„zná jen pár fíglů, jak se valej holkám šrouby do hlavy“

Tento príbeh je vymyslený a akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami či udalosťami je čisto náhodná.

A možno ani nie.




Už to nie je ani vtipné ani zaujímavé, ako ma vždy dokážeš (d)ojebať.

Niekedy si prajem, aby si spravil niečo tak strašne odporné, čo by mi ťa raz a navždy znechutilo a pochovalo moju zidealizovanú a zbožštenú predstavu o tvojej úbohej existencii, ktorú si vtĺkam do hlavy odo dňa, kedy som ťa prvýkrát zazrela v tom nechutnom prefajčenom pajzli.

Nosil si vtedy ešte mikiny s názvami metalových skupín, chlastal pivo a nadával ako najväčší grázel. Vzrušovalo ma to, o to viac, že si na mňa vždy čumel spolu s tým tvojim arogantným úsmevom a la ‚všetky ženy chcú byť so mnou‘, to som mala chuť ti strčiť jazyk do huby priamo tam na tých zatuchnutých gaučoch.

No ty si sa vždy o trištvrte na dve bez slova zdekoval a ostal po tebe len nedopitý pohár s pivom a moja vzrastajúca nadržanosť. Bol si tak záhadný a nedostupný, chcela som ťa, však zakázané ovocie šmakuje najlepšie.

Kiežby sa nič z toho nestalo, kiežby si sa už nikdy neukázal, neopil ma rožkom a borovičkou, kiežby si sa na mňa po tej rýchlovke u teba v aute rovno vyjebal, to by som hádam nejak prežila, možno by som to dala na drama queen a spravila ti trápnu scénu a možno by som si len rupla ďalších pár panákov a vyjebala si ťa z hlavy jebačkou s iným arogantným metalistom. Veď klin sa klinom vybíja, tak mi to všetci radili.

No ty si to zahral na citlivku, zaľúbenú dušu, už si nebol ten hulvát z prefajčeného pajzlu, zrazu bol z teba uber romantik motajúci medové motúziky popod môj napúdrovaný nos, kupoval si mi lacné vinčisko a po večeroch brnkal Nothing Else Matters. Skurvená Metallica. Kde som vtedy nechala rozum, prekristapána, asi ostal na dne poldecáka, utopený v borovičke alebo v tých tvojich sakramentsky zelených jedovatých očiach, čo si nimi už od prvého stretnutia vyzliekal moju už aj tak celkom sporo-odetú maličkosť.

Neviem, jak sa ti to podarilo, trpezlivosť ruže priniesla, nakoniec som povolila ostražitosť, odhodila zábrany, chudera nadržaná adolescentka. Dostal si ma presne tam, kde si ma chcel mať, skáza byla dokonána a ty si bol späť v hre, motať medové motúzy popod nosy sporo-odetých cundier, v tom si bol ozaj trieda. Chyba veriť ti čo i len pol úsmevu, mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa.




Isté veci sa však nemenia, stále ma vieš kvalitne (d)ojebať.

Možno to už ani nemáš v pláne, predsa už nie si ten nadávajúci grázel. Nový človek, sofistikovaný mužský, a čo sa vôbec divím, veď ja už tiež nechodím do zafajčených pajzlov oblečená ako kurva baliť sopliakov v metalových mikinách, stále som však z teba rovnako chorá ako vtedy dekádu dozadu.

Kiežby si sa na to už konečne vysral a už sa nikdy neozval, nechýbal si mi až do minulého piatku, kým som nedvihla telefón a nepočula tvoj hlas, ktorým si mi každý večer spieval Nothing Else Matters. Skurvená Metallica. Vyzerá, že som síce zmenila šatník a maniere, no stále som rovnako tupá chudera, naivná nadržaná adolescentka.

Kiežby existoval spôsob, ako si ťa totálne znechutiť, kiežby si prišiel v prepotenom smradľavom tričku, kiežby si viedol homofóbne reči, kiežby si predo mnou balil tú kurvu s odrastenými vlasmi a nechutne veľkými kozami, čo na teba celý večer tak kokotne zíza, no ty nie. Ty miesto toho prídeš vyvoňaný a voniaš presne ako v ten večer, keď si ma klátil na zadnom sedadle. Krútia sa mi z teba vnútornosti, a to sme ešte nič nepili, máš oči len pre mňa, sleduješ každý môj pohyb, hltáš každé moje slovo, imponuje mi to, konečne ma niekto počúva.

Nespoznávam ťa, ležérne prehodená noha cez nohu, cuckáš si svoj gintonic a tváriš sa jak pán sveta rozprávajúc o politickej situácii v USA a o tom, čo si mal dnes na obed, všetko čo vypustíš z úst má hlavu aj pätu, akoby si si to všetko vopred pripravil, všetky myšlienky naškrabal na papier a namemoroval sa každé jedno slovo, akoby si vopred vedel, čo sa ťa dnes budem pýtať, nechápem to, vždy vieš reagovať tak promptne a ešte sa pritom usmievať jak taký hajzlík.

Toľko málo mi (ti) stačí a máš ma zasa presne tam, kde ma chceš mať. A keď sa o pol tretej ráno po siedmich gintonicoch a ôsmich hodinách dristania o ničom a o všetkom lúčime, tvárim sa, že som unavená, no najradšej by som s tebou šla zasa trtkať do auta, dvakrát by si ma veru volať nemusel. Vonku začalo snežiť, už len to nám chýbalo, romantika jak zo skurveného filmu, zapálim si cigaretu, no v diaľke už vidím svoj vlak, na rozlúčku ťa objímem, decentne, letmo, radšej len jednou rukou, nepreháňajme to a držme si odstup.

No ty máš celý odstup v riti, tlačíš sa na mňa a hladkáš ma po chrbte, mám sto chutí byť opäť tou nevychovanou cundrou a strčiť ti jazyk do huby. Tvoja vôňa, cigaretový dym, záblesky minulosti, mám z toho závrat, zas strácam všetku súdnosť a zábrany, no skôr než ti ten jazyk do huby predsa len strčím je vlak už na stanici; prečo, kurva, musí akurát dnes prísť načas? Pozerám do tých tvojich jedovatých očí, niečo mi chcú povedať, no nemám čas na hádanky, ukončite výstup a nástup, dvere sa zatvárajú, v poslednej chvíli naskočím dnu, vonku je tma, a tak nevidím, či ešte stojíš a hľadíš za mnou do diaľky, na chrbte stále cítim tvoj dotyk, zvláštne to páli.

Pomaly pookrievam, som v bezpečí, mimo dosah tvojich chápadiel. 

Odolala som a môžem začať odznova, už po stoprvýkrát, kopať hrob pre svoje city k tebe a prisahať na svoju súdnosť, že tentokrát je to naposledy, tak ako už stokrát predtým. 

Škoda len, že pri tebe už žiadnu súdnosť nemám. Pochovala som ju spolu s citmi na dno poldecáka a tvojich jedovatých očí. 

 Pseudoblog

10 1 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu