Ako istý typ chemika som zistila, že molekuly látok, ktoré sú rozpustné v nejakom rozpúšťadle, sa rozptýlia na väčšie množstvo iónov. A tak aj naše bremeno by sme mali rozbiť a prenášať jednotlivé časti postupne, alebo sa istých častí vedieť zbaviť. Premeniť to na niečo ľahšie a jednoduchšie.
Takýmto naším rozpúšťadlom sú slzy.
Človek by bol až prekvapený, koľko je schopný vyprodukovať sĺz pri nejakej úzkostlivej chvíli, kedy tieto tekutiny roní. Je ich toľko, že itstá časť nášich ťažkostí sa v nich dokáže rozpustiť. Aspoň v mojom prípade vždy cítim, že plačom sa niečoho ťažkého zbavujem. Uľaví sa mi.
Dnes je doba, kedy nám kážu byť silní. Z toho vyplýva, že musíme vedieť potláčať smútok? Ale aký to má zmysel?
Je pravda, že treba si život užívať a byť šťastný, ale predsalen sa v každom živote objaví nejaké úskalie. A netreba ho prehliadať. Ani prekračovať. Treba sa s ním vysporiadať. Niekto potrebuje kričať, niekto plakať. Je to jedno. Ale treba to rozbiť. Lebo ak to nerozbijeme, bude sa to zbierať, bude z toho vačší a pevnejsí kryštál, ktorý v sebe bude mať dokonalé väzby a potom nám už ani slzy ani krik nepomôžu. Už v tom budeme sami so sebou, nevysporiadaní a naša osobnosť skončí v istej čiernej diere, kde sa nebude vedieť orientovať a tým pádom sa z nej ani dostať.
Tak teda plačme. V tichosti. Sami so sebou. Pri filme, či knihe. Nie je to hamba. Je to prejav ľudskosti.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mernose
7. 3.marca 2012 23:07
ten chemický pohľad na rozbíjanie bremena na ióny sa mi ľúbi
Napíš svoj komentár