Skromný pohľad na dokonalú skromnosť hrdosti

Rozhodli sme sa, že si budeme mykať. Vážne to decision... Pre tú srandu – veď nebudeme furt len v prvej osobe písať o sebe. My si predsa zaslúžime niečo viac-na úrovni a musíme aj trochu čitateľa zaujať (sme zvedaví, koľko riadkov mu to vydrží...) a ako sme už neraz spomínali, tiež nechceme zapadnúť medzi masy a chceme byť desne originálni, aby si o nás celý Birdz šuškal štýlom – „Heej, to je tá pošahaná baba, čo si myká...“ Ehm, teraz to vyznelo celkom divne – myká. Ako keby sme mali nejaké tiky a mykalo nás tu na stoličke. Tým lepšie – tým sme originálnejší, veď nie každý sa dokáže mykať na stoličke a ešte si aj mykať. Hold, sme rarita.

V každom prípade sme sa tu nechceli ospevovať (i keď vieme, že čitateľ to obľubuje, ale šak my sme živý príklad tej najskromnejšej skromnosti a zároveň teda aj dokonalosti, takže...), ale chceli sme sa pochváliť novým blok(g)om. Boli sme dnes totižto v papiernicte (to taký obchod, ktorý keď zapálite, horí a horííí a horííííí...), lebo kamarátka si chcela kúpiť nejaký zakladač či kerého vola a my sme sa zatim obzerali a okukávali „matroš“ v regáloch. Teda, išli sme tam s tajno-verejným úmyslom kúpiť tej dotyčnej (vyššie spomínanej) žltý zvýrazňovač. Nakoľko nám sa neráči doniesť si do školy svoj, poctivo redukujeme náplň v tom jej. Tak sme schrabli 2 žlté zvýrazňovače (tak jeden aj pre nás...) a nenápadne pokračovali v tajnej obhliadke.

Samozrejme, padol nám do oka on – nášho srdca šampión. Keby sme ho mali opísať, povedali by sme, že má veľkosť A4 a obal v žltkastom nádychu s Eifelovkou v pozadí (či popredí?)... Jasné, že sme videli už aj lepšie (koho zaujíma dáka Eifelofka...) a nie sme nijaký blok(g)ofili, takže nie sme doňho zamilovaní, nemajte strach. Toto štádium puberty sme z nejakých doteraz nezistených príčin preskočili (vďakabohu). Bohužál, nepodarilo sa nám dnes preskočiť ďalšiu návštevu tej „upírej sekty“, ktorú sme už niekde v predchádzajúcich denných záznamoch spomínali. Áno, zase nám cicali krv. Dnes našťastie len jednu skúmavku, ale aj tak. Veď čo keď máme nejakú vzácnu krv? Čo my vieme, napríklad modrú? A oni ňou takto plytvajú... Kam sme sa to len dostali... Má to však aj pozitívum – naša psychika si začína na tieto „úkony“ pomaly ale isto zvykať, takže sestrička je v našom prípade ušetrená záchvatov typu – „Božee – ihlaaa, áááááá!!! Ježišiii – krrrv, ááááá!!!“ Aj za to sme na seba hrdí

Keď sme už pri tej hrdosti, ako tak na to pozeráme, mohli by sme spraviť aj dáky rebríček vecí, na ktoré sme mimoriadne hrdí. Aspoň budeme mať v tej hrdosti poriadok. Takže, ehm ehm...poprosím ticho pre lepšiu akustiku tohto prehlásenia :


„My, NeNe, sme hrdí na nasledovné z nasledovných dolu uvedených hrdostí:

1. Sme hrdí na svoj nový blok(g)
2. Sme hrdí na svoju (ne)originalitu
3. Sme hrdí na svoje preskočené štádium puberty
4. Sme hrdí na svoju odvahu vzdorovať upírej sekte
5. Sme hrdí na svoju pravdepodobne určite modrú krv
6. A nakoniec sme hrdí na tento dokonalý rebríček ešte dokonalejších hrdostí najhrdovatejších

Týmto zároveň prehlasujeme, že len a len naša číro-čistá skromnosť nám nedovolila pripojiť aj viac (v celkovom počte 3 650) hrdostí. Hold, tleskejte, dohovorili sme.“

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu