Samota

Šľachetnosť pevne poobjíma dušu,
dúfaš a toto k zúfalstvu ťa vedie,
a predsa dúfaš; padneš a nezúfaš,
hynieš, aj na hrob nádeju si sadíš;
zahynuls’ verný, uvädli nádeje,
zahynuls’ biedny, a svet sa ti smeje! —
Nie! svet je zlostný! boj nespravodlivý!
Mohutný padá, slabý berie vence;
cnosť je tieň a sen; počim slnko šťastia
svieti, aj ona zdá sa ti byť vernou;
počim v driemotách trváme, blaho nám,
no beda duši v skutočnosť precitlej! —
Tak zbohom! zväzky nevernej prírody,
nešťastný, kto sa živlom vašim zverí! —
Spoločnosť spojí sily, sily zradné
a šľachetného zvalí do záhuby. —

Samota! tys’ mi jedinou útechou,
génij tvoj zastrie mi sveta úklady.
Sám budem šťastia vlastného vladárom
aj tvorcom a svet zavrhnem od seba. —
Otrokom sveta byť mám? — či slobodným
nestvoril Tvorca svetov ducha môjho? —
Či um, ramená nedal mi, bych sám bol
aj pánom údov aj mocnárom duše! —
A keď aj padnem, padnem ranou vlastnou;
ľahšie je vlastným, voľným mrieť ramenom!
Jestli zvíťazím, moja to zásluha
a šťastie svoje nevyžobrem svetu! —
Nuž, zmätok obci! nič už nemám s tebou,
cestou sa vlastnou životom ponesiem,
mentorom mojím je génij samoty! —

No, aká dušu máta mi pochybnosť?
Aká otázka vo mne sa ozýva!
Čože je človek? čo jeho určenie? —
Človek jedného úd je človečenstva,
ohnivo jednej velikej reťazi
a jeden pablesk velikého slnca,
on je čiastočka nezmerného celka;
určenie jeho má byť dokonalosť: —
Túto Boh nedal dušiam jednotlivým,
dokonalosť má ľudstvo a nie človek. —
Čo je sloboda? Čo je zákon boží?
Čože je rozum? Čo je telo toto? —
Nie je slobodný, kto vášňam podlieha,
kto rabom svojich je náruživostí;
sloboda je dar rozumu a kto zná
podrobeným byť rozumu, je voľným. —
Zákon božskosti vládne lósom svetov,
on len v celosti blaží jednotlivých,
a ten je šťastný, kto v osudoch ľudstva
hľadá aj voľnosť aj najvyššie blaho! —
Rozum je verný vodca ku večnosti,
telesnosť nejde za hranice času:
Z ducha je život, česť a nesmrteľnosť,
z tela sa žnie len smrť a porušenie. —
Či je to hodná dosť cena života
žiť len pre sladkých voľakoľko hodín?
Či sa nespýta aj pozdné potomstvo:
Kto bol ten? čím bol užitočný svetu?
Či je ten hodný svojho narodenia,
kto len pre seba na svet sa narodil!
Či je ten hoden aj pokojnej smrti,
kto len pre seba na svete umiera! —
Svet nás prijíma zo života matky,
svet nás v objatí svojom voľnom chová,
svet nás vo svojich ukryje ramenách,
keď smrť konečne zastrie zraky naše:
Nuž aj umierať aj žiť máme svetu. —
Čím hlbšie doňho čiahneš činmi svojmi,
tým je tvoj život platnejším, slávnejším.
Vedie nás pravá ruka Všemožného,
my len jej zveriť sily svoje máme.
Golgota cnosti je rodište slávy,
hrob vernosti je vzkriesenie nádejí,
smrť telesnosti je životom ducha,
len tu sa veľké rozhodne víťazstvo. —
Celý je život len boj ustavičný,
a palma slávy na bojišti kvitne:
V odpore stojí zlosť, cnosť, smrť a život
a len v odpore cnosť a život stojí.

Tak, maj sa dobre, pustota samoty!
Ku smrti, skaze svetlo tvoje vedie!
Vo hlučný svet chce činná moc vystúpiť:
Lebo čo mi je slasť, ktorú príroda
ako peniažok biednemu pohodí? —
Zaslúžiť všetko! brať darmo je bieda!
Hanba je v cudzích váľať sa okovách,
potupa špatná stenať v putách vlastných!
Načo je úd od tela odorvaný?
Načo je človek človečenstvu vzatý?
Spoločnosť blaží, vzájomnosť zvečňuje,
a kto sa v ľudskú nesie všeobecnosť,
ten ľudstvo v sebe a seba zas v ľudstve
oslávi a v chrám nesmrtnosti vstúpi.

 Blog

4 0 1 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu