V poslednej dobe cítim, že môj život je ako na hojdačke, alebo by som to mohla prirovnať ešte aj ku loďke plávajúcej na mori. Možno to tak býva, že raz si hore a raz dole. Keď lietaš privysoko padneš, ten pád je o to krutejší, keď spadneš úplne dole. A čo potom? ....potom sa človek snaží znovu sa postaviť na nohy a vyletieť opäť raz vysoko. Keby tam bol aspoň nejaký kopec, že by sa človek rozbehol...alebo silný vietor, ktorý by pomohol pri vzlietnutí.
Mne ten vietor nepomohol vzlietnuť, ale privial mi pomoc, z ktorej mám dobrý pocit a radosť. Vždy som vedela, že to, čo sa mi stane v mojom živote, nie je náhoda. Človek, ktorý vás dopredu upozorní, že je trochu šialený, že ho treba brať s rezervou a nie príliš vážne, začne do vás rýpať a nastaví vám zrkadlo. Bez toho, aby ste chceli strhne vašu masku a nenásilne sa dostane až do podstaty, jadra, ktoré pred svetom skrývate a ani neviete ako a zrazu...zrazu je tam, dokonale sa orientuje vo vašom vnútri. Cítite sa úplne naho pred ním, no dôverujete mu. Ten pocit, ako keby ste kráčali po popraskanom ľade, no za ruku vás niekto pevne drží, nemáte strach a idete dopredu, síce pomaličky, ale idete. Oslovuje vás jedinečne, nik iný vám tak nepovie...človek i pomaly nadobudne pocit, že je jedinečný. Dáva zmysel, ukazuje svetlo a to svieti na cestu, ktorá doposiaľ bola tmavá a nedalo sa po nej kráčať bezpečne. Pocit bezpečnosti, jeho teplá dlaň, čo vás drží za ruku a predovšetkým vedomie, že niekomu na vás záleží....
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
dconan
25. 12.decembra 2013 10:53
zivot je jak sinusovka a s laskou po boku niekedy ako tangens od 0 - pi/2 a ked sa to presvyhne tak je to v ...
Napíš svoj komentár