Zo začiatku to nebolo tak zlé, výpadky boli, ale stále vedela čo je a kde je. Rada spomínala na všetko čo si prežila za mlada, ukazovala fotky, možno si vnútorne snažila ešte pripomínať všetko to, o čo ju časom aj tak pripravila choroba. Časom sa to len zhoršovalo, každý deň sa dala vidieť zmena a teraz už ledva stojí na nohách, stále musí niekto byť doma aby ju človek nenašiel len tak ležať na zemi obúchanú od pádov, lebo ju jej vlastné nohy neunesú. Starému človeku nevysvetlíte aby nechodieval, tobôž nie ak iba zbežne registruje vaše slová. Treba ju podopierať všade kam sa chystá bádať svoj kútik. Keď si pomyslí že chce ísť pozrieť záhradu (čomu horkoťažko porozumiem) prídeme tam a len sa obzrie a už aj chce ísť naspäť je fajn. Ale keď toto spraví 6 - 7x za deň, čo vám poviem.
Trpezlivosť. Trpezlivosť a ešte raz trpezlivosť. Tej potrebuje človek viac ako niekedy dokáže uniesť. To že si nepamätá kto som, ani moje meno som na začiatku brala tragicky, týždne som prerevala a ľutovala sa že ako to je možné, a potom som si uvedomila že radšej nech nevie, akoby tu už nemala byť. Teraz mám dve superko mená, už nie som Sunny. Volá ma Mariška alebo Franczi ( pokiaľ si z jej rozprávaní dobre pamätám boli to jej veľmi dobré kamarátky z detstva) Keď kričí tieto mená z postele je to len jeden signál, potrebuje pomôcť. Je ťažké sa učiť, pripravovať sa na skúšky, písať bakalársku prácu a už sa pomaly pripravovať na štátnice ak musíte byť naozaj 24 hodín v strehu lebo nikdy neviete čo sa stane. A keď kričí v noci o 2-3 je to . . únavné a prosíkať sa pol hodinu "babi spi už prosím ťa, je neskoro veľmi, prosím ťa" je ťažké.
Pri takejto chorobe sa človek naučí nebyť fajnovým. Veci ako sprchovanie, prebalenie, prezliekanie, niekedy aj 3x sú režim obyčajného dňa. A fňukanie? To nemá žiadnu cenu ani zmysel, lebo ju tak predsa nenecháte.
Nájdu sa aj humorné chvíle, občas dokáže také voloviny trepať a otázky pýtať že sa smejeme spoločne. Stále má zmysel pre módu, to z nej snáď nikdy nevyprchá, bola parádnica vždy, a keď sa jej nepáči oblečenie čo jej prichystám dáva mi to najavo škaredým detským pohľadom. Lebo mať starého človeka s Alzheimerom je ako mať malé bábätko.
Čo som si časom uvedomila je, že ma ľudia nechápu, aspoň mi to tak pripadá, a úprimne povedané nemyslím si že sa mýlim. Odtrhla som sa od spoločnosti, nechodím von, nie je kedy, mám skoro stále smutnú-zlú-blbú náladu a nech sa akokoľvek snažím byť pozitívna niekedy sa naozaj nedarí. A pritom nič nechcem len pochopenie, vypočutie alebo podržanie, nič viac. Dobre chcem viac, chcem objatie také ozajstné zo srdca kde by človek pocítil že to bude naozaj dobré (raz) a poriadne sa vyplakať.
"Chápem ťa/ Viem si predstaviť aké to je. / Ty to zvládneš lebo si silná. / To bude dobré. " sú len prázdne slová pospájané do akejsi nudnej poloskapatej vety ktorá by akože mala mať vierohodný a vysokofrekvenčný charakter. Nikto si nevie ani len predstaviť aké to je starať sa o chorého človeka pokiaľ to nezažil na vlastnej koži, proste nevie a toto mi nikto na tomto posratom svete nevyvráti.
A ja som unavená, neskutočne unavená zo všetkého a mám pocit že meliem už z posledného a neviem kedy mi baterka zahlási že sa vybila.
Neviem, naozaj neviem či sa to dá opísať akýmsi písmenami aké to je prežívať niečo takéto. Vidieť človeka ktorého tak nesmierne ľúbite v takomto stave, s očami ktoré ani neregistrujú svet, iba občas sa v nich mihne akýsi záblesk.Nikdy by som ju nedokázala ani ja ani tatko dať do domova, nikdy.
Pretože jej domov je tu, s nami. A je jedno koľko námahy to stojí lebo
Tu ju ľúbia.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
uggla
8. 4.apríla 2013 23:00
Sunny,.. ty to zvládneš, nie sú prázdne slová! Podľa včerajška viem, VIEM, že to zvládaš a s nadhľadom.
2
@1
Viem si predstaviť, aké to je. Lebo proste viem. Nezažil som to isté, ale podobné. A nemal som tvoju trpezlivosť. Preto máš môj obdiv.
Viem si predstaviť, aké to je. Lebo proste viem. Nezažil som to isté, ale podobné. A nemal som tvoju trpezlivosť. Preto máš môj obdiv.
3
krásny blog. držím päste.
starala som sa o starkú. viem o čo ide, a aké je to ťažké. úprimne som rada, že už nemusím. na druhej strane, prehĺbilo to vo mne rozmery ľudskej existencie, ktorá len drieme, a nie každý ju nájde a čerpá z nej silu. sme bohatšie ako veľa iných, think about it
starala som sa o starkú. viem o čo ide, a aké je to ťažké. úprimne som rada, že už nemusím. na druhej strane, prehĺbilo to vo mne rozmery ľudskej existencie, ktorá len drieme, a nie každý ju nájde a čerpá z nej silu. sme bohatšie ako veľa iných, think about it
5
Krásny blog, krásne slová. Také tvoje - zo srdca. Bolo v nich všetko a máš pravdu, ten kto si niečo takéto neprežije, toho druhého úplne nepochopí. Ale vždy sa nájdu takí, čo chcú chápať, aj keď neprežili. A takých si treba držať.... lebo aj keď v tej poloprázdnej vete nevidíš cit, tak je tam... je venovaný tebe a je venovaný preto, aby si vedela, že si jedinečná pre to, čo robíš...
Ono to raz všetko bude dobré
Ono to raz všetko bude dobré
6
Moja mama má organizáciu, ktorá sa o takýchto ľudí stará. Profesionálne opatrovateľky sú u pacienta doma kedykoľvek a nestojí to toľko peňazí. To som len chcela k tomu, že ju nechcete dávať do domova, existujú aj iné možnosti, ale rozumiem, že sa chceš o ňu starať, keď to ako-tak zvládaš.
No a chcem ti povedať, že ja som si nezažila presne to isté, ale musím povedať, že pre človeka je prichystané len to, čo zvládne. Takáto skúsenosť ťa prinúti myslieť (a ako vidím, už prinútila) na skutočné hodnoty života. A toto naozaj nie sú prázdne slová. Posilní ťa to do života a si dobré dievča, že sa o ňu staráš. Držím ti palce.
No a chcem ti povedať, že ja som si nezažila presne to isté, ale musím povedať, že pre človeka je prichystané len to, čo zvládne. Takáto skúsenosť ťa prinúti myslieť (a ako vidím, už prinútila) na skutočné hodnoty života. A toto naozaj nie sú prázdne slová. Posilní ťa to do života a si dobré dievča, že sa o ňu staráš. Držím ti palce.
Napíš svoj komentár