„Zlato si v poriadku?“ zabávala som sa na ňom s úsmevom. Akoby sa prebral.
„Jasne... teda.... ja.... to budeme mať naraz dve deti?“ uistil sa.
„Áno,“ prikývla som,“ a ak sa ma spýtaš ako je to možné, dostaneš odo mňa po hlave.“
„Ale prečo dve?“
„Ty si taký šikovný,“ stále som si ho doberala. Prišlo mi to veľmi smiešne. Tešila som sa. Veľmi.
„Takže,“ prerušila nás po chvíli Amanda,“ ostaneš tu pár dní aby sme ti nastavili dávku protivlkolačieho elixíru. Zosilnieš a nebude ti zle.“
Poďakovala som, Remus tiež a odišla.
O tri dni:
„Nemusíš ísť so mnou,“ kráčala som po areáli Rokfortu. Remus vedľa mňa s kufrom.
„Nesmieš sa namáhať.“
„Je mi dobre.“
„Buď rada, že som ti povolil vrátiť sa tu. Keby Dumbledore neodišiel, ležíš doma v posteli.“
„Niekto sa o mňa bojí?“ zastala som.
„Áno. Vieš čo som si hneď predstavil keď mi Minerva povedala, že ťa odviezli do nemocnice?“ tiež zastal, „že si potratila.“
„Ale nepotratila som. Budem si dávať pozor,“ objala som ho,“ prisahám. A budeme mať dve deti a budeme šťastná rodina.“
„O tom snívam. Veľmi,“ usmial sa a bozkal ma.
„Vážne? Ale nevyzeralo to tak keď si sa dozvedel, že čakáme dvojičky.“
„Čuduješ sa mi? Dve deti naraz.“
„Budeme super rodičia. Zvládneme to.“
„Netvrdím, že sa neobávam, ale inú možnosť ako sa tešiť nemám,“ pohladil ma po líci.
„To si vystihol,“ chytila som ho za ruku a pokračovali sme až ku mne do kabinetu. Pomohol mi vybaliť, uvaril mi čaj, chvíľku sme si užívali prítomnosť toho druhého až odišiel.
O mesiac:
Naštvane som kráčala chodbou. Vrelo to vo mne po hodine s prvákmi. Veľmi. Zaklopala som na dvere riaditeľni no Dolores tam nebola. Skúsila som zborovňu a našla som ju tam.
„Môžem s tebou láskavo hovoriť?“
„O čo ide?“ spýtala sa pokojne. Najradšej by som jej vylepila.
„Mala som hodinu s prvákmi. A zistila som zvláštnu vec. To, že trestáš DA a dávaš im písať krvou... dobre. Previnili sa. Síce aj u nich to preháňaš no sú starší a dokážu to zniesť. Ale, že mi plačú 11 ročné deti a majú rozryté ruky lebo sa vonku naháňali je choré. Sú to deti!“
„Previnilcov treba potrestať. Bez rozdielu.“
Radšej som sa otočila a šla preč. Určite by som povedala niečo, čo by som neskôr ľutovala vzhľadom k rádu ktorý potrebuje aby som tu bola. Študenti to potrebujú.
„A keď sme už také pravdovravné,“ vyšla za mnou na chodbu,“ myslíš si, že predo mnou všetko zatajíš?“
Otočila som sa: „o čom zase hovoríš? Veritaserum máš tak čo viac chceš?“
„Chcem aby si priznala, že si podviedla manžela. To, že si tehotná nezatajíš.“
To bola posledná kvapka. Podišla som k nej a dala jej facku.
„Môjmu manželovi nesiahaš ani po päty. Ľúbim ho a čakám jeho deti pokiaľ to takto potrebuješ vedieť! Pchala som sa ti do riti lebo ministerstvo začína mať veľkú silu. No za toto mi nestojí,“ zhlboka som predychavala. Musela som to nejak zahovoriť, no aj tak som pochybovala, žeby na to zabudla a naďalej ma pokladala za spojenca.
„Ty si mi dala facku?!“
„Áno. A detí sa viac nedotkneš! Si chorá, daj sa liečiť,“ otočila som sa na odchod a zbadala študentov, ktorí na nás hľadeli. Neriešila som to a zatvorila sa v kabinete. Veľmi ma nasrala. Neskutočne.
Na druhý deň ma veľmi prekvapilo, že mi nedala hneď výpoveď.
„Podľa mňa si je vedomá toho, že ťa potrebuje,“ povedala mi Minerva pri raňajkách, keď som sa jej s tým zdôverila.
„Myslíš?“
„Dodávaš jej elixíry ktoré potrebuje. Zatiaľ si neodmietla a preto si ťa nemôže dovoliť prepustiť. Si v tom dobrá.“
„Možno máš pravdu,“ priznala som po prehodnotení.
„Inak, prečo si mi nepovedala, že si tehotná?“
„Odkiaľ to vieš?“
„Celá škola o tom hovorí.“
„Takže počuli tu hádku,“ pochopila som.
„Áno. Pravdupovediac som si to aj myslela.“
„Vieš, naposledy som to hneď priznala a potratila som. Nechcela som to riskovať.“
„Chápem,“ usmiala sa,“ a gratulujem. Zaslúžite si to s Remusom.“
„Ďakujem. Už je čas. Uvidíme sa po vyučovaní,“ vzala som si ešte jablko a ponáhľala sa na vyučovanie. Moji obľúbení piataci z Chrabromilu. Len tak tak som došla na čas.
„Dobre ráno,“ položila som učebnicu na stôl,“ dnes s....,“ zarazila som sa lebo všetci sa postavili. Začali tlieskať a pískať.
„Ďa-ku-jeme Nena! Ďa-ku-jeme Nena!“ skandovali.
Hľadela som na to s úžasom a obdivom zároveň. Nemala som slov.
Zrazu vošla Minerva. Ani vtedy neprestali. Prišla ku mne a pošepkala mi v tom hluku do ucha: „poď so mnou.“
„Hneď som späť,“ povedala som žiakom a ale aj tak im to zrejme bolo jedno. Vošla som do učebne kde mala hodinu Minerva a tam sa dialo to iste.
„Ďa-ku-jeme Nena! Ďa-ku-jeme Nena.“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
hereiam
25. 11.novembra 2012 12:00
páni, som zvedavá čo od nej chce
Napíš svoj komentár