Mazľavé blato sa lepí na topánky a v diaľke škrieka nervózna sojka a je mi zima. Nie taká čo zachádza až do kostí, skôr to je triaška z toho pocitu, že som stratený v krajine. Nikto ma nevidí, nikoho nevidím ja a okrem tej sojky a svojich krokov nepočujem vlastne nič.
Tráva už je bez farby, je taká sivá, hnedá a bez života ako celý svet naokolo. Na krajinu sa spúšťajú prvé kvapky dažďa.
Prechádzam riedkym brezovým lesíkom, na hlavu mi padajú žlté lístky, ktoré už nemali silu udržať sa v korune. V tráve vykukuje malý, posledný fialový pahorec. Jeden maličký kvietok a toľko energie, toľko života dokáže človeku dať trocha sýtej farby v tom šedom okolí. Milujem kvety. Aj motýle. A nemotorné chrobáčiky...
Čím vyššie stúpam, tým je hmla hustejšia, mám pocit, že by sa dala krájať na kúsky.
Na okraji lesa postojím. Vzdávam hold tomuto miestu. Je to chrám. Moja viera, moje náboženstvo, niečo posvätné, čisté... NIe je to láska, nie je to fanatizmus, je to len rešpekt. Necítim sa byť nadradený, ani silný, som tu zraniteľný.
Staré bukové lesy sú akési príliš tiché. Hory okolo hučia. Akoby sa bránili tomu, že niekto cudzí do nich vstupuje. Počujem v hmle vŕzganie, šuchot a zvuky, ktoré dokáže počuť len človek, ktorý je sám v lese, ktorý les počuť chce a chce mu rozumieť. Bol to naliehavý vzlyk, alebo prosba o pomoc. Pichlo to pri srdci.
Deriem sa do strmého svahu pomedzi staré buky a na každom sú dve farebné bodky - jedna pri koreni druhá vyššie. Takto sa značia stromy, ktoré tu už nemajú byť. Majú byť zrezané, stiahnuté, odvezené, rozrezané na kúsky a potom poputujú ktovie kam. A hlavne - budú z nich prachy.
Cítim ako sa les trasie strachom. Trasiem sa spolu s ním a dívam sa do korún, ktoré smerujú k oblohe poslednýkrát. A možno viac ako len pateticky pristupujem k jednému z nich a obímem ho. Nikdy som to nerobil, ale cítil som, že to tomu buku pomôže. Nedokázal som ho ani objať celý. Bol poriadne široký, taký posledný mohykán.
A aragantne, bez úcty, bez svedomia sprejujem červeným sprejom na kmeň: "Pojebte sa so svojimi peniazmi!".
Prehral som bitku aj vojnu, prehral som. O týždeň ostal po lese len holý pás s rozbahnenými cestami a veľké kopy spílených konárov. Nenávidím prehry! Nenávidím ich, ale stále verím, že som spravil aspoň niečo pre to, aby som mal čisté svedomie.
Nechcem sa priznať, že som človek, hlavne nie pred prírodou...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
she
28. 10.októbra 2012 01:54
viac ludi by malo zmyslat o prirode ako ty
3
nemám slov..úplne proste ..napadla mi jedna básenˇod janka silana s vyrúbaným lesom.ďakujem .
Napíš svoj komentár