena,“ pozdravila.
„Ahoj. Poď ďalej,“ pustila som ju a sadli sme si k stolu.
„O čo ide?“
„O tvoju žiadosť,“ priznala.
Rozžiarili sa mi oči: „našli vhodné dieťatko?“
„Nie tak celkom. Vieš.... my sme vám neschválili žiadosť.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
romika
25. 9.sept. 2012 16:18
hovorila som, že nesklameš
Napíš svoj komentár