Tešila som sa na toľko vecí. Prišla som s veľkým nadšením, ako budem s mojimi ľuďmi, ako budem efektívne tráviť čas medzi všetkým čo chcem a musím. V mojej hlave to bolo všetko tak dokonale predostreté mne priamo pod nohami.
Až kým som neprišla.
Až kým nič nevyšlo tak, ako to vyzeralo v mojej hlave.
Až kým ľudia neboli úplne iní ako pred mojím odchodom. Kým sa neukázalo, že time management ešte stále nie je ani zďaleka moja silná stránka.
Až kým sa neukázalo, že som shitty person, ktorý aj napriek všetkým svojim predsavzatiam, názorom a morálnym princípom urobí veci, ktoré by som od seba nikdy nečakala.
Až kým to nie je celé na hovno a ja som úplne utlmená a zmätená a stratená.
A nesvoja.
A nie jeho.
Hlavne nie jeho.
Dlho ma to trápilo, buďme úprimní. Desila som sa toho, ako veľmi mi vie ovplyvniť náladu. Ako mi zmení deň. Ako mi na ňom záleží. A ako všetko znamená viac, keď je to s ním.
Až kým som nezistila, že pre neho to sú len reči. S touto informáciou som naložila najhoršie ako som mohla. Myslím, že to si nikdy neodpustím. A bojím sa, že to bude chyba, na ktorú budem doplácať ešte dlho.
A teraz musím bojovať sama so sebou a nebrať jeho slová reálne. Spochybňovať všetko, čo urobí. Je to ťažké. Chcem mu veriť, chcem byť s ním. Verím mu a som s ním, ale bojujem každú chvíľu, aby som sa do neho opäť nezamilovala.
Lebo dostať sa z neho bolelo.
Ale ešte nie som v štádiu, kedy som schopná odstrániť ho zo života.
Bude v ňom dlho.
Až kým nebude chcieť odísť sám.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
8. 11.novembra 2015 21:24
toto je tak nekonecne smutne
Napíš svoj komentár