Na konci parku zľahka zahla do ľava, až prešla ku veľkej železnej bráne, ktorá bola vsadená do vysokých sivých tehelných múrov s ošúpanou omietkou a oboma rukami objala studené mreže. Boli zhrdzavené a mokré od rannej rosy, ale i tak sa jej ich neštítilo dotknúť sa. Dneska nie. Až teraz si spomenula na rukavice, ktoré si zabudla doma na stole. Boli z pletenej vlny, ktorá by určite zohrala jej skrehnuté prsty. Bolo príjemných dvadsaťtri stupňov, bezvetrie, ale jej i tak bola zima. Zima, ktorá nemala skutočnej fyziologickej príčiny a bola len dôsledkom udalostí, ktoré sa jej stali pred necelými dvoma mesiacmi.
Bránka nad jej váhou, ako sa o ňu opierala telom, zavrávovala a železo zaškrípalo v pántoch. Vietor poprepletal jej vlasy skrz mreže, akoby ju volali do vnútra. Spustila ruky z brány, ale len toľko, aby sa mohla zaprieť a otvoriť ju. Bola ťažká, ľavé krídlo bolo zarazené v zemi a tak sa sústredila na pravé, ktoré po pár ťahoch silou povolilo. Vkročila bezmyšlienkovo dnu a s nepríjemným pocitom, štekliacim na chrbte, sa obzrela za seba, či ju niekto neprenasleduje. Ale to sa len brána s vŕzganím pomaly zatvárala naspäť. Stále si to mohla rozmyslieť, ale nechcela.
Už bola rozhodnutá. Naozaj dlho. A ona nemenila rozhodnutia.
***
,,Hľadáte niečo, drahá?" ozvalo sa jej za chrbtom.
Prudko sa otočila. Stála zoči voči mužovi v sivom tvídovom saku, ktorý musel, kým sa roztržito prechádzala popri stromoch, nebadane a nehlučne výjsť z bieleho mauzólea, ktoré bolo len pár krokov za ním. Ako stál, oboma rukami sa podopieral o palicu so striebornou hlavicou. Bolo v ňom čosi slizké a úlisné. Nevyvolával v nej dobré pocity.
,,Ja - "
,,Poďme dnu, je chladno a nevyzerá to na pekné počasie," pozval ju a ľavú ruku, ktorou objímal palicu, zdvihol a rozpažil smerom k mauzoleu.
Až teraz si uvedomila, že popŕcha. Pozrela sa nad seba a skrz popreplatané konáre si všimla, že sa zbiehajú veľké čiernosivé oblaky. Nemalo pršať. Bolo predsa úplné bezoblačno, keď sem išla. Schválne si vybrala deň, keď nemalo pršať, nechcela v tej zime ešte moknúť. Prisahala by, že ešte pred hodinou bolo slnečno.
,,Je to zvláštne miesto. Tu často prší," vysvetlil s úsmevom, akoby čítal jej myšlienky ,,Dáme si čaj. Zohreje. Prišli ste za mnou, nie?"
Pomaly k nemu prešla: ,,Ako viete?"
,,Je to na vás vidieť. A ja viem veľmi dobre čítať v ľuďoch. Taktiež viem dôvod, prečo ste tu."
Prehltla na prázdno, v ústach mala sucho: ,,Je to až tak vidieť?"
,,Nie," usmial sa znova, pohľad zaboril na miesto kde sa, pod hrubou červenou látkou kabáta, zhruba nachádzalo jej srdce ,,Cítim to," vystrel ruku smerom k dverám krypty ,,A teraz ma prosím nasledujte."
Sám, krívajúc, vykročil po tých pár schodoch, ktoré spájali chodník s kryptou na umelom návŕší. Rýchlo za ním nasledovala, opätkami hystericky klopkajúc o leštený mramor. Z vrecka vytiahol zväzok starých kľúčov, strčil jeden z nich do zámku vo dverách a dvere sa s viaczvučným klapnutím otvorili. Znelo to, akoby sa otvorili hneď tri zámky. Zvedavo nazrela do chodby, kde jediným zdrojom svetla boli horiace fakle rozjasňujúce miestnosť ponorenú do tmy na každých dvoch metroch. Zdesenie na jej tvári stúplo, keď uvidela asi tonu striebristých pavučinových vlákien, ktoré sa prepletali na kolmici bočných stien a stropu. Nechápala ako tak dlhé mausoleum môže mať tak dlhú chodbu. Budova sa zdala zvonku veľmi malá a skromná.
,,Dámy prvé," odtušil a tým ju prerušil z rozmýšľania o tom, či sa nemá radšej otočiť a ujsť, namiesto toho aby nasledovala neznámeho muža do hlbín čiernej diery, kde ani čert nevie, čo sa v nej nachádza. Jemne ju potisol palicou na chrbte a toto gesto ju automaticky popohnalo vpred ako koňa. Poslušne preklusala dnu s perami pevne stistnutými k sebe.
Muž ju nechal ísť napred. Namiesto toho, aby šiel hneď za ňou, sa obrátil a obzrel von. Sústredeným pohľadom kĺzal po celom parku, či tam niekoho neobjaví, pretože nechcel mať žiadnych zbytočných svedkov, ktorý by sa zúčasťňovali tejto, povedzme nie zrovna všednej, situácie. Keď sa dostatočne uistil, kúzlom dvere starostlivo zapečatil a so spokojným úsmevom, ktorý sa mu predral zo serióznej masky, ktorú nosil, keď obchodoval so zákazníkmi, sa vybral za ňou.
V momente ako sa za nimi zaklapli dvere, oblohu preťal blesk a osvetlil tisíce náhrobných kameňov, šikovne skrytých za kmeňmi stromov, ktoré si Dagmar, keď prechádzala okolo hustého krovia, nevšimla.
---
Za chodbou sa nachádzala veľká hala v ktorej sa nachádzala jedáleň. Narozdiel od chodby tu bolo svetla až dosť o čo sa postaral obrovský krištáľový luster na strope. Uprostred miestnosti trónil dlhý obdĺžnikový stôl prekrytý bielym obrusom. Barokové stoličky boli oproti sebe, niekoľko metrov od seba vzialené a mali červený poťah. Celé to pôsobilo pompézne. Ale zároveň príliš morbídne, akoby tam niekto pravidelne porcoval ľudí.
Muž Dagmar odsunul stoličku a galantne ju nechal, nech sa na ňu posadí a vzápätí ju aj so stoličkou prisunul bližšie ku stolu. Prsiami sa tesne pritisla o hranu stola.
,,Aký čaj?" ozval sa do ticha.
,,Jazmínový," vysúkla zo seba zmätene.
Luskol prstami a pariaca šálka sa objavila rovno pred ňou. Od údivu otvorila ústa dokorán, v očiach mala zdesenie: ,,Vy ste čarodejník."
Muž sa usmial: ,,Aj tak sa to dá povedať," mávol rukou a v jej čaji sa ocitla lyžička, ktorá začala čaj systematicky a mechanicky premiešavať. Dagmar ju zachytila v pohybe, nepotrebovala toto mať na očiach, dosť mágie bol pre ňu už len samotný čaj, nieto ešte samopohyblivá lyžička. A navyše, desilo ju, keď lyžička nenarážala o steny šálky a nevydávala tak cinkavé zvuky, ktoré ju väčšinou upokojovali.
,,Ale... čarodejníci predsa vyhynuli," trúfla si namietnuť. Nepatrila medzi ľudí, čo neverili v akúkoľvek mágiu. Narozdiel od väčšiny, nepochybovala o nadprirodzených silách. O jej babke hovorili, že je miestna striga. Malo to závan dedinských klebiet, ale keď videla čo v kuchyni stvára a čo jej byt obsahuje, nemala pochýb, že fušuje do čohosi neprirodzeného. Veľmi dlho sa na tieto veci odmietala spýtať, ale vlastná zvedavosť ju časom zlomila. Stále si však robila odstup, no neodpustila si popýtať sa na niektoré veci, ktoré jej boli veľmi triezvo vysvetlené. A potom uverila i v čarodejníkov, ktorých prehistóriu jej porozprávala stará mama. Neznámeho muža jej poradila práve ona, keď sa jej zdôverila svojím problémom, ale odmietla jej povedať, čo je zač a iba jej jemne načrtla, že by jej bol schopný pomôcť. Teraz pochopila prečo. Keby vedela, čo je vlastne zač, asi by sem nikdy nešla. Zrejme. Verila v mágiu, ale nedôverovala jej.
,,Som výnimka," sám si zalial čaj a posadil sa oproti nej ,,Ale predsa ste museli počítať, že tu jedného nájdete, keď ste sem šli."
,,Ja - nevedela som, že tie báchorky o tomto mieste sú pravdivé."
,,Inu, nezdám sa vám dosť reálny? Či ešte nejaké kúzielko na presvedčenie?"
,,Nie, nie, už nie ďaľšie kúzla," zarazila tento nápad Dagmar ,,Vlastne, možno jedno. Celý obsah povesti, ktorá hovorí o vás a mausoleu, je pravdivý? " ubezpečovala sa opatrne. Nechcela urobiť zo seba hlupaňu, ktorá verí krčmovým historkám starých alkoholikov, ktorý síce rozprávajú zaujímavé veci, ale nevedia či ich doma čaká päť, alebo sedem hladných krkov. Ak vôbec trafia domov.
,,Podľa toho, ktorú časť povesti máte na mysli," oblizol lyžičku, ktorou si miešal čaj a položil ju vedľa seba ,,Ale trúfam si tvrdiť, že áno."
,,Takže - viete vyrvať spomienky? Na ľudí, na lásku?" ozvala sa dychtivo, celé telo mala naklonené dopredu ,,Je pravda, že dokážete úplne odstrániť bolesť, ktorá jej následkom vznikla a odstrániť ľudí, čo nedokážeme mať, z mysle? A donútiť človeka zabudnúť?"
Jazyk sa jej od rozrušenia plietol a triasol.
Muž sa usmial: ,,Konečne prechádzate k veci, drahá."
,,Dokážete to?"
,,Čo myslíte?"
Trochu sa zarazila. Cítila ako sa chveje. Nie od zimy, ale od vytrženia, že našla možné riešenie na svoje problémy.
,,Myslím, že áno."
,,Nie. Nedokážem."
Sklamane jej poklesli plecia.
,,Ale vy áno," dodal. Vonku zakvílil vietor.
,,Ako?"
,,Tak, že si vyrvete svoje srdce. A necháte ho tu. Ja sa už o neho postarám. Môžem vám sľúbiť, že bude v bezpečí."
Šokovane ostala na neho zízať: ,,Ja si ho mám vyrvať?"
,,Nekonám tieto úkony. Som len zberateľ. A zabezpečím, aby vaše telo fungovalo i bez neho, pomocou mágie, ktorú ovládam. Je na zvážení človeka, či sa srdca chce natrvalo zbaviť. Je to nenávratná platba a nedá sa rozmyslieť. Nie je možná reklamácia a ak by ste sa vrátili, že ho chcete späť, nemohol by som vám už vyhovieť. Musíte zvážiť všetky pre a proti. Má to svoje nepopierateľné výhody, stanete sa silnejšou a schopnejšou."
,,A nevýhody?" opýtala sa. Nechcela nič vynechať.
,,Povedzme, že nebudete mať citovo bohatý život ako predtým. Takmer všetky pocity budú rovnako intentízvne. Šťastie a radosť budete pociťovať i naďalej. Avšak bude eliminovaný smútok a bolesť. Môžte stále udržiavať priateľstvá a partnerstvá, avšak po emočnej stránke budú o čosi miernejšie."
Zostala ticho. Zdalo sa jej to výhodné.
,,Máte čas na premyslenie."
Vstala zo stoličky, rukami pridržiavajúc sa stola: ,,Lenže ja som si to už premyslela."
Pohldlne sa zaprel o operadlo: ,,Výborne," luskol prstami ,,V tom prípade sa nezdržujme formalitami a poďme rovno na vec."
---
Muž čakal, až kým cíp ryšavých vlasov, hojdajúci sa zbesilo zo strany na stranu, mu nezmizol úplne dohľadu. Dagmar kráčala rýchlo a náhlivo. To, že odišla, mu potvrdilo i zarinčanie brány, ktorá sa vrátila naspäť na pôvodné miesto. Krívajúc prešiel k srdcu, ktoré ležalo na tanieri uprostred stola a zobral ho do dlane. Bojoval s nutkaním si ho poriadne prezrieť, odkedy si ho vyrvala z hrudníka, ale krotil sa, nakoľko vedel, že prehnaná žiadostivosť nevzbudzuje dôveru. A trpezlivosť ho rokmi dokonale naučila sebaovládaniu. Jej plody mu, koniec koncov, prinášali vždy veľké zisky. Srdce zoslabnuto pulzovalo, krv mu stekala po rukách a prázdna aorta sa na prázdno zvierala v systole.
Patrilo k tým zaujímavejším a zriedkavejším. Už na prvý pohľad vedel, že získal veľa a že mu bude veľkým prínosom. Bolo veľké, oveľa väčšie, aké mali iní ľudia. Bolo také veľké a tak plné lásky, že keď ho pevne stisol medzi prstami, cítil, ako vibruje a ako mu skrz tenkú srdcovú blanku stúpa do rúk príjemná horúčava. Bolo perleťovo ružovej farby, farby, akej srdcia mali len ľudia, ktorých láska sa musela nasilu utlmiť a ktorá vyšla nazmar. Obyčajne srdcia boli červené, žiarili, ak prežívali silné emócie, alebo boli vyhasnuté, pokiaľ v sebe lásku nemali. Perleťová bola symbolom nevinnosti a prázdnoty. A lásky, ktorá nebola vrátená a opätovaná.
Boli i srdcia čierne, ale tých mal v zásobe tak málo, že ich mohol porátať na prstoch dvoch rúk. Maloktorý človek. so zlým srdcom, sa ho potreboval zbaviť. Väčšinou ho neťažilo a nebrzdilo, práveže mu prospievalo, pretože zlé srdce rozdúchava emócie danej osobe nebolestivé a prospešné. Zlé srdce dokáže ublížiť všetkým naokolo, len nie sebe samému.
,,Toľká škoda," zamumlal, obzerajúc si ho v rukách ,,Ale nie pre mňa."
Ešte zúfalo stonúce za svojou paničkou, ho ponoril do vopred prichystanej truhličky, vystlatej na spodku vláknom, ktorú pevne uzamkol lusknutím prstov. Keď aj s nádobou pod pazuchou vyšiel z krypty, v nočnom šere mohol počuť, spod zeme, synchronizovane tĺcť tisíce živých a žiarivých sŕdc, ktoré mu ľudia dali. Jemnému ľudskému uchu, ktoré nedokáže zachytávať veľmi tiché a jemné zvuky, by to mohlo znieť ako sústavný šum, ale muž dokázal každý jeden tlkot srdca rozlíšiť a tiež priradiť ku konkrétnemu majiteľovi. Celé mu to znelo v ušiach ako symfónia, ktorá ho nesmierne uspokojovala. Každé jedno srdce malo svoje miesto starostlivo vybraté, aby celková harmónia nebola narušená. Dagmarino srdce, po krátkom zvážení, pochoval v ľavej časti cintorína, takmer v strede. Keď ho úplne zasypal zeminou a zahladil lopatou vrchovatý kopec, melódia sŕdc sa po osemnástich rokoch stala konečne dokonalou.
Lebo srdce sŕdc bolo na svojom mieste.
***
Dagmar sa, s nosom zapichnutým v mobile, predierala pomedzi roztrúsený dav ľudí. Periférne vnímala, či okolo nej náhodou niekto nejde a ak to bolo nutné, uhla malým úkrokom. V mobile si práve vyhľadávala najlepší spoj domov, nakoľko sa starý park so cintorínom nachádzal v odľahlej časti mesta. Pod páperovou prikrývkou kabátu cítila desivé prázdno, nepríjemné a hlodajúce. Vedela, že to čo urobila, je proti všetkým zákonom matky prírody a preto sa nečudovala, že jej pocity tomu zodpovedajú - dúfala však, že nebudú trvať večne. Nechcela byť úplne bez pocitov.
Zamračila sa na vyhľadávač na displayi. Všetky spoje vyžadovali minimálne štyri prestupy. Popod nos si zahundrala nadávku, ktorá nelahodila jej jemným perám, a v tej chvíli do niekoho náhle vrazila. Zapotácala sa, ale sebareflexia ju donútila zachytiť sa o prvé čo jej prišlo pod ruku. A to o plece mladého muža a celou silou svojej váhy.
,,Ups. Prepáčte," zahabkala vyvedená z miery spod čiernej baretky ,,Moja vina."
,,Práve mi odumrelo plece. Na to že ste taká drobná máte poriadny stisk," ozvalo sa niekde vysokou nad ňou žartovným a príjemným hlasom. Opovážila sa zdvihnúť tvár zo zeme a pozrieť sa na osobu oproti sebe - tak ako predpovedal jeho hlas, bol to príjemne pôsobiaci mladík s čiernym šálom ovinutým okolo krku, ktorý kontrastoval s jeho blonďatými prameňmi vlasov.
,,Ja - mrzí ma to," zakoktala sa v hľadaní dostatočného ospravedlnenia ,,Nedávala som pozor," zamávala na dôvažok pred ním mobilom, ktorý si vzápätí previnilo rýchlo strčila do vrecka. Pokúsila sa mu pozrieť do tváre, ale pohľad na neho ju úplne odzbrojil - díval sa na ňu s takým úsmevom, že ju rozboleli kútiky úst i za neho. Znova sa zadívala do zeme, konkrétne na špičky svojich hnedých čižiem, ktoré jej nikdy neprišli tak veľmi zaujímavé. A ktoré by sa zišlo vyčistiť od toho nánosu blata.
Čo sa to s ňou deje?
Nestávalo sa jej často, aby sa nedokázala ľuďom dívať do očí. Väčšinou sa jej to stávalo pri ľuďoch, ktorý na ňu pôsobili autoritatívne, alebo -
,,Myslím, že to necháme tak, kajúcne sa tvárite dostatočne," ozval sa milo, ruka mu prisadla na jej ľavé plece aby jej dal na javo, že sa nehnevá ,,Myslím, že mi to však vynahradíte, keď sa necháte pozvať na kávu. Tu blízko je jedna kaviareň, kde ju majú ozaj dobrú."
Iba prikývla. Niekomu práve skoro vyrvala rameno z lopatkového pletenca a pozýva ju na kávu? Prečo nie?
,,Budem rada."
,,Bodaj by ste neboli... hm, slečna duchom neprítomná má i nejaké meno?"
,,Dagmar," automaticky mu podala ruku ,,Nie Dagmara," zhnusene a urážlivo nakrčila noštek, ktorý mala zatočený dohora. Bol to milý mimický prečin, ktorý sa dal odpustiť. Vzápätí si uvedomila ako sa zachovala a zahanbene nabrala znova vážnu a odmeranú tvár.
Muž ruku prijal a stisk opätoval a prenikavo dívajúc sa do jej očí, podobajúce sa na oči náhodne pristihnutej srny v lese, sa šibalsky usmial: ,,Je to tvrdé meno, to a na konci by ho zjemnilo."
,,Zďaleka nie som jemná," uhla jeho pohľadu, ktorý jej bol nepríjemný.
,,Vidím, že ste jedna neohrabaná potvorka," pustil jej ruku ,,Som Michael. Nie Michal."
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár