Je niečo zvrátenejšie, ako hovoriť deťom

o inom svete, keď sotva prišli na tento svet?

Kant




1. časť - Rozpamätávanie

- To je rúhanie, to je rúhanie. – ozývalo sa z každej strany.

Stál som aj s Luzianou uprostred kruhu vytvoreného z davu ľudí, najmä biskupov, kňazov, diakonov a iných cirkevných hodností. Zrak som mal ešte zastretý; videl som ich veľmi nejasne, rozmazane; všetko sa okolo mňa točilo, akoby som sa bol vrátil z divokej jazdy na kolotoči, prípadne centrifúgy. Postavy mi splývali spolu s mihotom svetla a všetko splynulo v jedno a zlialo sa do akejsi guče. Nad nami sa ozýval akýsi hlas. Rozliehal sa zovšadiaľ. Hlas som počul akoby na celom tele; doslova ma obaľoval. Ale čí to bol hlas? Hlas neviditeľného rečníka, alebo ľudskej bytosti? Bol to hlas Boha, alebo niekoho iného? Tú prvú možnosť som zamietol. Hovoril totiž, že my dvaja (s Luzinkou) sme tí najhorší, že chceme zviesť ľudí na cestu do pekla, že sme kacíri, ktorí sa snažia odvracať ľudí od viery a svätej Matky Cirkvi a neviem čo ešte, pretože hlas mi znel ako z náramnej diaľky a ja som ho zachytával len v útržkoch.

Náramne ma bolela hlava. Usiloval som si spomenúť, že čo sa vlastne stalo. Pozrel som na Luzianu, ktorá bola priviazaná vedľa mňa; mala v tvári taký zasnený výraz a potuteľne sa usmievala.

To čo mi omínalo myseľ, ako keby prestávalo účinkovať (bolo to však dosť pomalé); rozjasňovalo sa mi pred očami – uvidel som, kde to vlastne sme. Boli sme v nejakej jaskyni, alebo katakombách, po stenách horeli fakle, ktoré osvetľovali jej značnú časť. Nemôžem však povedať, že účinky drogy (aspoň si myslím, že to bola droga), ktorou nás nadopovali, úplne zmizli; stále som totiž cítil, že mi ešte ovláda myseľ. Ale, kedy nám ju dali? A kde? Muselo to byť v tom jedle, ktoré nám dávali, keď sme boli vo väzení. Áno, áno, tamto to muselo byť; ani sme to nezbadali. Bolo to veľmi rafinované a prefíkané. Chceli, aby sme neboli schopní sa brániť a odporovať im.

Z ľudí, ktorými sme boli obklopení, sršali nenávistné pohľady. Takéto pohľady môžeme vidieť u ľudí, ktorým sme niečo zlé urobili a majú právo byť na nás naštvaní. Ich ústa som videl vykrivené do všakovakých úškľabkov; počul som ich hlasy, ich slová, ale neuvedomoval som si ich význam – znelo mi to ako nezrozumiteľná vrava.

Tento dav štvaný priam nenávistnou rétorikou kňazov, by sa mohol v každom okamihu na nás vrhnúť a skántriť. Len prítomnosť jedného človeka mu akoby bránila pohnúť sa z miesta. Týmto človekom, ktorý, ak sa to dá tak povedať, nás chránil pred rozzúreným davom, bol sám pápež – veľký inkvizítor. Bola to pre nich osobnosť, celebrita, ktorú počúvali na slovo. Keby bol povedal, že „Zabite ich! “, tak by nás určite zabili. Lež, pred ním mali rešpekt; čakali, že čo povie. Bol to vlastne on, ktorého som počul a ktorého hlas som pokladal za Boží.

- To je rúhanie, to je rúhanie. Na hranicu s nimi. Na hranicu s kacírmi. – ozývalo sa znova a znova.

Pohľady kňazov nás prebodávali zo všetkých strán. Avšak zo všetkého čo som videl, cítil som, že za tým všetkým – nenávisťou a zlobou – sa skrýva strach. Strach z nás. Pochopili, kto je Luziana; pochopili, že ich len ona môže zničiť. Mali strach, že odhalí ich podvody a klamstvá, ktorými balamutili ľudí, vymývali mozgy a posielali ľudí na smrť. Preto z nás mali strach a chceli nás umlčať, aby sme nikdy neodhalili skutočnú pravdu.




2. časť - Na počiatku bola kríza

Hm, pravdu, ale akú pravdu. Je to len relatívny pojem. Kto má vlastne pravdu? Oni či my? Bol som na pochybách, že komu veriť, ale stále som sa prikláňal k Luziane; jednak je to moja priateľka a partnerka (nemyslím tým životná partnerka, či manželka) a jednak zase preto, že bola taká zvláštna či sa to už týka jej spôsobu života alebo myšlienkach. Svojou osobnosťou ma úplne fascinovala.

Kto bola vlastne Luziana? Priznám sa, že to ani sám poriadne neviem. A to som sa s ňou stýkal celý svoj život, bola mojou oporou. Narodili sme sa rok po sebe, teda ja som bol od nej starší o jeden rok. Jej mamu som poznal, (taká milá žienka, dosť nábožensky založená ale žena na svojom mieste), otca však nie. Ani sama Luziana mi to nikdy nepovedala. V škole ju spolužiaci nazývali čudáčkou. S nikým nesedela. Niežeby nemala žiadnych priateľov, a nikto s ňou nechcel sedieť, práveže naopak; mala až moc záujemcov, ale ona si nikoho nepustila k sebe. Vedela byť priateľská, družná, ochotne rada pomáhala každému, ale ináč si držala každého od tela. V tom bola zásadová. Všetci jej spolužiaci už mali nejaké priateľky, či priateľov, iba ona bola stále sama. Jediným, dalo by sa povedať, že dôvernejším priateľom som bol len ja. Bolo to však najmä s toho dôvodu, že sme spolu vyrastali a dobre sa poznali. Vydávala sa za človeka z nadprirodzenými schopnosťami. Bola schopná istých nevysvetliteľných kúskov, že spolužiakom doslova vyrážala dych. Vyhlasovala o sebe, že je schopná rozpútať búrku, metelicu a iné živly, bolo to však pripisované jej tajomnej schopnosti predvídať. Vedela napríklad, kto čo má v taške, aké dievčatá používajú šminky, rúže, očné linky a iné všakovaké veci, ktoré ženy nosia so sebou v kabelkách, pričom ich ani sama nevidela. Ako keby mala röntgenové oči. Pre niektorých spolužiakov (a najmä tých silne veriacich) bola považovaná za čarodejnicu, pre druhých zase skvelé dievča, ktoré ovládalo kadejaké triky a čary pre ich pobavenie.

Zvieratá ju neznášali a pohybom ruky každého psa prinútila zavýjať.

Najzvláštnejšie však boli prípady vplyvu na ľudí. Nepochybne bola hypnotizérkou. Keď sa uprene zahľadela ne nejakého spolužiaka, ten mal pocit, akoby si s ňou vymenil osobnosť a vznášal sa mimo svojho tela a hľadel jej očami sám na seba.

Ale nezneužívala, len sa pri tom náramne bavila. Počul som o nej všelijaké chýry, a tak som sa rozhodol, že ju chcem zažiť na vlastnej koži, čo to ona vystrája. Musel som ju krotiť a napomínať , aby sa toľko nepredvádzala, ale nie vždy som uspel. Videl som, ako sa len predvádza, ale žeby mala nejaké výnimočné schopnosti (aspoň predo mnou ich veľmi neukazovala), to som veru povedať nemohol. Mala také názory na ľudí a najmä na cirkev (pohŕdala ňou), že som sa jej normálne desil; hovoril som jej - dievča, ty s tvojimi názormi nedobre skončíš. Postupne som sa s ňou zblížil až natoľko, že som sa stal jej môžem to nazvať, spovedníkom. Len mne hovorila veci, z ktorých sa potrebovala vyrozprávať, ale na druhej strane, ma aj využívala, najmä keď som jej platil účty v reštauráciách, predovšetkým pizze. Raz si zmyslela, že sa nebude so mnou rozprávať, po roku sa opäť ozvala, samozrejme potrebovala zaplatiť pizzu; vtedy sa vedela ozvať. Ale to mám tak, keď chcel som si ju získať, musel som niečo vytrpieť. Onedlho ma opäť opustila. Tentoraz to nebolo z čírej vypočítavosti, ale bolo to z pragmatického dôvodu. Išla na vysokú študovať psychológiu a filozofiu. Nevideli sme sa päť rokov. Za ten čas čo sme sa nevideli, vyrástla z nej nádherná dievčina. Jej hnedé sa jej ligotali ako hviezdy a jej úsmev očaril každého, keď ho zazrel. Videl som však na nej, že som jej nie ľahostajný aj keď to mi vôbec nedávala jednoznačne najavo. Dala, ale iným spôsobom, takým na ktorý som už bol zvyknutý – musel som jej platiť pizze. Už mi to ani nevadilo, hlavne, že bola pri mne. A ja pri nej – tak som to cítil. Mali sme sa radi, ale nedávali sme to na sebe poznať. Bolo to také zvláštne obdobie.

Onedlho sa však odohrali udalosti, ktoré celkom zmenili náš pohľad na svet. Nielen náš pohľad, ale zmenil sa aj svet. Neviem či k lepšiemu alebo horšiemu, ale zmenilo sa to. Svetom sa prehnala kríza. Nielen finančná, ale aj hospodárska – proste globálna kríza, ktorá zasiahla celý svet. Zasiahla mnoho štátov, mnohé podniky začali hromadne prepúšťať, lebo poklesol záujem o tovar, pretože bol slabý odbyt a podniky nemohli predávať komu svoj tovar, ľudia boli bez práce, takže nemali ako zarobiť peniaze; peniaze dostávali od štátu, ale tých zase nebolo tak veľa, na to, aby si ľudia boli ochotní viac kúpiť. Ľudia nenachádzali mnoho východísk z tohto začarovaného kruhu, lebo kríza zasiahla mnoho krajín a nedalo sa ísť preč si zarobiť. A na dôvažok sa ešte aj príroda zbláznila – vtedy keď malo byť teplo tak bolo zima a keď mala byť zima, tak bolo teplo. Rieky sa vylievali z brehov, v mnohých štátoch sa vyskytli zemetrasenia – ešte aj v takých kde výskyt zemetrasenia bol ojedinelým javom. Zasa na druhej strane to boli katastrofálne suchá, ktoré sa striedali s ešte ničivejšími požiarmi. Mnoho ľudí tak prišlo nielen o prácu, ale aj o svoje majetky. Začalo zúfalstvo, veď niekto, kto mal málo, ešte aj to stratil (nie nadarmo sa hovorí, že na posratého aj záchod spadne). Takýto bol svet, kde vládol chaos, zmätok a obavy ľudí o svoju budúcnosť. Mnohí už strácali nádej, že sa ešte všetko na dobré obráti a preto sa veľa ľudí zrazu začalo obracať na náboženstvo, lebo len v náboženstve videlo východiska. Tak sa mnohí opäť navrátili do cirkvi; kostoly praskali vo švíkoch a cirkev to využila vo svoj prospech. Cirkev, najmä katolícka, pochopila, že práve kríza im môže pomôcť navrátiť ovečky späť do košiara, ktoré tak dlhú dobu strácala. A ten úbytok bol čoraz hrozivejší; teraz nastal čas, aby sa ľudia opäť vrátili do kostolov; lebo čím viac ľudí bolo kostoloch, tým viac vzrastala jej moc. Preto vyhlasovala, že táto kríza je dôsledkom božieho trestu, ktorý si ľudia sami spôsobili svojim životným štýlom, mamonom peňazí, nerešpektovanie božích prikázaní. Boh sa na nich nahneval a len vtedy im odpustí, keď oni sa navrátia do lona svätej matky cirkvi a budú dodržiavať to, čo povie, vtedy im pošle na svet ďalšieho spasiteľa, ktorý ich spasí a bude vládnuť nad svetom a dostane ich do raja. A tak sa stalo, že čoraz viacej ľudí sa vrátilo do jej lona a vtedy začala jej moc silnieť. Začala ovplyvňovať chod štátov a aj spoločnosti; pomaly sme sa začali dostávať do temného stredoveku.




3. časť - Problémy so susedmi

Ja som v tejto ťažkej dobe žil s Luzianou v jednej malej vilke na okraji mesta. Nažívali sme celkom pokojne, až kým sa nezačala táto kríza. Našťastie tie prírodné živly, ktoré ohrozovali ľudí sa nás až tak veľmi nedotýkali, pretože boli dosť ďaleko od nás. Mali sme šťastie, že sa nás táto kríza dotkla iba okrajovo, ale aj tak – cítili sme, že vzťahy medzi ľuďmi už nie sú také ako doposiaľ (ani predtým neboli bohvieaké), ale teraz to bolo očividne horšie. Nervozita, podráždenie, strach medzi nimi narastali a konflikty boli na každodennom poriadku. Pritom som videl, že mnohí začali chodiť do kostola, aby si zmiernili svoje utrpenie duchovnou obrodou, ale žeby sa to odrazilo aj na celkovom správaní ľudí, tak to som vôbec nepostrehol. Snažil som sa žiť obyčajným životom človeka, ale nedalo sa. Bolo to najmä preto, že ľudia začali posudzovať iných podľa toho či chodia do kostola, alebo nie. Keď niekto do toho kostola chodil, tak bolo všetko v poriadku, ale keď nie, tak beda. Začali ho ohovárať, ukazovali si na neho prstom, vymieňali si tajuplné pohľady a snažili sa od nich dištancovať, prípadne ich začali pozorovať a špehovať; za každú cenu sa im snažili strpčovať život.

S Luzianou, ako som už spomínal, sme žili v jednej malej vilke na okraji mesta. Neboli sme manželia, ale žili len tak na divoko. Luziana už bola v tom čase dosť zvláštna. Uzatvárala sa sama do seba; niekedy bola podráždená a nevrlá; niekedy zase bola veselá a vedela by rozosmiať aj slona. Vtedy, keď bola podráždená, sa zatvárala do svojej izby a nevyšla z nej celé hodiny. Keď som bol doma, bolo to najmä ku večeru, videl som spoza dverí akési zvláštne svetlo, ktoré, ako som sa domnieval, ožarovalo celú izbu. Zdroj svetla mi ale bol záhadou. Keď som sa jej na to pýtal, tak sa tajuplne usmievala, ale neodpovedala mi. Keď bola izba ožiarená, tak som sa aspoň pričupol ku dverám, aby som počul, čo sa tam deje, ale nepochodil som, bolo stade počuť iba nejaké mrmlanie, ktorému som nerozumel. Aj ľudia začali v posednom čase na nás ukazovať. Vadilo im to svetlo, ktoré bolo vidieť, aj keď závesy a rolety boli zatiahnuté. A práve z tohto dôvodu nás začali pozorovať. Často som videl, ako sa zakrádajú k nášmu domu, aby zistili, že čo robíme, ako žijeme, či chodíme pravidelne do kostola – ak vôbec chodíme; o to sa zaujímali najviac. My sme sa o návštevu kostola vôbec nestarali, nechýbala nám, vedeli sme, že nám to vôbec nepomôže, že si musíme pomôcť sami. Ostatní sa len spoliehali na vyššiu moc. Ak vôbec existovala. Na našu smolu však ľudia prišli na to, že nechodíme do kostola. Pre nich, ako som to zistil, nezáležalo na tom, ako žijeme, aký život vedieme, či sme slušní, alebo nie, bolo podstatné to, či chodíme do kostola – toto bola podmienka správneho kresťana; na viere a spôsobu života ani tak veľmi nezáležalo. A preto sme sa im postupom času stali tŕňom v oku, začali o nás kolovať rôzne chýry, že sme bezbožníci, keď nepokladajú za svoju povinnosť navštevovať svätostánok, že sme kacíri, čarodejníci; zrejme mali na mysli to zvláštne svetlo, ktoré občas vychádzalo z Luzianinej izby. Darmo som sa pýtal Luz, že čo má znamenať to svetlo v jej izbe, len mi tajuplne odpovedala: „Onedlho sa to dozvieš.“ To onedlho sa čoskoro malo naplniť, ale ja som o tom nemal ani poňatia, kedy to bude. Keď som výčiny ľudí mal už dosť – bolo to od nich hnusné, často sme mali polámaný drevený plot, steny domu boli počmárané hanlivými nápismi a dvakrát sa stalo, že ktosi hodil do okna kameň s papierom, na ktorom bolo napísané „Zomrieš“, na políciu sme sa obrátiť nemohli, pretože by nás bola zatkla za kazenie morálky, mohlo to zájsť aj ďalej a zatkli by nás ako kacírov – povedal som Luz, aby sme s tým niečo urobili.

- A čo by sme mali s tým robiť? – spýtala sa.

- No , možno by sme mali zájsť do toho kostola, aby nás všetci videli, že aj my tam chodíme a možno sa to trocha upokojí. Budú mať pokoj na duši, že sme tam boli.

- Hm, no keď to pomôže, ale vieš veľmi dobre, že ja tam nemám čo hľadať, nikdy som sa s tým nestotožnila.

- Viem, len s tým treba čosi robiť, lebo toto už nie je normálne. Už sa mi nechce opravovať ten poškodený plot. Od polícii sa toho veľa nedočkáme, takže si musíme pomôcť sami ako sa dá. Pobudneme tam chvíľu, aj tak nemusíš počúvať, sadneš si a povedzme zapneš empetrojku.

- Keď myslíš, tak ta pôjdeme, ale len preto, aby sa táto situácia trocha upokojila.

- Super, tak sa obleč a poďme.




4. časť - Horor v kostole

Akonáhle sme vyšli z domu, tak na ulici postávalo niekoľko ľudí určených predovšetkým na to, aby nás špehovali. Chceli zistiť  kam ideme a s akými úmyslami sme sa vybrali von. Keď zbadali, že sme zabočili ku kostolu, tak si začali šepkať, že čo sa stalo, my a do kostola. Ja som si ich samozrejme nevšímal, ale Luz so živým záujmom sa obzerala okolo seba, aby zistila, čo sa to vlastne deje, aký rozruch sme vyvolali.

Vstúpili sme do kostola. Zdalo sa mi, ako by sme boli zrazu stredobodom pozornosti. Sadli sme si do tých prvých lavíc, aby Luz mala všetko na očiach. Ani som netušil, že náš vstup do kostola bude takou veľkou udalosťou pre všetkých prítomných. Každý na nás upieral pohľady a akoby si pri tom šepkal: „Konečne sa im uráčilo prísť do kostola, bezbožníci jedni. Len to jedno ich môže spasiť.“ Luziana sa poobzerala okolo seba a takým polohlasným tónom mi povedala:

- Netušila som, že sa tu ľudia klaňajú iba sochám a obrazom. Aké úbohé, nikdy by som sa neklaňala niečomu, čo neviem ani ako vyzerá.

Vravela to síce iba mne, ale vzhľadom na to, že v kostole bolo ticho ako v hrobe, tak tieto slová začuli mnohí. Poobzeral som sa okolo seba a uvidel som zachmúrené ba až zúrivé pohľady ľudí.

Ale kňaz, ktorý tam mal viesť omšu, bol to už starý pán a nezaslúžil si to, čo sa stalo v nasledujúcich okamihoch – toho človeka som úprimne ľutoval, sa na nás milo usmial a povedal prívetivo:

- Vitajte, som rád, že vás vidím po dlhom čase.

- Ďakujeme. – povedal som udivene. „Hm, ako to, že nás pozná“, pomyslel som si.

Nastalo ticho a ja som vtedy začul čosi ako mrmlanie. Ten zvuk sa ozýval od všetkých múrov a okien, prevažne tam, kde sa stáli sochy svätých. Očami som behal po sochách a vtedy ma zamrazil výkrik. Ten výkrik mi znel ešte pár dní potom. Kňaz, stojac pred sochou Panny Márie, sa odrazu chytil za srdce a zrútil sa na zem, pričom si buchol hlavu o schod. Bol namieste mŕtvy. Až potom veriaci uvideli čo sa stalo. Z očí Panny Márie tiekla prúdom krv, pohla sa smerom k ľuďom a vystrela svoje ruky akoby s prosbou o pomoc. Zo všetkých strán som začul šepot, ktorý nadobúdal na sile. Pozrel som na jednu sochu a s údesom som zistil, že pohybuje perami a snaží sa zísť z kamenného podstavca smerom k veriacim. Zrazu to mrmlanie a šepot stíchol. Náhly tinnitus začal pískať z  kostolného ticha a nadobúdal na intenzite. Opäť všetko stíchlo; celý kostol sa otriasol a vitrážne okná začali rad radom rozletovať, akoby do nich udrela neznáma ničivá sila. Množstvo sklenených črepín a úlomkov sa zosypali na ľudí. Postupne sa im zapichovali do rúk a nôh; ten kto si nechránil hlavu, tak ho črepina zasiahla aj tam. Nastal zmätok a krik ranených; ľudia od strachu a bolesti začali kričať, ale neznáma sila ich pripútala ku laviciam, takže sa nevládali pohnúť z miesta. Len my dvaja sme zázrakom ostali ušetrení.

A hrôza ešte len začala. Ježiš, ktorý visel na kríži, začal rumenieť a zrazu sa pohol. Pozrel na prítomných svojim kamenným pohľadom, ktorý môže mať socha a čosi zamrmlal. Vydal zvuk podobný chrčaniu a začal sa na kríži metať. Na chvíľu prestal, pozeral po prítomných ešte raz; keď zbadal nás, zvolal:

- Vítam ťa Luziana...

Chcel ešte niečo povedať, ale z úst mu vyvalila len krv, ktorá pomaličky tiekla k mŕtvole kňaza. Mladý chlapec, myslím že to bol jeho pomocník, sa vrátil zo sakristie s lavabom v rukách. Až keď prišiel pred oltár, vtedy si uvedomil, že miesto svätenej vody je tam krv. Vykríkol a pustil lavabo na zem. Krv z neho sa samozrejme vyliala. Mŕtvola, ktorá tam doteraz ležala sa pri dotyku s krvou vznietila a začala horieť. Kostol zachvátil dusivý dym. Ľudia, aj keby chceli utiecť, nemohli, pretože im v tom bránila akási vonkajšia sila. Zrazu som začul akýsi rachot. Poobzeral som sa dookola a uvidel , že všetky sochy svätých zoskočili s podstavcov a pomaličkým pohybom sa blížili k nám. Na tvárach mali kamenný úsmev a oči sa im zafarbili na červeno. Ľudia vykríkli, lebo sochy sa s natiahnutými rukami blížili k nim, akoby ich chceli pojať do náručia a zobrať ich so sebou. Dokonca aj sväté obrázky sa na nás usmievali volali nás ku sebe. Ich reč však bola nezrozumiteľná; hovorili takou zvláštnou rečou – možno aramejsky.

Mŕtvola kňaza horela a po kostole sa začal šíriť taký štipľavý smrad. Mnohých až zadúšalo, ale von ísť nemohli; stále ich tam čosi držalo. Od plameňov z mŕtveho kňaza sa chytil oltár, ktorý bol z dreva a čoskoro úplne ľahol popolom, začala horieť aj výzdoba a vnútrajšok kostola. Ľudia by už v panike tiež vybehli z kostola, lež nemohli. Aj na mojej tvári zračil des. Pozrel som sa na Luz, aby som zistil čo robí. Mala zatvorené oči a čosi si mrmlala. Zjavne sa modlila. Aj keď to nevyznievalo ako modlitba, vo vypätých situáciách človek vyriekáva modlitby ako vie. Ľudí som počul od strachu kričať; v tom kriku bola zmes desu a hrôzy. Ten krik sa odrazu zmenil na bečanie. Obzrel som sa za seba a uvidel kostol plný baranov a oviec ako bečia pri pohľade na oheň, ktorý sa pomaličky približoval k nám. Pozrel som sa na Luzianu, tá ani brvou nepohla, sedela, akoby sa jej to ani netýkalo, akoby sa nič nedialo. Oslovil som ju a zatriasol ňou. Jej oči boli akoby sklenené, bez života. Skôr, ako som si to všetko stihol uvedomiť, sa stalo niečo neočakávané. Oheň zmizol a všetko sa vrátilo do normálu, kňaz stál pred oltárom a kázal; kázal, akoby ani nebol mŕtvy a jeho mŕtvola nebola v plameňoch. Hovoril dookola stále tie isté slová, vety; vôbec si neuvedomoval, že vraví to isté. Ako naprogramovaný robot. Všetkým sa to zdalo ako sen, z ktorého sa len nedávno prebrali; bol to však ich spoločný sen. Aj ja som sa prebral z omráčenia, nevediac sa spamätať; čo to vlastne bolo. Prelud? Halucinácia? Neviem.

Keď sme vyšli von pred kostol, námestie bolo zaliate slnkom. Ľudia z kostola boli šokovaní z celého priebehu udalosti a preto vybehli von, majúc všetkého dosť a nemali chuť už počúvať kňaza, ktorý len bľabotal, neschopný vyriecť normálnu vetu. Vybehli von a v panike začali šíriť to, čo sa práve teraz v kostole stalo. Roznieslo sa rýchlosťou blesku o udalostiach v kostole. Kto za to však môže? Všetci sa zhodli na tom, že Luziana. Ale ako to urobila? Čo za zázraky musela urobiť? A urobila to vôbec? Ako to urobila, to nevedeli, ale verili k tomu, že ona je tomu na vine. Zanedlho sa to dostalo až do samotného Vatikánu, do uší pápežovi. A my sme zakrátko dostali, ak to môžem tak nazvať, pozvánku do Vatikánu a možno sa dostaneme aj k pápežovi; musíme však dodržať štandardný postup – požiadať o audienciu. A tak sme sa tam vybrali, nevediac, čo nás čaká.



 Vymyslený príbeh
Komentuj
 
 fotka
vreskot000  14. 5. 2021 21:12
deťom treba hovoriť o druhom svete, lebo je to prirodzené. každý raz zomrieme. od detstva som vnímal, že človek zomrie, prvý krát som takúto skúsenosť mal, kedy zomrel sused v 1993 mal som necelych sedem. šesť aj dačo. bol som mu aj s rodičmi, aj starymi rodičmi na pohrebe. normálna vec. vôbec som sanad tým nepozastavil. len človek ktorý chce vychovať dieťa v ilúzii, že je tu večne sa bude náramne báť smrti a nikdy sa nestotožní s danou realitou. povedal si materialistické chápanie, ktoré bude vždy pozadu na rozdiel od kresťanského, duchovného, poprípade ino kresťanského, ktorý pripúšťa posmrtný život. Avšak v inom kontexte.
Tvoj blog považujem za spiknutie proti kresťanskej viere, hoci tvoj blog je vymyslený ( a možno reálne sa stal, nevieš)
 
 fotka
zajko1211  14. 5. 2021 22:59
s Vatikánom by som si dal pokoj, na tróne sedí nepravý pápež, ten pravý Benedikt XVI. stále žije...a so smrťou by som sa tiež neponáhľal, tou akou doteraz zomierajú ľudia...ja verím na vytrhnutie cirkvi a teším sa, že sa to čoskoro udeje... » www.birdz.sk/zajko1211/statu...

písať si môžeš čo chceš, je to tvoja slobodná vôľa a nik ti nebude brániť a ani ťa zatracovať...
každý veríme svoj sen, ty o nesmrteľnosti chrusta ja o večnom živote...uvidíme kto mal pravdu...
 
 fotka
trblietka  18. 5. 2021 15:03
Budeš dávať aj ďalšie časti?
 
 fotka
nietzsche  18. 5. 2021 17:40
@trblietka dokončenie poviedky som včera zverejnil.
Napíš svoj komentár