Nechcela sa ich vzdať, za nič na svete, držali ju pri živote a povzbudzovali ju.
Kalačár jej nerozumel, ani Alfonz s Jurajom a Lojzo sa jej posmieval.
Chvíľami všetci spolu, inokedy zase každý zvlášť trýznili jej potkany.
Hádzali do nich okruhliaky, vrcháky od piva i tuniské dináre.
Surovo ich udierali dáždnikmi a mechanickými metlami.
Čo ako ďaleko ich od nej odohnali, vždy poslušne pribehli naspäť, hoci dobité a krvavé.
Včera sa roztočila v divokom tanci.
Čechrila načernalé perie, blýskala očami.
Nahlas tokala, prenikavo, túžobne, žiaduco.
Okázalo, zúfalo a beznádejne zvádzala. Podvádzala.
A nikto neveril, že sa predsa len napije vína z hlineného džbána.
Len jej potkany.
Len tie ostali aj keď klesla od únavy na zem a ostatní sa od nej znechutene odvrátili.
Na Veľký piatok sa jej v tichu toalety roztekala po lícach špirála.
Jej tieň na stene sa triasol a knísal dopredu, knísal dozadu.
Utierala si líca rukou, nevládnou ako zaváraná uhorka.
Generálov chrup sa belel v oslepujúcej žiare hlbokých výstrihov.
Počas toho ako opätky vyklopkávali signály morzeovky.
Uprostred nástojčivého štrgania pohárov.
Dlaňou nenápadne kĺzal po bokoch okolostojacich manželiek.
Neohrozne im hladil stehná. Odhora až ku kolenám. Znovu a znovu.
Jej potkany mu hrýzli podošvy topánok a vypľúvali kúsky kože na lesk podlahy.
Vracali sa k nej polootrávené a mľandravé. Ožiarené odmietaním.
Vzala ich na ruky a kolísala. Nežne a s pochybnosťami.
Svoje potkany. Svoje nádeje.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár