Super, k veci..
Vlastne ani neviem kde začať, tak to skúsim len tak odniekiaľ trhnúť, možno s toho niečo vypadne.. pre tých, ktorí ma nepoznajú (asi všetci) sa málinko predstavím -> je mi 24, makám po stavbách už šiesty rok, prevažne robím sadrokartóny a v podstate celý tento život trávim po ubytovniach.. OK, takže, zrovna ľahká vec to nieje, ale tak na ten príjem tu na Slovensku... noo, nesťažujem sa.. teda.. až do nedávna, keď mi to už nedalo... kedysi, keď som robil pod vedúcim, tak som jednoducho prišiel do roboty, hlava čistá, zamakal si keď sa chcelo, keď nie, tak som sa proste snažil robiť furt keď na mňa tipek civel... tak ti šiel deň po dni, až som začal robiť kdečo sám, čo si vedúci všimol, tak mi aj dvihol plat (2 krát) (keď sa tak nad tým zamýšľam... jak je možné, že mi ten plat dvíhal dva krát stále s tými istými slovami "no, tak už ti môžem dať 6€ na hoďku) hmmm.. no nič.. fajn, bol som samostatný, prešiel nejaký ten rôčik, prácu som zmenil, potreboval som to... vydržal som za pásom neuveriteľné 3 mesiace, (do dnes nechápem jak môžu ľudia robiť za tak malé mzdy túto stereotypnú robotu -> boha, šak to cvokáreň, po pol roku by som skončil na psychiatrii ....) po ktorých som odtiaľ dá sa povedať ušiel s5 na stavbu... porobil som tuším 2 rôčky, keď tu slovo dalo slovo, dostal som sa k zákazke, kde som mal celé podlažie len pre seba... nabehli sme štyria, bum prásk, polovička hotová, potom treba chvíľu čakať, kým sa rozťahajú elektrikári a vodári atď, žeby sme to mohli pozatvárať.. no, to je jedno... proste sa nedá robiť všetko naraz, musí sa čakať... na ďalší turnus už bolo skoro celé podlažie pripravené na finalizovanie... termíny neboli zrovna krkolomné, my sme však boli už len traja... šlo nám to od ruky, veškerý žiaden problém, krasota, pomaličky nám aj dochádzala robota, tak sme si urobili 3 dni voľna po slušne oddrených desiatich dňoch... s5 do práce, 23 dní do fajrontu, aha ho, sme už len dvaja.. je leto, samozrejme, všetko už po robotach, dovolenkách, či brigádach, takže žiaden kamoš, či hocikto, kto by došiel nahradiť vypadnutých ľudí... nevadí, dáko to dáme, potiahneme dlhšie... ráno wake up o ôsmej (z rána sa do roboty fakt nemám chuť trhať, radšej si porobím do večera dlhšie, kolega to isté) hodinka na obed, fajront o siedmej.. 15 dní do fajrontu, roboty máme už pomenej, stojíme však kvôli oknárom, maliarom (to na stropy) a vodárom, čo nevedia kudy kam... nevadí, ešte nejaké šupačiky sú... 10 dní do konca, už mi sľubujú, že oknári prídu vtedy a vtedy, že by sme to v poho mali zbúchať... myslím si fajn, keď budem robiť od osmej do desiatej noci, tak možno to stihnem.. ale šak pohoda, pár dní zvládnem (nezostanem na dne..) OK, pome na to, 7 dní do fajrontu -> "chlapče poď sem, toto projektant dojebal, musíš to rozbiť, lebo tu nemôžu založiť okno..." "ok ok, ale ja mám termíny, kamo, ja to už mám vybrúsené, to je hotová robota... keď to rozbijem, tak nebudem stíhať..." "no ta.. musíš.. a už keĎ sme pri tom, tak aj tamto a tamto a tamto, a hento ešte nerob, lebo sa tam musia dorábať nejaké pičovinky" ok, tak si sadnem a pomalinky počítam.. 7 dní, práce tu máme tak na 10... volám kolegu a pekne sa pýtam " potiahneš nočnú" chalanisko dobrák od duše, bez váhania "jasné, musíme dokončiť" a tak sa stava ráno o 6, pol 7 stepujeme v práci, na obed máme už len 10 - 15 minút, reštika nepripadá do úvahy, zožrať za pochodu za 3 rožky so salámkou... končí sa o jedenástej... všetko sa samozrejme kurví, nič nejde od ruky, už sa ani rozmýšľať nedá.... 20ty deň v práci, 3 dni do konca... nič sa nestíha, z ubytovne nás vyrazili, šak to je jedno, aj tak niet kedy spať... ostávame či už na stavbe alebo v aute, celý dolámaný, ale za tie 3 - 4 hodinky v noci čo budeme spať sa nám aspoň lepšie bude vstávať (to som ešte nevedel, že som optimista...) takže ako som vravel, bez ubytovne, o piatej už na stavbe, moc sa spať teda nedalo.. maká sa... na obed odpadavačka, tesko, redbully, semtexy, kávy, koľko bolo peňazí, toľko sa nakúpilo... odbíja polnoc, ja do seba jebem asi siedmy redbull, kolega spí na nohách... vyháňam ho do auta, nech si zdriemne... bez slova odišiel.. ráno 6 hodín, sadnem, civím na východ slnka s cigaretkou v papuľke a kávičkou v ruke, kolega dojde, podávam mu kávu a makáme ďalej... o osmej som to už nezvládol a šiel sa aj ja trošku prespať, nastavujúc budík na desiatu... super, mám dve hodinky... kolega klopká na okno auta, ja celý roztrasený, kopnem do seba energeťák (ináč, semtex pomarančový popiči chuť, strašne ma mrzí, že som si ho tak znechutil) a fungujeme.... o tretej si idem zdriemnuť na hodinku, kolegu nechávam samého skladať stropy, mne schne presádrovaná stena čakajúca na final... o hodinku ma budí ako som ho požiadal, celý spotený, na oči poriadne nevidím... na ňom vidím zúfalosť v tvári, posielam ho vyspať sa, odmieta... už ani neviem poriadne aký bol deň... tuším 2 dni do fajrontu.. presne, 2 dni... ... odbíja pol druhej ráno, kolega zaspal niečo pred polnocou... pri mne, na zemi, po sediačky, keď sme skladali stropy.. ani ho nebudím, kopem do seba asi dvetisíc štyristo osemdesiaty piaty energeťák, absolútne nerozmyšľam čo robím, už sa nedá.. už len fungujem.. čo vidím to spravím... odpadávam o pol druhej, obaja sme na stavbe.. ráno ma budí o pol šiestej vôňou kávy, odbehuje na hajzel.. mne je zle, neviem kde som, kopnem do seba kávu, postavím sa, spadnem, rozplakal som sa... envadí, veľa už nemáme... makáme, dnes to dáme... ide sa bez obedu, ani jeden z nás nemá hlad, o štvrtej si hovorím "hladný nehladný, jesť sa musí" podarilo sa mi do seba dostať pol rožka, paráda! nevyvracial som ho.. kolega to šťastie nemal, nevadí, tankuje sa čistou vodou a energeťákmi... o ôsmej večer končíme... smrť na jazyku, ale dokázali sme to!
ďalšie dve skupiny kartonistov sa pár krát počas tých dní zastavili či fakt nepotrebujem pomôcť, moja hrdosť však milo odkyvuje, že nie, že to v pohode zvládame (tá skurvená hrdosť ma skoro zabila) nevadí, žijeme obaja...
taaak fajn, máme tu deň zúčtovania.. (Tata Tibor účtovník, počíta, rieši ceny štvorákov, ja mu hlásim kilometre prác, hodiny atď atď.) a tak mi pekne volá... a hovorí.. "no, synak, nič moc, 5€ na hodinu vyšlo"... skoro ma tá informácia zabila... v momente do kolien, biely jak stena a hovorím si, že kurva, za posledné 4 dni som viac prechlastal v energeťákoch a káve... reku neva
achjo, ľudia, čo to malo znamenať? prečo len tak musíme stále drieť? prečo od nás chcú stále viac? prečo im je ukradnuté, že im ich ľudia, ktorí im vyrábajú peniažky, vďaka ktorým majú ďengy, zomierajú pod nohami? jak môžu mať toľko drzosti chcieť stále viac? a vôbec, prečo nás nemôžu ohodnotiť finančne aspoň zaslúžene? kde budeme o 10 rokov? ja už ďalšiu takú akciu neprežijem.. buď mi to zožerie mozog, alebo mi porazí srdce... o 10 rokov budem mať 34, na stavbe by som chcel ostať, ale kurva nie v takých podmienkach.. ja potrebujem aj žiť a fakt, o tých 10 rokov mi odpadnú aj ruky aj nohy.... prečo im to len tolerujeme? veď to oni sú závislí na nás, nie my na nich ... ináč, bola mi sľúbená pokuta nestihnutého termínu -> 20 000€ hmmm.. okay... to už len tak na záver žeby som to mal kompletné..
asi mali rodičia pravdu.. mal som sa lepšie učiť... ale "učiť ojebávať druhých"
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
vreskot000
24. 7.júla 2017 16:01
trochu večšie odseky ale pohoda
Napíš svoj komentár