Nakoniec som predsa, hoci neochotne, pozatvárala všetky záložky vo svojom prehliadači, stlačila na “vypnúť“ a pomaly som sa šuchtala do kúpeľne. „Ty ešte nemáš umyté zuby?“ spýtala sa ma celkom normálnym tónom, ale ja som v jej hlase počula náznak hnevu. Čo náznak! Celú armádu rozhnevaných hysteriek.
Konečne som sa dostala do postele. Zas nezaspím. Pozrela som na hodiny ... 22:22.
Niekto na mňa myslí, ha.
Znovu som otvorila oči a pozrela sa do tmy na miesto, kde boli dvere. Neboli zatvorené. Stál tam.
Keď som bola malá vykúkal spoza zárubne dverí, ale niekedy sa postavil pri stenu za dverami tak, že som mala na neho vynikajúci pohľad. Skvelé, prízrak z minulosti.
Ale ja sa ho už nebojím, presviedčala som sama seba, ale tuho som privierala oči snažiac sa umlčať svoju hlučnú fantáziu. Nevydržala som to dlho. Znovu som sa tam pozrela.
Celkom milo vyzeral, ujo.
Bol vysoký a celý oblečený v čiernom, hoci pri tomto nočnom “svetle“ sa aj žltá farba zdala čierna. Vysoký cylinder mu skvelo sedel na tmavých hustých kučeravých vlasoch, zvýraznil mu chudú tvár s peknými výraznými lícnymi kosťami a spôsobil, že s narastenou tmavou bradou vyzeral mlado. Vlastne sa celkom podobal Ľudovítovi Štúrovi. Ale načo by, sakra, Ľudovít Štúr chodil otravovať do izby malé dievčatá?!
Mal oblečený tmavý smoking s tmavou košeľou a tmavými nohavicami.
Jednoducho typický anglický chlapík z obdobia roku 1898, keď sa začali vyrábať prvé automobily značky Wartburg a keď si dámy a páni s paličkami v cylindroch nesadli po obede pred telku ale išli “vytráviť“ jedlo na promenádu na námestie.
Znovu som zavrela oči a otočila sa ku skrini, chrbtom k dverám. Zakryla som sa paplónom od hlavy po päty tak, že žiadna časť môjho tela netrčala von spod periny. V tichu som počúvala svoj dych a na ruke položenou pod bruchom som cítila tlkot vlastného srdca.
Predsa mi to nedalo. Stále tam stál. Zdvihol ruku ku klobúku a jemne ho nadvihol, potom na mňa žmurkol a na jeho mieste ostala visieť iba umelá kvetina, ktorú tam máme hádam od 46-teho.
Vydýchla som si. Zmizol navždy, dúfam.
Niekedy fakt vážne nechápem, ako môžem mať takú bujnú fantáziu
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
ejay
6. 1.januára 2011 00:07
boze ja som si az do konca myslel ze to bolo realne!
4
@ejay Neviem, jednoducho ^ tú noc som si ho už nevedela vybaviť tam, síce je pravda, že sa mi "nezjavoval" každú noc a v poslednej dobe skoro vôbec.
Napíš svoj komentár