5. časť - Vo Vatikáne

Keď sme dorazili do Vatikánu, hneď sme požiadali o audienciu u pápeža. Bola to však nesmierna tortúra, kým sa to podarilo vybaviť; a toľko papierovania, až som v niekoľkých chvíľach ľutoval, že som sa dal na to nahovoriť. Čakala nás hŕba dotazníkov, ktoré sme museli vyplniť – okrem základných ako bolo meno, adresa, vek a podobne, boli také, ktoré sa dotýkali našich intímnych stránok. Museli sme vyplniť to, či sme boli očkovaní proti besnote, malárii, kiahňam, moru, žltačke, tuberkulóze, vtáčej chrípke, Aidsu, kvapavke, syfilisu (no zdalo sa mi, ako keby sme s ním mali ísť sexovať a nie sa zhovárať). Vyplňovaním dotazníkov to však ešte len začalo. Nasledovalo overovanie údajov, ktoré sme uviedli. Spojili sa teda ešte s našimi lekármi ( v ich reči čarodejníkmi a bosorákmi), aby im potvrdili, že je všetko tak ako sme uviedli. Nakoniec sme sa dostali k účelu návštevy. Keď sme aj touto tortúrou prešli, mohli sme ísť do paláca. Chrám svätého Petra už vtedy neexistoval v podobe, aký sme ho poznali v minulosti. Bol oveľa väčší, obohnaný hradbami. Jeho kupola sa pnela vysoko nad mestom. Zdôrazňovala veľkú dôležitosť katolíckej cirkvi, ktorá si opäť vydobyla svoje postavenie a moc; týmto demonštrovala, aká je všemocná a neomylná. Kupola bola vysoká asi ako Svätopavlovská veža v Paríži (predtým Eifellova). Bol to obrovský komplex, pozostávajúci z mnohých budov. Pápež sídlil v strednej časti komplexu. Dostať sa k nemu bolo taktiež dosť namáhavé (niežeby sme museli opäť vyplňovať nejaké papiere; papierovačky sme už mali za sebou), ale bolo tam množstvo brán, cez ktoré sa bolo treba dostať. Keby sme neboli ohlásení, tak neviem, neviem, či by sa tam bolo možné dostať. Najprv to bol padací most, ponad rieku, ktorú umelo vytvorili aby ňou obohnali celý komplex. Potom sa otvorila veľká železná brána z masívnej ocele, za ňou bola brána z masívneho dreva, za ňou nasledovala ohňová brána, kde s oboch strán blčali plamene ( pri našom prechod zhasli), ďalej to boli oceľové hroty, ktoré sa z nenazdajky vysúvali a sťahovali; podobne to vyzeralo ako železná panna, kde sa v stredoveku mučili kacíri; vyzeralo to ako železná debna, ktorá mala hroty a tie sa zapichli do tela odsúdenca . Postupne sme sa vnárali do útrob komplexu, kde nás čakali rôzne nástrahy, ale my sme sa ich báť nemuseli, pretože sme sem išli pravdupovediac oficiálne. Pred jeho pracovňou nás jeho komorník poučil, ako sa máme správať, že je našou povinnosťou ako prvé sa mu ukloniť a pobozkať jeho prsteň. Po kdejakých inštrukciách, sme vošli do jeho pracovne. Zrazu akoby sme sa ocitli v inom svete. Po stenách viseli plagáty sporo odetých abatíš, kurtizán, herečiek, speváčok (bola tam aj v Evinom rúchu Marylin Monroe – kedysi slávna americká herečka, dnes už skoro v zabudnutí). Pápež sedel za stolom a čosi ťukal do počítača; v zrkadle za ním som uvidel, že hrá akúsi bojovú hru. Keď nás zbadal, trochu sa zháčil a postavil sa. Vtedy som si ho mohol lepšie prezrieť. Bol to silný muž, zrelého veku, tvár mal do červena, na hlave nebolo ani vlásku. Jeho pretŕčajúce brucho spoza šiat naznačovalo, že sa o neho veľmi dobre starajú. Na krku mal hrubú zlatú reťaz na ktorej sa hompáľal veľký zlatý kríž vyzdobený na krajoch smaragdami a rubínmi; prsty boli obťažkané prsteňmi; uvidel som aj jeho prsteň symbolizujúci inkvizičnú činnosť. Prsteň, ktorý som mal pobozkať, mal na ľavej ruke a ten som si nemohol nevšimnúť, pretože sa vyznačoval bohatou výzdobou ornamentov. Bol zdobený dvoma rubínmi v strede ktorých bolo vytvorené oko z niekoľkých maličkých kryštálikov diamantov.

Pozorne sa na nás zahľadel a potom sa priamo až dosť tvrdo pozrel Luziane do očí. Z jeho pohľadu som vycítil niečo, čo som nevedel definovať. Bola to zmes hrôzy, desu, zlosti a vzdoru. Potom sa pomaličky priblížil k nám. Ja som sa mu uklonil, ako mi to bolo povedané v inštruktáži a pobozkal. Keď podišiel k Luziane, stále ju pozorujúc pevným pohľadom, podávajúc jej ruku, aby vykonala potrebný úkon; ona sa mu priamo pozrela do očí a riekla:

- Nebudem bozkávať ruku nejakému mužovi, ktorý sa vydáva za zástupcu môjho otca.

Keď vyriekla, do pápeža, akoby udrel blesk. Celý osinel, bolo vidieť, že ho to zdrvilo; potom sa ako tak spamätal a pokojným hlasom povedal:

- Ale dieťa moje, čo to hovoríš, veď ja som ten čo sprostredkuje Boha s ľuďmi a ty si len človek...

- Ty nie si ničím, ty si len obyčajná marioneta. – povedala tvrdo.

Pápež zalapal po vzduchu; toto veru od nej nečakal. Síce, už pred týmto stretnutím ho varovali, že čo je to za dievča, že čoho je schopná, ale toto bolo na neho priveľa.

- Kto vlastne si? – spýtal sa keď predýchal vzduch

- Som mesiáš!

- Neverím ti. Ty nemôžeš byť mesiáš.

- Prečo by som nemohla byť mesiáš?

- Príchod mesiáša má oznamovať samo nebo, má hviezda zletieť, aby sme o tom vedeli, majú anjeli spievať na počesť jeho príchodu, ale doposiaľ sa nič také nestalo a okrem toho... – zarazil sa a váhal či to má dokončiť.

- ... okrem toho, že som dievča, žena. – dokončila za neho Luziana.

- Áno, presne tak.

- Z akého dôvodu by to nemohla byť žena? Vari žena ním nemôže byť?

- Nie.

- Prečo?

- Lebo len muž je tvorcom a pánom sveta, teda má len on právo spasiť svet; a žena má len podradné poslanie – poslanie rodiť deti a tým zabezpečovať rozmnožovanie a pribúdanie našich ovečiek. Preto žena nemôže byť mesiášom a ani ním nikdy nebude. Ženy sú nečisté, sú hriešne od narodenia až po smrť.

- No dovoľte, takto s ňou hovoriť, že sa nehanbíte. – ozval som sa. - Čo, vari si ženy nezaslúžia našu úctu?

- Ale mladý muž, ako sa opovažuješ ozývať, keď som sa ťa nič nepýtal. Ak sa ešte raz ozveš, tak ešte len uvidíš čo dokáže svätá cirkev. – hovoril rozhorčene pápež nad tým, že som sa zastal Luziany.

- Ja som mesiáš. – povedala tvrdo Luziana. – A Ježiš bol môj brat, môj nevlastný brat.

- Nerúhaj sa, lebo skončíš veľmi zle. – povedal prísne pápež. – Všetko, čo hovoríš je lož.

- Nie, nie je. – skríkla, ale videla, že s pápežom nepohne ani o piaď. Stále si mlel svoje. Všimla si, že pápež je čoraz nervóznejší a jej rečiam neverí respektíve jej verí až príliš, ale nechce si to pripustiť, pretože to by bola jeho prehra na celej čiare; radšej bude používať rôzne výhovorky. Chcela s ním prebrať postup o tom, ako postupne prevezme od nich vládu nad svetom, ale teraz videla, že cirkev zo svojej pozície veľmi nechce ustúpiť, (ako len vo svojich kázňach vravela, že raz príde mesiáš a bude vládnuť), veď už dve tisícročia si hovela a vládla prakticky celému svetu; veď kto by z takej pozície rád odchádzal. Keď mohol ovplyvňovať životy iných, ľudí držať v neustálom strachu a neistote. A tak to chce robiť aj naďalej.

- Keď neveríte, že som mesiáš. – povedala po chvíli, - tak vám to asi musím dokázať.

Pápež na ňu pozrel, zamyslel sa a s úškľabkom riekol:

- No som veľmi zvedavý, čo urobíš, aby si ma presvedčila o svojej všemohúcnosti.

Sotva to dopovedal a všetko v izbe sa začalo hýbať. Ženy na fotkách, ktoré mal na stene sa na neho začali usmievať a vydávať rôzne zvuky, vypchatý jastrab začal mávať krídlami a žmurkal na neho. Pápež sa len vydesene pozeral. Ale to ešte nebolo všetko. Aj pracovný stôl, na ktorom mal počítač sa mu vybral na prechádzku po izbe. Všetky veci, ktoré neboli priklincované sa zrazu začali prechádzať po miestnosti. Pápež mimovoľne cúvol a chcel si sadnúť na stoličku, na ktorej predtým sedel, ale ani tá už nebola na svojom mieste, takže pápež si sadol do prázdna a hneď bol na zemi. Nastalo ticho a o chvíľu všetky veci ako napríklad lampy na bočnom stolíku, obrazy, koberce, postavy na fotkách, kvetiny na parapete a ešte neviem čo, vypuklo v hurónsky smiech. Dokonca aj vypchatý jastrab, ktorý bol pribitý ku stene a chcel vzlietnuť, aj biele myšky, ktoré odkiaľsi vyliezli, sa pustili do smiechu.

Ja som stál zarazený, neschopný slova, nevedel som či sa mám smiať alebo sa báť. Pri tom, že to bolo smiešne, bolo v tom aj čosi hrôzostrašné. Cítil som, že mi po tele idú zimomriavky. Keď som videl tú lampu, ako sa rehlila ostošesť, začal som mal z toho mrazivý pocit. Koberec sa vlnil a pápeža, ktorý na ňom od pádu sedel, ho takisto zhodil na zem a pritom sa odušu smial. Zrazu, všetko, tak ako sa začalo, prestalo a stíchlo. Stôl aj stoličky sa vrátili na svoje miesto, koberce sa taktiež dali do pôvodnej polohy. Nastalo desivé ticho. Pápež, ktorý bol ani čoby omráčený, sa nemohol niekoľko minút spamätať. Keď sa ako tak dal do poriadku, pomaličky vstal, celý bledý, oprel sa jednou rukou o stôl, chvíľu bol ticho a potom skríkol:

- Ty čarodejnica..., ty diabol... . Sám satan mi ťa sem poslal. – volal jachtajúc. – Veď ty určite skončíš v pekle a budeš sa tam smažiť vedno so svojim spoločníkom. Si nebezpečná nielen pre mňa, ale aj pre ostatných. Skončíš v rukách inkvizície a tá už s tebou urobí poriadok, tak ako sa má. Stráže! – zvolal. - Stráže, odveďte tých dvoch preč a zavrite ich tak, aby náhodou sa nedostali von. Budete za to pykať!




6. časť - V rukách inkvizície

Stráže, ktoré pápež zavolal, nás odviedli nevedno kam. Začal som z toho mať akési nepríjemné mrazenie, ale s Luzianou som sa nebál. Dávala mi určitý pocit bezpečia. Išli sme kdesi dole - mne sa zdalo, že do podzemia, ale ako som sa neskôr dozvedel, bolo to len niekoľko poschodí nižšie. Zavreli nás do akejsi tmavej miestnosti – kobky, ktorá sa mala stať na niekoľko dní našim domovom a kázali nám čakať. Čakať na čo? Na osud? A dokedy? V tej chvíli som ešte nevedel odhadnúť, že čo s nami urobia a ako dlho nás tu budú držať. Netušil som, že to bude také hrozné. Ani ja, ani Luziana (aspoň som si to o nej myslel), sme netušili, aký osud nás čaká. Luziana však bola vyrovnaná, tak ako vždy. O svoj život sa vôbec neobávala. Pohmkávala si nejakú známu melódiu. Sadla si ku mne na zem, chytila ma za ruku a povedala: „Neboj sa a ver mi! " Pozrel som na ňu s údivom.

- Ja sa nebojím, ja sa len trasiem. – odpovedal som a pritom na ňu žmurkol.

Aj keď tam bolo šero; svetlo z mesiaca spoza zamrežovaného okna presvitalo len napoly, aj tak som videl jej tvár. Mala zadumané oči, ktoré sa jej ligotali ako strieborné hviezdy na nebi; bolo v nich niečo tajomné, ale aj niečo povzbudzujúce, plné odhodlania a nádeje zároveň. Pozerali sme na seba, pritúlili sa navzájom a takto v objatí sme prečkali až do rána. Ráno nás zobudil štrngot kľúčov a škrípanie otvárajúcich sa dverí. Do miestnosti vošiel strážca prísneho výrazu a priniesol nám jedlo, aby sme náhodou neumreli od hladu. Nebolo toho veľa, ale ako tak sme sa najedli. Takto sa to opakovalo ešte niekoľko dní. Asi na šiesty deň vošiel do našej cely a ľadovým hlasom riekol: "Poďme! " Vyšli sme von, kráčajúc za ním sme sa dostali do akejsi veľkej sály. Uprostred sály bol veľký kríž a pred ním, za dlhým stolom sedel pápež a kardináli, oblečení v tradičných fialovo čiernych rúchach, na hrudi sa im vypínali ťažké zlaté kríže a na prstoch mali prstene, symbolizujúce moc - svätá inkvizícia. V dnešnej dobe už mala menej honosnejší názov "Boží služobníci" , ale nazývali sa i ako ochrancovia viery, no v podstate vo svojom programe mala očistu cirkvi od hriešnikov a kacírov. Už som o nich toľko počul, ale ešte nikdy som ich nevidel v plnej sile. Tá sila, ktorú predstavovali, sa teraz pred nami ukazovala v plnej hrozivej paráde. Keď sme predstúpili pred nich, oni na znak odporu sa ani nepostavili - značilo to, že nami opovrhujú. V ich tvárach som videl pohŕdanie, ale i strach. Neviem, či sa mi to zdalo, ale ich pohľady naznačovali, že o našom osude je vopred rozhodnuté. Ale museli pred nami zahrať to divadielko, aby sme si mysleli, že sa bude o nás rozhodovať práve teraz. Pápež sa postavil za rečnícky pult a začal:

- Ecce homo. Tu stoja pred nami, vážení kardináli, dvaja vzbúrenci, dvaja opovážlivci, ktorí sa snažili zosmiešniť pápežskú moc, mňa do krvi urazili, pretože odmietli pobozkať môj najsvätejší prsteň, symbol pápežskej a zároveň aj božej moci. A najmä Luzana či Luziana, alebo tak nejako, sa sama seba nazýva, že je mesiáškou. Ona vraj chce spasiť svet. Pcha! Veď je to iba žena a žena nikdy nemôže spasiť svet, žena je nečistá! Žena je tu na to, aby rodila deti, aby nám pribúdali ľudia, ovečky, ktoré my spasíme. Je to len obyčajná čarodejnica, ktorá počarovala ľuďom a preto je pre nich nebezpečná. Však len my vieme, čo je pre koho dobré a čo zlé. Len my poznáme pravdu; veď aj náš veľký svätec Tomáš Akvinský napísal, že ženy sú muži, ktorí sa celkom nevydarili; ich duše jednoducho neboli také silné, aby sa na nich vytvorila mužská postava alebo vyšší intelekt. Ženské pohlavie je len výsledkom zlého semena.

V sieni zahučalo vrelým súhlasom a potleskom. Pri zmienke o nás, o tom, čo sme urobili si kardináli navzájom vymieňali pohoršujúce pohľady a šepkali si :

- To je neslýchané, tá bezočivosť, ako si to môže dovoliť a k tomu ešte žena. To je bezočivosť.

Pápež pokračoval:

- Áno, ona sa nazýva mesiáškou, ona chce znesvätiť meno nášho pána Ježiša Krista a hovorí, že je jeho sestrou - nevlastnou sestrou. A teraz súďte či toto vari nie je rúhanie sa voči Bohu a Božiemu synovi? Či to vari nie sú kacíri, na ktorých treba vykonať autodafé? Ich netreba ani mučiť, aby sme od nich vynútili priznanie, oni sa vlastne priznali sami. Načo škripec, načo železnú pannu, načo všetky tie mučidlá, ktoré sme používali mnoho storočí, aby sme prinútili kacírov priznať sa; toto tu však netreba. Luziana sama seba vyhlasuje dobre že nie za samotného Boha, ona je vraj mesiáškou. Ona nie je vôbec mesiáškou, ona je stelesnenie samotného satana. Len sa jej pozrite do očí - z jej očí pozerá diabol.

Potom sa obrátil ku nám a ostro povedal:

Takže vy by ste sa chceli vzoprieť cirkvi? Našej svätej matky cirkvi? Tomuto úžasnému systému, ktorého korene sú v samom srdci zeme a hlava medzi hviezdami, chceli ste sa vzoprieť a zničiť cirkevnú moc - moc, ktorá odolala panovníkom; moc, pred ktorou sa triasli všetci, panovníci i poddaní; moc, ktorá zrážala na kolená kohokoľvek a kedykoľvek sa jej zachcelo. Vy dvaja ste sa opovážili jej vzoprieť? Cirkev je ako koleso, ktoré rozmliaždi každého, kto si na neho sadne. Vy ste si predstavovali, že budete mať dosť síl na to, aby ste ho zastavili? Koleso sa ďalej krúti, aby vás rozdrvilo. Ste len malé červy, a cirkev, tá mocná organizácia, vás rozmliaždi ako švába, ktorý chce na nej parazitovať. Ju ešte nikto nezničil a ani nezničí. To si pamätajte. Nikdy! Ale aby ste videli, že som pápežom všetkých ľudí dovolím vám prehovoriť, tak si to vážte, lebo väčšina kacírov nemala, ba ani nebude môcť prehovoriť.

Luziana pomaličky a dôstojne vstala a prehovorila:

Volám sa Luziana a prišla som tu na to, aby som tento váš úžasný systém zničila, lebo vy ste ničili ľudské životy dvetisíc rokov a teraz zničím ja vás. Ani nie ja, ale vy sami sa zničíte. - vravela a z očí jej sršal hnev a pohŕdanie tými, čo sedeli pred ňou. - Viem, že vy urobíte všetko pre to, aby ste si udržali svoju moc a svoj vplyv na iných. Človek sa bojí priznať, že neverí; bojí sa, že by ho cirkevná moc rozgniavila, keby sa to bola dozvedela. A koniec koncov, veď vy ani neveríte v samotného Boha. To čo robíte, je len úbohá paródia na skutočnú vieru. Bijete sa do pŕs a nazývate samých seba pravovernými kresťanmi. Ani sami neviete, čo Boh v skutočnosti je, Boh je už pre vás dávno mŕtvy. Vymýšľate rôzne príkazy a zákazy odvolávajúc sa na Stvoriteľa a zároveň požadujete od ostatných aby sa nimi riadili a dodržiavali ich. Vymysleli ste si ich len preto, aby ste si žili v prepychu a pohodlnosti; luxus pre vás znamená mnoho; keď hovoríte, že ako vám záleží na každom živote, pýtam sa vás, koľko pôdy ste darovali chudákom, ktorí umierali od hladu, aby si zasiali a dopestovali nejaké obilie, aby mali z čoho žiť, koľkým ste tak pomohli? Voči koľkým ľuďom ste sa vzdali v ich prospech pôdy? Ja vám to poviem, voči nikomu. Ani piaď pôdy ste nepodarovali. Vy ste len ku sebe hrabali a hrabete doteraz. A tých, ktorí sa snažili nejako brániť, ste exkomunikovali. Len to, čo bolo pre vás dobre, ste využili; čo bolo pre vás nevhodné tak ste to radšej odstránili.

Na chvíľu sa odmlčala.

Boh existuje! - pokračovala Luziana. - Lež nie pre vás, vy ho ani nepotrebujete. Boh pre vás znamená iba moc, jeho využívate iba na to, aby ste si ju upevnili. Vy ste už dávno stratili vieru v Boha, vy nie ste jeho služobníkmi. Vy ste len služobníkmi pýchy a moci; moci, ktorá vás opantala natoľko, vyzeráte ako ľudia - ľudia závislí od nej, ľudia, ktorí si pichli väčšiu dávku, než ju dokázali zvládnuť.

Myslíte si, že už dokážem zniesť tie vaše maškarády, pokánia a pôsty, ktorými ohlupujete ľudí a kážete im, aby sa tomu oddali fanatickou poslušnosťou; to vaše nezmyselné mumlanie ružencov, kázne, ktorým neveria ani samotní kňazi; týmto chcete každému nahovoriť, že takýmto spôsobom vyzývate Stvoriteľa, aby ste si odčinili všetko to, čo ste v živote napáchali? Myslíte si, že práve toto od vás Boh požaduje? Tie modlitby, ktorými ho prosíte o zmilovanie, sú iba prázdne slová; odpustky predávate za veľké peniaze, ako keby ste si mysleli, že Boh je podplatiteľný, že za peniaze u neho získate odpustenie všetkých hriechov, ktoré ste počas života napáchali. Dal vám slobodnú vôľu pre rozhodovanie, ale vy ju zneužívate na úkor druhých.

Ľudia, ktorí v strachu pred vami samotnými, aby ste ich neupodozrievali z ich neviery, tiež hrajú divadielko - majú ústa plné Boha, ale vo svojom srdci držia plno svetských myšlienok, napríklad to, ako čo najskôr rozmnožiť svoj majetok a peniaze. Tvária sa ako oddaní kresťania (česť výnimkám), sú plní kresťanských myšlienok - bohužiaľ iba v kostole, ale len čo vyjdú von, ich duše už nie sú kresťanské, ale ani za svet nechcú pripustiť, že tomuto tak nie je. Slovom pokrytectvo nad pokrytectvom...

- Dosť už! Dosť tých žvástov, dosť tých prekliatych rečí, ktoré vychádzajú z úst bezbožníka, z úst kacíra, ktorého meno vysloviť ani nemôžem, a ktoré je už v cirkvi prekliate; moje uši už to viac počúvať nebudú. Tak čo ctihodní bratia, kardináli - obrátil sa s otázkou na inkvizítorov, - práve ste počuli aké odporné slová vyriekli, aké rúhania sa valia z úst kacírov, ako znevažujú svätú matku Cirkev, ako ju pohanili, čo pohanili, urazili; áno urazili s ňou nielen mňa a vás, ale aj samotného Boha. Pýtam sa vás, bratia, čo s týmito ohavnými kacírmi urobíme? Navrhujem aby sme vykonali autodafé!

Tu sa všetci sa postavili a zborovo volali:

- Upáliť, upáliť, upáliť...




7. časť - Autodafé

...upáliť. Tieto slová som začul, keď precitol som z akého si bdelého spánku, ktorý by som nemohol nazvať ani spánkom ani bdením. Precitol som zo sna, okolo mňa horel oheň, celý priestor jaskyne sa zapĺňal dymom, ktorý sa zmiešaval s vôňou myrhy a kadidla. Pokúšal som sa otvoriť oči, ale nedalo sa; dym mi ich štípal. Mal som ich tak napoly otvorené, ale aj tak som videl, čo sa okolo nás dialo. Pár metrov od nás horeli siahy dreva, plamene boli také vysoké, že som len tak úchytkom badal postavy, čo stáli za nimi. Všetci sa modlili. Pozrel som na Luzianu; stála pokojne hoci plamene ju už oblizovali, ani sa nepohla. Zrazu som ju začul niečo hovoriť, šepkala tak ticho, že ju bolo sotva počuť; tí okolo nás ani nemali šancu niečo zachytiť. Hovorila pre mňa úplne neznámou rečou. Znelo to asi takto:

„Coraxo cahisa coremepe, od belanusa Lucala azodiazodore paebe Soba iisononu cahisa uirequo ope copehanu od racalire maasi baji le caosagi1...“ – ďalej som už nepočul, pretože okolo nás sa zväčšoval šum modliacich sa ľudí a praskajúceho ohňa , takže som jej ostatné slová nezachytil. Naozaj neviem čo to malo znamenať, ale určite to bolo niečo vážne a tajuplne. Pochytila ma hrôza; nie z toho ohňa, skôr z jej tajuplných slov a zo šumu, ktorý sa neustále zosilňoval. Všetko sa mi krútilo okolo očí, mihalo sa predo mnou veľkou rýchlosťou, až sa mi zdalo, že upadám do čoraz väčšej diery šialenstva; jej záhadné slová a šum ľudí mi naznačovali, že nastane čosi strašné. Uprostred toho sa začala Luziana smiať; všetci zmĺkli; jej smiech znel v mojich ušiach naozaj desivo, priam diabolsky. Bolo v ňom niečo, čo som nevedel definovať – takto som ju ešte nepočul smiať sa.

- Vy si myslíte – zvolala, – že takto sa vám podarí umlčať ma? Umlčať pravdu. Vy obyčajní zbabelci, bojíte sa mi pozrieť do očí – odhalili by ste v nich svoj osud. Vy si hovoríte služobníci, prečo sa tak bojíte postaviť predo mňa tvárou v tvár; radšej sa ukrývate so svojou zbabelosťou za ľudí, ktorí s vami radi manipulujú a vy im slepo veríte, ukrývate sa za tieto plamene, ktoré vás zakrátko pohltia, ak sa nespamätáte...“– posledné slová už vyriekla len s veľkou námahou, pretože ju už dym pridúšal. Okolo nás sa stále ozývalo v chóristických vlnách: „Upáliť, upáliť. “a do toho sa vmiešavalo: „ Nech plamene spasia vaše hriešne duše a nech vám Boh odpustí všetky vaše hriechy, ktoré ste tu na zemi spáchali. Bože, buď k nim milosrdný. “

Posledné slová som tiež počul len tak-tak, pretože dym aj mne začal robiť ťažkosti a zle sa mi dýchalo. Plamene sa už pomaly blížili ku mne, cítil som ich páľavu a pomyslel som si, že čochvíľa vzbĺknem ako fakľa – bol som natretý, ale nielen ja, nejakou látkou, sa mi zdá, že smolou. Plamene sa ma chytili a začali mi horieť nohavice; keďže bola na nich smola, tak mi plamene šľahali až ku tvári; ešte úchytkom som zazrel Luzianu, ktorá už bola celá v plameňoch a zreval som od bolesti, lebo plamene mi už začali opekať telo. A vtedy sa to stalo...




8. časť - Božská Luziana

... Nevedel som, čo sa stalo; bdiem či sním? Zablyslo sa; videl som biele svetlo, ktoré nás obklopovalo (odniekiaľ sa mi zdalo povedomé) – nielen mňa s Luzianou, ale všetkých okolostojacich, ktorí sa pozerali na našu popravu. Onemel som od úžasu – uvidel som Božské svetlo, ktoré nás ožiarilo. Čo vari som už v nebi? Je to akési rýchle. Nie, veď všetci okolo nás stoja, čosi mi tu nesedí, ale som nevedel, že čo. Plamene razom zhasli aj pozrúc na Luzianu, zbadal, že sa s ňou čosi deje. Zmenila sa na nepoznanie. Už to nebola tá Luziana, ktorú som poznal. Oči a vlasy..., akoby zmenili farbu – už neboli hnedé, skôr by sa dalo povedať, že belasé; no poviem teda, že som sa jej zľakol. Pohľad na ňu bol strašný. Ani nie pre jej zmenu farby vlasov, bol to jej výraz tváre. Ako by ma ani nevnímala; neviditeľný vietor jej rozfúkaval vlasy. Pozrela na mňa, jej neprítomný pohľad a skoro bledomodrá tvár ma tak vydesili, že som sa nevládal ani pohnúť.

Začal pískať nepríjemný zvuk – tinitus, ktorý nadobúdal čoraz väčšiu intenzitu, doslova trhal uši, videl som mnohých ako z ich uší tečie krv a oni sa od bolesti (aj natrhnutých uší a aj vplyvom intenzity zvuku) zvíjali k zemi, zapchávajúc ich, sa snažili znížiť jeho silu. Tinitus znel až na prah bolesti. Na moje počudovanie, som až tak nevnímal. Akoby moje uši sa prispôsobili na tinitus a ja som sa len udivene pozeral, ako sa ostatní zvíjajú k zemi. Odrazu všetko stíchlo a nastala tma, kúsok svetla prenášali len horiace fakle, ktoré ešte stále horeli. Udivene sme sa na seba pozerali. Naše pohľady a mysle sa vzápätí sústredili na to, čo prišlo.

• Tak už dosť. – ozval sa zrazu hlas. Nevedel som odkiaľ. Hlas sa ozýval zovšadiaľ; jaskyňa vyzerala akoby z iného sveta; taká studená, vyprahnutá, všade stúpala para, všetko bolo zahalené do zvláštneho oparu.

Všetci sa v nemom úžase pozerali na jeden bod. Až teraz som si všimol, že načo respektíve na koho sa to pozerajú. Bola to Luziana. Stála neďaleko mňa, už vôbec nebola pripútaná (no veď ani ja, ale vtedy som si to neuvedomoval) ku kolu, ruky aj nohy mala voľné. Zdalo sa mi, že sa vznáša. Bol to však len prelud spôsobený záhadným oparom, ktorý sa dvíhal zo zeme. Stála tam v oslnivo bielych šatách a silnom svetle, ako keby na ňu svietil silný reflektor. V kombinácii s oparom vyzerala úžasne. Ako som už spomínal, vlasy jej rozfúkaval neviditeľný a necítiteľný vietor. Jej pleť bola skoro biela.

• Tak už dosť! – povedala ešte raz. Jej hlas bol studený a znelo to veľmi umelo. – Už nedovolím, aby ste mi zabili dcéru. Nedovolím, aby ste preliali v mojom mene, čo len jedinú kvapku krvi. Vy pokrytci, doposiaľ ste zneužívali moje meno na vaše zvrátené ciele. Už bolo dosť zabíjania. Všetky vojny, križiacke výpravy, ktoré ste viedli, boli iba znevážením môjho mena nato, aby ste uspokojili svoju nenásytnosť a zabíjali nevinných, iných ľudí, ktorí boli inej viery ako ste vy. Mám rád všetkých ľudí, bez ohľadu čo vyznávajú. Mňa však zaujíma ako žijú. Nezaujíma ma to, v koho alebo čo veria. Či veria vo mňa, Alaha, alebo niekoho iného. To zaujíma iba vás.

Dal som vám slobodnú vôľu na to, aby ste sa rozhodovali sami za seba a nie na to, aby za vás rozhodovali iní. Dali ste sa do područia iných a tí vás zneužili vo svoj vlastný prospech, robili ste len to, čo chceli, prelievali ste za nich svoju krv, bojovali ste, pričom oni vyhlasovali, že to bojujete v mojom mene. Dal som vám aj rozum, čo iným tvorom som nedal, aby ste vy mohli rozmýšľať a boli rozumnejší než ostatné tvory, lež niektorí to využili na to, aby mohli ovládať druhých. Keď už sa necháte takto manipulovať, či manipulujete, tak aspoň netvrďte, že som to povedal ja, že je to v mojom mene. Ja som vaše svetlo, váš lúč svetla – osvetľoval som vám cestu životom.

Luziana pozrela na kňazov a vyriekla:

• Za to, že ste sa nesprávali ako duchovní vodcovia, kde vám ľudia povedali svoje najtajnejšie pocity a túžby; vy ste ich zneužili vo svoj prospech, stihne vás za to trest – chvíľu sa odmlčala. – Dcéra ma prosí, aby som vás ušetril a daroval vám život, preto vás potrestám inak – zostúpite do desivej diery šialenstva. A vy – ukázala na ostatných ľudí, stojacich okolo nás – ste boli ako slepé stádo a bezo zmyslu kráčali za svojimi pastiermi, slepo vykonávali príkazy, ktoré vám dali, preto aj vás stihne trest. Ja som vaše svetlo a to svetlo odnímem z vašich očí. Budete slepí, ako ste boli doteraz.

S údesom som pozoroval všetko čo sa okolo mňa dialo. To divné svetlo, ktoré nás halilo, ten akoby veľký reflektor zhasol a všetko sa vrátilo do normálnych koľají. Ale naozaj všetko? Ten dav ľudí, ktorí nás obklopovali, už nebol davom ako predtým. Bola to len mela ľudí, ktorí teraz do seba vzájomne narážali, čosi hovorili, ale nerozumel som im. Z ich hlasu bolo cítiť zmätenosť a des. Kňazi sa zasa smiali – nebol to smiech, normálny smiech, ale smiech šialencov. Začali tancovať, postupne sa pritom vyzliekali a niektorí onanovali. Jeden z nich vytiahol zo záhrenia nôž a vedľa onanujúcemu diakonovi ufikol penis. Ten kvíliac od bolesti sa naňho vrhol, vytrhol mu nôž z ruky a vrazil mu ho do krku. Ten s chrčaním spadol na zem a z krku sa mu vyvalila krv. Ostatní vidiac čo sa stalo, vrhli na seba a začali sa mlátiť s cieľom ukoristiť nôž. Ten, kto ho ukoristil uštedroval rany ostatným. Netrvalo dlho a už sa bili všetci, čo tam ešte boli celí, teda neboli mŕtvi či zranení. Biskup s arcibiskupom, kňaz s diakonom, všetko sa bilo, vydávajúc rev šialencov. Postupne sa bitka zmenila na krvavé jatky; kde tu odletovali ruky, nohy a postupne sa celá jaskyňa zmenila na posiatu mŕtvolami. Ja s Luzianou, sme pravdaže využili príležitosť a utiekli sme stropným otvorom. Odtiaľ sme v bezpečí videli celú tú hrôzu, ktorá sa tam odohrávala. Zrazu ten prenikavý rev stíchol, ktorý ju sprevádzal. Odvážil som sa osvetliť priestor jaskyne fakľou, ktorú sme ukoristili jednému slepému mužovi. To čo som uvidel, sa mi natrvalo vrylo do pamäti – bezvládne telá tam ležali v kalužiach krvi. Zhnusene som sa odvrátil a pozrel na Luzianu. Bola otočená, ale akoby vycítila, že sa na ňu pozerám, tak sa obrátila ku mne. Na tvári mala taký tajomný výraz, ktorý som už viackrát videl.

• Čo to malo znamenať? Čo to bolo? – spýtal som sa.

• Čo máš na mysli?

• No..., no čo sa tam stalo. Ten tvoj hlas, tvoj výraz, no všetko to, čo sa tam stalo. – vyjachtal som.

• To, čo si videl, prosím ťa nechaj si to pre seba. – povedala vážne. – Myslím si, že aj tak by ti nikto neuveril. Toto ešte žiadne ľudské oko nevidelo – ty si jediný. Váž si to.

• Ja, ja si to vážim, len mi prosím ťa povedz, že čo to bolo.

Na chvíľu sa odmlčala, sklonila hlavu; potom ju zdvihla a pozrela sa mi do očí.

• Bol to môj otec. – povedala napokon.

• Otec? – zaspätkoval som. – Veď ty nemáš otca. – nechápal som.

• Toho pozemského nie, ale... – zdvihla ruku a ukázala do neba. – Som jeho dcéra, Božia dcéra.

Ostal som nehybne sedieť. Doteraz som to považoval za výmysel. Stále mi totiž tvrdila, že je božia dcéra a že má na zemi akési poslanie, ktorému nemôžem porozumieť. Myslel som si, že to vraví obrazne, že to bolo na zvýraznenie vlastnej osobnosti, ale po tom, čo som videl, už sa nedalo neveriť.

• Tak už mi veríš? – usmiala sa na mňa, keď som sa na ňu udivene pozeral, ako mi ona dokáže čítať myšlienky.

• Áno. – vyhŕkol som. - Verím!

• Tak poď prejdeme sa. – vstala a chytila ma pod pazuchu – musíme sa porozprávať, chcem ti vysvetliť nejaké veci.

Kráčali sme po trávnatej pláni a chvíľu mlčali.

• Čo mi povieš? – spýtal som sa zrazu.

• A čo by si chcel vedieť?

• Všetko, napríklad to, že tvoj..., ehm otec hovoril, cez teba? Nemohol hovoriť sám. Ja viem, že je to hlúpa otázka, ale odpovedz mi na ňu.

Luziana sa usmiala, položila mi ruky na plecia, naklonila sa ku mne a pobozkala ma. Až som vyrástol od šťastia.

• Jasné, že ti to poviem, môj milý, len tebe to poviem. Vieš, môj otec je ako nehmotná, transcedentálna entita, sám osebe nemôže hovoriť. On musí hovoriť skrze niekoho. Tentoraz na to použil mňa.

• A to svetlo?

• Svetlo, veď on je to svetlo – prúd svetla. On je... – zarazila sa

• Čo?

Nadýchla sa a vyrazila zo seba - ... Lucifer.

• Prosím?

• Tušila som, že mi nebudeš veriť.

• To nie je možné. Lucifer?

• Áno, čo sa ti na tom nezdá?

• Ale veď... Lucifer, to je meno diabla.

• Omyl môj milý, omyl. Môj otec nie je žiadny diabol. Vieš diablom ho nazvala len cirkev, ktorá potrebovala vytvoriť zlo, tak ho hodila na Lucifera. Môj otec je svetlo, prúd svetla, osvietenie. Žiadny diabol. On je stvoriteľom sveta, stvoril ho, ale viac do neho nezasahuje, alebo lepšie povedané nechce zasahovať.

• Ale veď nie je to už isté, že človek vznikol evolúciou, nie stvorením?

• No, dá sa to povedať tak, že stvoril evolúciu. Chcel, aby sa človek vyvíjal postupne, aby postupne spoznával veci okolo seba. Ale niektorí to nevedomosť ostatných využili na to, aby ich mohli ovládať. Preto otec poslal svojho syna a môjho nevlastného brata na svet, aby ľudí naučil myslieť samých za seba a aby boli aj za svoje skutky zodpovední a nezvaľovať to na niekoho iného. Našli sa však chytráci, ktorí aj toto zneužili vo svoj prospech a vytvorili kresťanstvo, najhoršie náboženstvo čo sa týka slobody ducha a myslenia. Veď pozri sa, koľko ľudských životov to stálo. Aj keď uznávam, že aké umelecké diela sa počas tohto obdobia vytvorili. No, čo sa týka ľudského ducha, jeho sústavné degradovanie a ničenie; je to možno slabá satisfakcia. Diela, ktoré boli vytvorené predtým ako vzniklo kresťanstvo, boli zväčša zničené pre ich nesúlad s myšlienkami kresťanstva. Keď si len zoberieš Alexandrijskú knižnicu, mnoho vzácnych zvitkov, najmä Aristotelove (ako napríklad Poetika) a Platónove diela, ale aj mnohé iné ľahli popolom. Jeden z cirkevných otcov pritom povedal, že všetky pohanské veci musia byť zničené a nastupuje nová éra. Týkalo sa to najmä starých rukopisov v ktorých bola spísaná múdrosť starých národov.

Videl si však, že aj nás sa pokúsili zabiť. Vedela som to, že sa to stane a snažila sa ich primäť k normálnemu uvažovaniu svojimi čarami.

• To si bola ty? To ti si všetko vykonala?

• Všetko nie. Len tie ilúzie v kostole a u pápeža.

• A toto čo sa stalo, mohla by si to vrátiť nazad?

• Prečo? Záleží ti na tom? Vieš, ilúzie či lepšie povedané čary som vykonala ja pomocou otca. Chcela som im dokázať, že mám moc, silu, ktorá by bola schopná vytvoriť čokoľvek, preto aby sa spamätali. Lenže dnešná, to urobil môj otec cezo mňa. A vôbec, malo by to význam? Myslíš, že by sa všetko zmenilo? Pápež, kňazi, ľudia. Chvíľu by to predychávali, ale potom by sa to vrátilo do starých koľají. Toto, čo som im dala ja, bolo na výstrahu. Tentoraz to už je naostro.

• Ale predsa – namietol som. – Veď to boli ľudia, ktorí boli zmanipulovaní inými

• Porozmýšľam, možno to bude len na niekoľko rokov, možno na rok – povedala a žmurkla na mňa šibalskými očami. Po chvíli mlčania riekla:

• Vieš, že čakám s tebou dieťa?

• Čo? Vážne? Ako, kedy ... – jachtal som.

• Pamätáš? Vo väzení.

• Ako vieš, veď tomu je ešte len týždeň.

• Viem to. – povedala a záhadne sa usmiala.

Chytil som ju okolo pása a chcel ju pobozkať. Vtom som uvidel jej jazyk. Mala ho rozdvojený, ako had.

• Čo to je?

• To je ilúzia, tak ako všetko okolo nás. – usmiala a vrhla sa na mňa. Spadli sme do trávy. Do trávy vo Vatikánskych záhradách.


 Vymyslený príbeh
Komentuj
Napíš svoj komentár