Lebo máj, slnko, mäkká tráva plná sedmokrások, a áno, klišé, chalan, na ktorého som sa mohla usmievať. Tak dobre, nechajte ma, kto by nebol šťastný? Telefonáty, SMSky, minuté veľké sumy kreditov, prvé stretnutie, druhé, tretie, stále SMSky, stále dobíjanie kreditu, záchvaty smiechu, pohľady do očí, prvý náhodný dotyk, prvý zámerný dotyk, dlhé odhodlávanie na prvý bozk, prvý bozk, ďalšie bozky...
Ježíííš, čo riešim, všetci ste to zažili, alebo ste to aspoň videla v jednom z mnohým seriálov/filmov/máte bujnú fantáziu a stačili vám knihy. Proste to. Láska. Prvá. Jááj, no a čo, nie som jediná, kto sa zaľúbil, čo to prežívam do detailov.
No a potom sa to pokazilo. Po týždni. TÝŽDNI. No neviem, ale nemyslím, že to má vyzerať takto. Po týždni spolu ešte stále mali pokračovať SMSky, telefonáty, nenápadné oznamovanie rodičom, že sa mi záhadne minul kredit, ale HLAVNE, mala som mať stále úžasný zaľúbený pocit deja vu, že áno, toto sa má diať, teraz som dobre, teraz mi je dobre, mám ho rada, má ma rád, chápete princíp.
Ale nie, s mojím šťastím? Už týždeň rozmýšľam nad tým, že NIE TAKTO to má vyzerať.
Nemá.
Nemá.
Ani vo filmoch, ani v seriáloch, ani v knihách (áno, mám bujnú fantáziu), a ani v real živote to tak NIE JE.
No a čo, takisto ako nie som jediná zaľúbená v máji, takisto nie som jediná, ktorej to nevyšlo rozprávkovo.
Neplačem, nenadávam, neriešim, čakám, čo bude. Niežeby som len flegmaticky čakala, čo sa stane. To nie. Ale ani to netlačím.
Načo?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár