V snoch videla hady, chrústy jej behajú po šiji, kliešte pevne zahryznuté do hladkého svalstva, pravá komora, nedoliehavá chlopňa. A do hĺbky kričím, bezbreho, podprahovo, ako psia píšťalka, do šírky, do prázdna volám, nástojčivo, nedočkavo, bažiac po skutočne.
Pomaly sa poddávajúc schizofrénnej uspávanke, už päť mesiacov vo mne rastie to rozkošné očakávané embryo večného čakania, tvrdenie, názor, negácia, zaprisahania, rokovania, rečový prejav a otázka zajtrajšia vysúšajúca mi pery, podlamujúca mi nohy, hnáty v zúfalstve pokrútené, som na kryhe lži a zdĺhavého usmrcovania.
A hľadám hranicu. Vlastnej bolesti, lásky, snahy, vášne, vedomia, poloprázdny pohár keď sa zošerí, fatamorgány mlčania, zaryté nepochopenia a špendlíky v póroch lebky.
Otvorené ústa, tenký sikot, voda už vrie v pretlak potlačenej dôvery, rozbitý krčah, zmes slov, slabík, pazvukov, pocitov a to ticho, to sprosté zúrivé ticho, ruka sa mäkko mece v perových paplónoch, výstrel znežnený tlmičom... Ticho, v ktorom sa skrývam sama do seba, do vlastnej neistoty, ujsť pred klamstvom, na stope s ružovými dioptriami, vidím ďaleko, aj pohľad blízko bolí, drása, zoviera mi vnútornosti, vybieľuje hánky, dokrčiť papier, kopnúť do smetiaka, trhnúť vôdzkou, dodrgať sa v autobuse, odvrknúť sestričke, tresnúť dvermi... Koľko potlačenej agresivity, zhorknutého sklamania, koľko prázdnych "Hneď som späť!" a na brehu stojím sama, v ruke odlomené zábradlie a klišé splavuje Váh.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár