Ako som zistila že som mrcha? Alebo ako by ste sa zachovali vy?

Dnes ráno som cestou domov stretla o rok mladšiu kolegyňu. Išla si do práce vybaviť voľno pretože v noci vraj volala mame sanitku a tá je teraz v kome a nevie sa vôbec čo bude dalej. Má už iba mamu, aj ked tá vôbec nepracovala a celú domácnosť ťahala teda ona čo sa peňazí týka. Má ešte brata ale ten je v detskom domove. Býva v jednom byte, dvoj či trojizbovom spolu s daľšími dvoma cudzími ľudmi a v jednej izbe je ona aj s matkou. Spoločná kuchyňa a hygienické miestnosti s niekoľko daľšími neznámymi nájomníkmi, to si neviem predstaviť. 

Ráno som sa vypratala horko-ťažko z postele, obliekla sa a doslovne utekala na autobus. Zbytočne. Milá mhd autobusová spoločnosť, nejde len o to, že som v tej zime čakala pol hodinu na další autobus, pretože tento spoj úplne vynechal. Ale bol to práve ten spoj ktorým deti išli ráno do školy a veľa ľudí do práce. Bola mi zima, bola som hladná a hej, od rána som znova mala chuť na vracanie. Nie, nie som tehotná... Nemôžem byť.. A viem, že sa snažím byť ten pokojný vyrovnaný typ človeka, ale napriek tomu som si od nervov zapálila. Zrazu som ale počula za sebou známy hlas. Otočím sa, pozerám na kolegyňu a premýšľam, ved nie je čas ísť do práce, na rannú neskoro a na poobednú priskoro. Ten zvuk hlasu čo ma predtým pozdravil ale prerušil moje myšlienky s naliehavou intonáciou, snažiac sa mi zdôveriť a snád nájsť pochopenie, možno útechu. Moja mimika to však zrejme nepochopila. Podrobne mi opisovala svoju nočnú skúsenosť, no ja som sa len zmohla na výčitku, že však ona predsa roky, naozaj roky odmietala ísť doktorovi. Hoci vedela o svojich zdravotných problémoch. Nie že ja by som bola lepšia, ale proste je to pravda, mala vážne problémy, 20rokov asi nebola u doktora, fajčila, možno aj popíjala, vôbec sa nehýbala... Len som povedala, že sa to dalo čakať, že to zle dopadne, no asi som si mala kúsnuť do jazyka. Nehovorte mi preboha nič, ak nechcete počuť pravdu. 

Našťastie už prišiel další spoj. No konečne. Ale ona šla tým istým, a vystupovala na tej istej zastávke ku ktorej to bolo asi 15 minút cesty. Sadli sme si k sebe. Asi 2 minúty sme prežili v bezpečnej konverzácii a spýtala som sa pár zdvorilostných otázok. Zostatok času bolo len mučivé ticho. Chcela som urýchliť čas. Ked sme vystupovali som sa rozlúčila a povedala jej, nech dá vedieť ako dopadne. Ako dopadne? To fakt?! 

Celú dobu premýšľam, aký to malo mať pre mňa význam, táto situácia. Mala som zistiť, že som sebecká bezcitná mrcha? že je pre mňa nepríjemné, zdieľať takéto situácie s ostatnými? Prečo sa v takom prípade neviem zachovať súcitne? Ako vlastne pôsobím na ľudí? Myslela som si, že som milá a vrúcna, ale asi to vyzerá skôr naopak. Ešte je veľa čo meniť. Zistila som, že sa v takýchto situáciach vôbec neviem zachovať správne? Ako by ste sa zachovali vy?

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

21 komentov k blogu