,,Čo si sa zbláznil? Tú foto? Veď ja tam mám takéto rameno...“ Mávla vo vzduchu sesterka Veva...,,... a dvojitý krk. A tebe sa tam už úplne lesknú oči...“ (dal som si síce zaväzok, že už nepijem, ale keď nám vtedy teta naliala vodku, a sesterky nevládali dopiť...(no necháš to tam?!)
Po izbe behal gurmánsky založený bratranec Peťo s rezňom v ruke a malá sesterka dožadujúca sa hry na schovávačku (tiež s rezňom v ruke).
Krásna rodinná idylka....
Skoro ako pred pár rokmi, keď sme sa nudili v babkinej obývačke, pozerali telenovelu a ....
,,Poďme hádzať, kým niečo nerozbijeme!“ Zahlásila sesterka, očividne opantaná nudou.
,,Poďme teda.“ Zhodli sme sa s bratrancom.
Veva však netušila, že jej slová neostanú iba ironickou a nič nepredznamenávajúcou poznámkou.
Ako smerom ku mne letel vankúš, nápadne som sa uhol.
Bum!
Vankúš s motívom ovečky a pastiera sa zachytil v korune suchých kvetov, pričom svojou váhou stiahol k podlahe aj vzácnu veľkú malovanú vázu.
,,Preboha!“ Zakryla si dlaňami tvár Veva.
Ja som sa ako inak rehotal, ale smiech ma prešiel, keď Veva so slzami v očiach začala pobehovť po izbe s črepmi v ruke, rozmýšľajúc, kam šupnúť ten kompromitujúci materiál.
Zrazu sme započuli kroky blížiace sa k dverám. Veva nelenila a štikla kľúčom v zámke.
,,Čo sa tam deje?“ Dožadovala sa babka vysvetlenia.
Veva stále zúfalo hladajúc skrýšu pre rozbité kúsky vázy, náhle zamietla nápad schovať to pod koberec. Vhodila to za gauč.
Nesmelo odomkla a na babkine otázky typu: ,,Čo sa rozbilo“ sme sa jednoznačne zhodli na zvalení viny na nič netušiaceho mladšieho bratranca.
,,Peťo tu hádže vankúše. A tak silno sa trafil do radiátora... To preto ten lomoz...“
,,Peťo, ty drak, zasa robíš zle....“
,,Ale ja...“ Snažil sa vyjachtat bratranec.
Babka odišla z izby, my sme si vydýchli a opravili rozbitú vázu (pomocou lepiacej pásky)
Po čase to babka síce odhalila, ale už nemala silu, niečo nám vyčítať.
Nuž, veď 15- 16 ročné deti sa musia predsa nejako hrať....
A teraz po pár rokoch, nám už ostali len spomienky, už viac nepodpálime hrob, už nebudeme ožratí sedieť v strede cesty, už nenahádžeme susedom do okna blato či neukradneme čiernu sliepku.....
Žiaľ starneme a nostalgicky po tých rokoch odchádzame zapáliť sviečku na cintorín, kde sme spolu trávili detstvo....
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
tvoja rodina ti poskytuje neobmedzene mnozstvo inspiracie
ja mam tiez velku rodinu a stretavame sa velmi casto vsetci no tiez je to riedna zabava
ja mam tiez velku rodinu a stretavame sa velmi casto vsetci no tiez je to riedna zabava
3
Skvelo postupujúce z veselého tónu si prešiel do nostalgie, spomienok. Pri úvode a jadre som sa nemohla nesmiať ... Si veľmi dobrý rozprávač... situácie podávaš živo ako keby som sa na chvíľu stala ich súčasťou (a keď si spomeniem na gestá naživo
... keby babka vedela, k čomu poslúžila jej váza, myslím že by bola hrdá
... keby babka vedela, k čomu poslúžila jej váza, myslím že by bola hrdá
Napíš svoj komentár
presne takuto veselu historku potrebujem pred citanim Listov federalistov.. super to je, ako vzdy