.vracajúce sa fragmenty

Jeden by si naozaj myslel že čo sa raz stalo sa už nestane nikdy. Že minulosť ktorá bola pochovaná a pošľiapaná toľko razí sa už nevráti a ostane hniť hlboko v zemi bez akejkoľvek ujmy počas ďalšieho života. Lenže myseľ je zjavne kurva ktorá ti naservíruje po vyše dvoch rokoch na tácke s cetlíkom "pripomienka" zabudnuté a pretvorené snové preludy.

Nevenuješ tomu pozornosť, hoc sa ti to zdá divné. Nemyslíš na to, ale zjavuje sa ti to. Spočiatku som sa tomu vysmievaš. Veď koniec nekoncov, čo ťa potom. Ale stále opakovanie ono(ho) nedávalo možnosť výberu ako otvoriť dávno zatvorené čierne dvierka spolu s chladným počasím augusta a nechať sa zmlátiť. Po druhýkrát.

Keď sa malá škáročka rozšíri na trhlinu tak sa to emocionálne strhne. Chladná lavína pocitov sa spustí, všetko živé a krásne sa zasype poď ťarchou ilúzií ktoré sa stratili v slanosti. Snažíš sa vyhrabať, dýchať, nemrznúť ale nejde to. Spomienky šťastlivých mesiacov sa hmýria akoby nikdy nikam neodišli. Všetko to nevypovedané ktoré si nepochopila a ani nedostala ti zrazu nedovolí ani len preglgnúť. Prejde sa z jedného čísla do druhého, z druhého do tretieho a upokojíš sa. Trvá to len chvíľu, agónia rokov zaručila stálosť. Sny ťa pobláznili. V objavujúcich sa pavučinách noci hľadáš márne náznaky, duša sa ti trasie v tele, slová sa v nej nechutne hromadia na seba, škriabu sa hore hrdlom ale márne. Vždy spadnú späť do priepasti a počuť ich vzdychy.

Nemôžem, nesmiem. A ešte tisíc ráz si to musím povedať že ani nechcem.

nechcem?

 Blog

23 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu