Otvoril som oči. Ako každé ráno dolepené ich musím pretrieť a rýchlo rukou šmátram po okuliaroch inak by som sa nepohol. Nasadím si ich a posadím sa na posteľ. Ako obvykle je tu zima pretože niekto znova zmenil nastavenie kúrenia. Po prvotnom šoku sa vyhupnem na nohy dúfajúc, že najhoršie je za mnou.
To som ešte nevedel, že to najhoršie ma len čaká. Kopačka o roh postele bola úžasným „vyprošťovákom“, pretože som si práve asi utrhol malíček. Skackanie na mieste a chytanie si boľavej nohy je typické. Opriem sa o stenu a uvedomím si, že som sa oprel aj o vešiak s bundami a jednu som strhol. Uško na zavesenie tým pádom už neexistuje.
V kúpeľni to ale naberá nový rozmer. Zima ako v gulagu, moje úžasné telo z Mauthausenu a veľké zrkadlo, kde sa môžem chvíľku obzerať a chváliť sa aký som frajer. Ženy musia šalieť keď ma vidia. A ak nie tak aspoň musia byť v rozpoložení. Vbehnem do sprchy ako keby som šiel oslobodiť Slovensko a bum. Ľadová voda mi spôsobí kvalitný šok, ktorý mi zastaví myšlienkové pochody. Neváham a začínam močiť v sprche. Zvyk je železná košeľa a ja sa upokojujem, že to je aj ekonomické. Šampón do očí? Nie je problém .... Garnier si vždy nájde cestu.
Ako vždy po vybehnutý zo sprchy ma strasie trojnásobne ako pred vstupom a začnem sa utierať. V zrkadle vidím svoj odraz. Telo trosečníka za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Duško Grúň.
Oblečiem sa a o jedlo sa radšej ani nepokúšam, pretože viem, že by to skončilo horšie ako v Bez Servítky.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
vreskot000
20. 11.novembra 2017 11:26
Ach...
Napíš svoj komentár