Sedím a túžim písať.
...ale nie o mierových rokovaniach, nie o samovražedných útokoch, nie o Hamase, Fatahu ani dobrých Američanoch negociujúcich mier...
Dívam sa na okno fejskubu a hlási mi, že nebol prihlásený už 4hodiny.
Neverím tomu.
Vždy nosieva mobil so sebou a je stále na internete. Či je v škole, či v práci, v kine, v kostole, v električke,v autobuse,v nákupnom centre alebo v posteli. Vždy prihlásený. Tak kde je teraz?
5 hodín.
...no tak, prihlas sa!
"Užívanie drog takmer vždy vedie k vzniku psychickej a/alebo fyzickej závislosti. Závislosť vzniká nepozorovane a jej skutočné uvedomenie spravidla prichádza až po viacerých neúspešných pokusoch s tým prestať. V podstate každý „závislý“ sa od určitého momentu chce svojej závislosti zbaviť..." Takéto múdrosti a mnoho viac prináša nemenovaným portál o drogách... darmo, všetci sme na niečom závislí... a všetci musíme s niečím bojovať.
On bol moja droga. Moje pokušenie.
To sa stane keď prepadnete svojmu nadriadenému. Nie o veľa staršiemu od vás.
Jeho cielené narážky ma zneisťovali. Jeho dotyky ma rozochveli. Jeho úsmev ma privádzal do šialenstvá a jeho slová ostali v mojej hlave celé dni. Všetko čo povedal sa mi premietalo v hlave hodiny a hodiny. Bezducho som sedávala na prednáškach, cvičeniach a rozmýšľala, čo z toho myslel vážne, čo z toho bola len hra a čo z toho je výplod mojej fantázie. Tak šialene ma priťahovala jeho energia. Jeho vášeň s akou rozprával o veciach, jeho oheň v očiach.
Milovala som naše pretelefonované minúty a jeho hlas.
A zakaždým, keď sa o niečo pokúsil som povedala "nie". Niekedy som mu aj na to koľko je hodín odpovedala: NIE.
Hlupaňa.
Toľkokrát som sa chcela podvoliť. Toľkokrát som sa chcela nebrániť a prepadnúť tomu. X-krát som ho odmietla a pritom skôr ako som vôbec vyšla z miestnosti som to tisíckrát oľutovala.
Bála som sa. Čo povedia ostatní. Či sa nepochváli tým, že skrotil redheadku ostatným kolegom. Či sa to nedozvedia naši nadriadení. Či z toho nebudú problémy. Či či či... veľa strachu, pochybnosti.
Uvedomovala som si veľmi triezvo, že ak žena podľahne chlapovi, ona bude tá ľahká a on bude ten hrdina, čo ju dal dole. Opak nevysvetlíte, nie, ak pracujete vo výlučne mužskom kolektíve a denne počúvate o tom, aká musíte byť dobrá v posteli.
Veľa "nie", ešte viacej napätia medzi nami a málo komunikácie spôsobilo, že sme po sebe len štekali ako dve divoké psy, čo by sa roztrhali ...Rozhovory obmedzené úzko na záležitosti ohľadom práce. Urážky a podpásovky, nechápavé pohľady kolegov, pár úrazov. Úrazov (jeho) ega a (mojej) nedotknuteľnosti. Moja tichá žiarlivosť. Vedela som, že každý večer sedí pred počítačom a píše si s nimi. Samozrejme nezabudol sa o tom občas aj zmieniť. O tom ako ide na rande alebo ako má "stretnutie". Ja som sa tvárila, že som to prepočula alebo len mykla plecom a ignorovala to. A pritom, keď som videla pootvárané okná s rôznymi babami na jeho lište, mala som chuť chytiť ten starý notebook a otrieskať ho o jeho majiteľa.
Aby som sa netvárila ako neviniatko a nezaostávala za ním, začala som ho aj ja provokovať inými chlapmi. A pritom som túžila aby nebol na mňa taký drsný a zlý. Nie raz som plakala na záchodoch v robote, v kancelárii, vo výťahu, električke, autobusoch, a hocikde si len zmyslíte. Mnohokrát v sprche, aby spolubývajúce nevideli, čo sa deje. Veľakrát zrazená na kolená jeho krutosťou. Vrátil mi každé moje "nie". Nikto mi tak otvorene, priamo a bez akýchkoľvek zábran neubližoval ako on. Nenávidela som ho za to, tak veľmi...
A zároveň nikoho som nechcela byť tak veľmi súčasťou, ako práve jeho. Navzdory všetkému ubližovaniu si, som ho chcela. Chcela som ho tak veľmi, že túžba po ňom ma bolela v každom kúsku môjho tela. (asi mám sklony v sado maso). Ale nič som nedala najavo. Častokrát som ho videla sa trápiť kvôli mnohým iným veciam, ale nevedela som sa dostať k nemu. Nepustil ma k sebe.
Chcela som ho objať a byť ním objatá. Chcela som stáť pred ním nahá, bez zbytočných múrov a hradieb medzi nami. Chcela som mu povedať, že je okey, nebyť niekedy okey. Že som tu pre neho. Že niekedy nie je dobré tváriť sa, že všetko sami zvládate keď v to nezvládate. Že aj keď ste muži, je fajn občas zahodiť to veľké ego a proste len BYŤ. Že v skutočnosti som sa nezamilovala do toho zlého chlapca, do toho ega, do toho kráľa džungle( to ma len zaujalo), ale do toho človeka, ktorého som našla za tým všetkým. Do toho, čo chodí darovať krv, čo dvíha odpadky vo výťahu, do toho energetického spontánneho charizmatického muža, ktorým bol (keď nebol práve tým arogatným hovedom!). Že nie som mu nehovorila, lebo mi robilo radosť ho odmietať, ale preto, že som sa bála. Že občas som hľadala len istotu a zvyšok by prišiel sám.
No on mi k tomu nedal príležitosť. Na určitý čas sa stiahol z práce a moju snahu stretnúť sa s ním ľahostajne odignoroval. Nevidela som ho takmer 6 týždňov. A tak sa len dívam a sledujem, kedy sa prihlási a civím na tú zelenú bodku. Kedy ho najskôr uvidím? O mesiac? Dva? Neistota ma zabíja...Nie sme ani priatelia, už ani kolegovia, nie sme ani milenci ani pár. Nie sme nič. Sme on a ja, každý sám.Nič neviem o ňom. Len tá poondiatá zelená bodka.
6 hodín a stále nič.
-Tak čo budeš teraz robiť?
-Nič, ďalej budem zaspávať sama, dúfať, že to nie je až také zlé, ako to vyzerá a tváriť sa, že ma tento pseudovzťah neničí.
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
1
dconan
29. 12.decembra 2013 10:49
zaujimave
Napíš svoj komentár