„Vykrváca,“ pozrela na mňa Kim.
„Prestaň a rozmýšľaj,“ ohriakla som ju a držala najväčšiu ranu rukou. Nesmie umrieť. Arthur nie.
„Au,“ moje rozmýšľanie prerušila bolesť. Niečo ma pálilo na nohe. Pozrela som tam a zbadala ako mu z rany na ruke niečo vyteká a kvaplo mi to na nohu.
„Je to jed,“ pochopila som,“ Kim drž ranu!“
Keď ju chytila, otočila som sa k stolu s bylinkami a začala pripravovať protijed.
„Nevieš či bude fungovať.“
„Lepšie ako pozerať ako vykrváca. S jedom v krvi krvácať neprestane.“
Tak som o minútu prišla späť k Arthurovi, otvorila mu ústa a naliala mu do úst celú kadičku protijedu. Všetky rany napuchli a začal z nich vytekať zelený sekrét. Zatiaľ čo jed vytekal, podávala som mu odvary na srdce a čakali sme. Po pol hodine keď začala vytekať aj krv, nie len jed, vzala som ďalšiu dávku protijedu a vymyla mu všetky rany. Potom som namočila sterilné gázy do odvaru z harmančeku s kvapkou lieku proti krvácaniu, vložila ich do rád a previazala. Nakoniec som skontrolovala pulz a odviezli ho na oddelenie.
Umyla som si ruky, vyhodila špinavý plášť a vyšla na chodbu. Zbadala som Molly. Sedela na stoličke a plakala.
„Ahoj,“ pozdravila som ju.
Hneď sa postavila: „Ako mu je? Ak zomrie tak....“ znovu nárek.
„Molly najskôr sa upokoj lebo nerada by som zachraňovala aj teba.“
Prikývla a utrela si slzy.
„No vidíš. Priznávam, že keď prišiel, bol na tom zle. No našli sme príčinu a vyzdravie.“
„Vážne?“ slzy sa vrátili a silno ma objala,“ ďakujem. Ani nevieš aká som ti vďačná. Keď mi povedali, že máš službu, vedela som, že je v bezpečí.“
„Molly,“ usmiala som sa,“ nie je to len moja práca ale milujem to hlavne pre takéto zážitky. A už neplač. Všetko dobre dopadlo.“
„Si neskutočný človek,“ stále plakala.
„Preháňaš. Máme tu ale ešte jeden problém. Našli ho na ministerstve uprostred noci. Ako to mám vysvetliť?“
„Našiel ho Harry.“
„Čo?“ sadla som si a Molly ku mne,“ čo Harry robil na ministerstve?“
„On to že vraj videl v sne.“
„Sne? Ako vízia?“ nemohlo to znamenať nič dobré.
„Neviem ako to bolo. Keď som sa to dozvedela, hneď som sem utekala.“
„Chápem. Takže Arthur bude teraz spať, tak si choď domov oddýchnuť a zajtra môžeš prísť aj s rodinou.“
„Nemohla by som sa na neho aspoň na sekundu pozrieť?“ pozrela na mňa pohľadom zbitého psa.
„Tak dobre,“ postavila som sa a zaviedla ju na oddelenie a do izby kde ležal. Pohladila ho po tvári, dala mu bozk na pery a odišla.
Ja som sa osprchovala, napísala vymyslenú správu o tom ako sa dostal na ministerstvo, každú desať minút kontrolovala Arthurovi pulz, teplotu a menila obväzy. O siedmej ráno som zaspala na gauči v pracovni.
Zobudili ma až niekoho pery na mojich. Usmiala som sa a so zatvorenými očami ho bozkávala.
„Ako vieš, že som to ja?“ počula som Remusov hlas.
„Podľa vône a bozkov. Teba si nájdem vždy,“ otvorila som oči a so smiechom ho stiahla k sebe na gauč.
„Ešte, že tak. Zľakol som sa, že si takto budená často.“
„Práveže nie. Čo by si mal napraviť nemyslíš?“ sadla som si na neho obkročmo a bozkávala ho na krk.
Rozosmial sa: „asi stojí za zmienku, že som tu s Weasleyovcami, Harrym a Divookym.“
„Zrejme sú pri Arthurovi keďže ich nevidím v tejto miestnosti. A nie je nič zlé ak im necháme viac času,“ vzala som prútik a zamkla dvere.
„No to nie je,“ prikývol a rozopol mi gombíky na blúzke.
Z viac času bola nakoniec hodina po ktorej sme sa akoby nič objavili v Arthurovej izbe.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fartgas
11. 11.novembra 2012 13:44
a nevidel ich Divooký tým svojim očkom ??
Napíš svoj komentár