„Ahoj,“ pozdravila som ho.
„Ahoj. Ako si spala?“
„Dobre. Ty?“ postavila som vodu na čaj.
„Zabával som sa,“ uškrnul sa.
„Nad čím?“
„Harrym.“
„Čo spravil?“ o ničom som nevedela.
„S pár spolužiakmi založil skupinku kde sa učia brániť.“
„Čo? To by mi povedal.“
„Vážne? Myslíš že by informoval poskoka tej ropuchy?“
„Preháňaš. Ja nie som jej poskok,“ ohradila som sa.
„Ako myslíš,“ odmlčal sa.
Keď som sa večer vrátila do školy, hneď som si dala zavolať Harryho. Pokojne som sa vybalila a niekto zaklopal na dvere. Odložila som poslednú knihu a otvorila.
„Ahoj Harry,“ s úsmevom som ho objala a pustila dnu.
„Ahoj,“ prikývol,“ chcela si so mnou hovoriť?“
„Áno. Sadni si,“ ukázala som na stoličku pri stole. Sadol si a postavila som sa pred neho. Trošku to pôsobilo ako vypočúvanie.
„Dopočula som sa, že sa stretávaš s pár kamarátmi.“
„Takže od teba to vie.“
„Čo?“ nerozumela som.
„Ropucha.“
„Harry ja som jej nič nehovorila. Aspoň čo sa týka tohto. Čo sa deje?“
„Teraz si prišla?“
„Áno,“ odpovedala som naliehavo nech všetko vysvetlí.
„Umbridgeová vydala niekoľko ďalších dekrétov. Okrem iného taktiež zakázala všetky študentské organizácie, spoločnosti, tímy, krúžky a kluby.“
„Počkaj.... čo je to vlastne za skupinku ktorú údajne učíš?“ chcela som zistiť či mám pravdivé informácie.
„Naše hodiny Obrany sú hotový výsmech. Nič nerobíme. Opisujeme ako idioti. Jedinú aktivitu ktorú vykonávame je na tvojej hodine. A pri tom sa niekde vonku buduje Voldemort. Museli sme niečo spraviť a preto sa sami učíme brániť. Teda ja učím. Snažím sa.“
„Ach tak,“ ujasnila som si to,“ a hneď na to vyšiel tento dekrét?“
„Presne. Mysleli sme, že si to zistila a povedala Dolores.“
„Nikdy v živote by som nespravila nič, čo by ohrozilo študentov. A teba tobôž nie. Počula som o tom až dnes ráno. Vieš, ak si zorganizujete stretávku v osamelej krčme, je jasné, že vás tam hocikto môže počuť. Tak sa to dozvedel aj rád.“
„Sledujete ma?“
„Snažíme sa ťa ochraňovať. Pozri, aj keď si myslíš, že som na strane Dolores, nie je to tak. Chránim pred ňou celú školu. Ver mi,“ prosila som ho.
„Dobre. Ale čo mame teraz robiť, keď je všetko zakázané? Nesmie sa o nás dozvedieť.“
„Myslím, že to zakázala preto, lebo to odniekiaľ zistila. Ale tak či tak by to nedovolila, aj keby to bolo legálne, takže si s tým nemusíte robiť starosti.“
Usmial sa na mňa: „takže mame porušiť dekrét?“
„Kebyže nemusím byť stále Dolores na očiach, sama by som vás učila,“ rozosmiala som sa,“ naučíš ich aj Patronus?“
„Určite. Naučil ma to najlepší učiteľ OPČM akého som kedy mal.“
„Tak to áno,“ súhlasila som,“ a teraz sa už vráť aby sme nevzbudili ešte väčšie podozrenie. Uvidíme sa na hodinách.“
„Jasne. Maj sa,“ postavil sa a šiel k dverám.
„Maj sa a veľa šťastia,“ pozerala som za nim ako odchádza. Pokojne som mohla mať takéto dospievajúce dieťa. Chcela som. Veľmi.
O mesiac:
Najhoršia bola prítomnosť Dolores na každom kroku. Doslova ma to deptalo a začínala som byť na ňu alergická. Na druhej strane bola si mnou natoľko istá, že z jej návštev na mojich hodinách som mala najlepšie hodnotenie. Čo sa nedalo povedať o Trelawneyovej. Tá pohorela na plnej čiare a bola otázka času kedy ju vyhodí.
„Dolores, povedala som ti, že ešte nie je dostatočne zrelý.“
„Kázala som ti ten elixír urobiť pred vyše mesiacom,“ bola nervózna v mojom kabinete.
„Čo nechápeš vo vete- Veritaserum sa pripravuje dva mesiace?“ moja trpezlivosť dosiahla hranicu.
„Fajn,“ zlosť vymenila za úsmev,“ počkám. Zatiaľ poď so mnou,“ otvorila dvere.
„Kam?“ nechápala som.
„Ideme sa zbaviť nadbytočného človeka.“
„Prosím?“ ostala som stáť a hľadieť na ňu.
„Myslím, že Veštenie dokáže učiť aj niekto iný,“ kráčala preč.
„Toto dopadne zle,“ pošepkala som si a utekala za ňou.
„Prečo mám ísť s tebou?“ dobehla som ju.
„Lebo chcem. Dostatočný dôvod?“
Ani nie, pomyslela som si. To, ako ju vyhodila bolo odporné a neskutočne ponižujúce. Aj keď odo mňa žiadala Dolores pomoc, teraz som len stála a proste bolo mi proti srsti ubližovať ľuďom. Našťastie to netrvalo dlho a prišiel Dumbledore.
„Máš právo prepustiť, ale nie vyhodiť ju z hradu,“ zastal sa Sibylly.
Dolores namiesto namietania sa usmiala a ukončila celú situáciu jediným slovom: „zatiaľ.“
Keď odišla a nemohla ma vidieť, pomohla som Minerve vziať Sibylle kufre a kráčali sme hore do veže. Sibylla nariekala a s Minervou sme sa ju pokúšali v kabinete upokojiť.
„Skočím do nemocničného krídla po niečo na upokojenie,“ ponúkla sa Minerva a odišla. Bolo mi Sibylly veľmi ľúto a preto som ju hladila po chrbte nech sa vyplače. Zrazu mi chytila ruku a hľadela mi do očí.
„Si veľmi dobrá, len sa stýkaš so zlými ľuďmi.“
„Prosím?“ trochu som zneistila. Stisla mi ruku silnejšie.
„On umrie aby sa ostatní mohli narodiť.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár